Odpovede na túto otázku sú všetko iné, len nie jednoduché a príjemné. Na druhej strane ma príjemne prekvapili svojimi postojmi moji vzdelaní známi Pakistanci. Sú zdesení zo zverstiev, čo páchajú ľudia, ktorí všetkých okrem seba nazývajú neveriacimi a tvrdia, že konajú v mene Alaha.
.pravá podstata problému
Nuž, asi aj v Pakistane si uvedomujú, že všetky tie informácie vrhajú veľmi zlé svetlo na ich náboženstvo – hoci je to opäť a opäť len nesprávny a tragický výklad histórie islamu a jeho absolútne nesprávna a tragická implementácia do súčasného života. Výklad a implementácia, ktoré majú viac do činenia s dávnym nepriateľstvom v rámci samotného islamu, než s nepriateľstvom islamu voči Západu.
Čo mám na mysli? Presne to, čo mi prichádzalo na um už v čase irackej krízy, keď USA napokon v oprávnenom presvedčení o existencii zbraní hromadného ničenia zasiahli v Iraku. Rozhnevali si tým celý moslimský svet a obeťami sme sa stali zase my zo západného sveta, ako nás oni nazývajú. Nechcem sa vyjadrovať, či to bol správny, alebo nesprávny zásah, a prinajmenšom treba uznať, že zbavil Irak diktátora (hoci existuje stále dosť veľká skupina ľudí, ktorá to ľutuje). Skôr chcem poukázať na niečo iné. Na to, čo bolo pravou a podstatnou príčinou irackého konfliktu a kde USA nezohrali vôbec najdôležitejšiu úlohu. Na historický vzťah dvoch odnoží islamu, ktoré sú od začiatku nezmieriteľnými nepriateľmi – sunnitov a šiítov.
Pred pár rokmi sa rozhodlo, že armáda USA opustí Irak a riadenie štátu zostane v rukách legitímne zvolenej irackej vlády. Vtedy sme diskutovali, aká to bude vláda. To, že bude šiítska, keďže 80 percent obyvateľstva Iraku tvoria šiíti, bolo skoro jasné. A že táto väčšina bude pripomínať svoje zlé postavenie z éry Saddáma Husajna (sunnitu), bolo skoro predvídateľné. Nič dobrého pre budúcnosť Iraku to neveštilo.
Mimochodom, aj to napätie v Balučistáne, čo je provincia Pakistanu na hraniciach s Iránom, šiítskou krajinou, vychádza z tejto sektárskej nevraživosti medzi šiítmi a sunnitmi. A hoci nemám v úmysle hodnotiť politiku USA (po desiatich rokoch života v moslimskej krajine už na ňu nemám len pozitívny pohľad), nemôžem nevidieť, že problém Iraku naozaj nespočíval predovšetkým v prítomnosti amerických vojsk. Tie len tlmili lokálne a neprekonateľné problémy. Kým tam boli, ako-tak sa to darilo. Často sme debatovali, aká situácia nastane po ich odchode. A teraz sa to ukázalo.
.a čo urobí Turecko?
Za predchádzajúcej a neschopnej irackej vlády sa zo sunnitov stala utláčaná menšina. Len to nik nechcel vidieť. Svet bol nadšený údajnou snahou tejto vlády o obnovu Iraku. Obnova sa navonok darila, vnútri sa nemenilo k lepšiemu skoro nič. Do toho vošla jedna časť Arabskej jari, povstanie v Sýrii proti Assadovi, a keď sa ukázalo, že veľkú časť povstalcov tvoria ľudia napojení na al-Káidu, svet odrazu nevedel – jednoducho povedané – čo robiť a koho podporiť.
Situáciu potom využili tlupy kriminálnikov, ktoré sa začali zastierať ustanoveniami Koránu a začali akože brániť sunnitskú menšinu na severe Iraku a severe Sýrie. Neváhali a neváhajú používať tie najzverskejšie metódy. Nuž, a začalo sa im dariť. Pritom nezabúdajme, že menšina, ktorú títo kriminálnici akože bránia, ich naozaj podporuje. A potom sa tam dejú veci, nad ktorými zdravý rozum zostáva stáť.
Beštiálnosť tohto snaženia sa zakrýva citovaním Koránu, najmä vetami vytrhnutými z kontextu, tak ako to v takýchto prípadoch vždy býva. A dnes je Islamský štát až pri tureckých hraniciach, pri hraniciach členskej krajiny NATO (aj keď členstvo Turecka v NATO bolo azda najväčším omylom v histórii tejto organizácie). Čo má Turecko robiť? Je to oficiálne sekulárna krajina, a pritom to vyzerá, že neurobí skoro nič. Časť Turkov dúfa, že Kurdi budú mať v boji proti Islamskému štátu úspech. Ďalšia časť sa ešte väčšmi obáva práve Kurdov, s ktorými majú Turci trpké skúsenosti (lenže Kurdi ich majú zase s nimi). Je to pre Turecko veľká dilema, s ktorou akosi nik nepočítal.
Preto aj pakistanská vláda mlčí, hoci zverstvá Islamského štátu nepodporuje, no ani ich oficiálne neodsudzuje – a to je hrozné. Rovnako narába s existenciou Talibanu: umelo udržiava napätie s ním, aby naďalej mohla dostávať financie na údajný boj proti nemu. Keď sa však pakistanský Taliban, skúsený v ukrutnostiach na území Pakistanu, prihlásil k podpore Islamského štátu, ani len slovkom neprotestovala. Nič. Nuž, Pakistan je na deväťdesiat percent sunnitský – aj to má na mlčanie svoj vplyv.
Nateraz je nepredstaviteľné, ako si chce svetové spoločenstvo poradiť s týmto novým fenoménom, ktorý za neakceptovateľný označuje aj al-Káida. Celá činnosť IS však spôsobuje diskreditáciu Koránu a islamu, a tak sa prebrali aj niektoré moslimské štáty a podporili vojenské akcie USA a spojencov. Vedia, že napokon ľudia svetového spoločenstva odsúdia ako príčinu tohto pekelného zla islam.
Je jasné, že takýto spôsob ustanovenia štátneho útvaru len na základe učenia Koránu, nepredstaviteľného násilia a intolerancie, nemá v 21. storočí miesto. Sme však dosť silní, aby sme tento proces zastavili? Ja si tým, bohužiaľ, nie som istý.
.autor žije v pakistanskom Islamabáde, kde pracuje ako zástupca medzinárodnej firmy Geofizyka Krakov.
.pravá podstata problému
Nuž, asi aj v Pakistane si uvedomujú, že všetky tie informácie vrhajú veľmi zlé svetlo na ich náboženstvo – hoci je to opäť a opäť len nesprávny a tragický výklad histórie islamu a jeho absolútne nesprávna a tragická implementácia do súčasného života. Výklad a implementácia, ktoré majú viac do činenia s dávnym nepriateľstvom v rámci samotného islamu, než s nepriateľstvom islamu voči Západu.
Čo mám na mysli? Presne to, čo mi prichádzalo na um už v čase irackej krízy, keď USA napokon v oprávnenom presvedčení o existencii zbraní hromadného ničenia zasiahli v Iraku. Rozhnevali si tým celý moslimský svet a obeťami sme sa stali zase my zo západného sveta, ako nás oni nazývajú. Nechcem sa vyjadrovať, či to bol správny, alebo nesprávny zásah, a prinajmenšom treba uznať, že zbavil Irak diktátora (hoci existuje stále dosť veľká skupina ľudí, ktorá to ľutuje). Skôr chcem poukázať na niečo iné. Na to, čo bolo pravou a podstatnou príčinou irackého konfliktu a kde USA nezohrali vôbec najdôležitejšiu úlohu. Na historický vzťah dvoch odnoží islamu, ktoré sú od začiatku nezmieriteľnými nepriateľmi – sunnitov a šiítov.
Pred pár rokmi sa rozhodlo, že armáda USA opustí Irak a riadenie štátu zostane v rukách legitímne zvolenej irackej vlády. Vtedy sme diskutovali, aká to bude vláda. To, že bude šiítska, keďže 80 percent obyvateľstva Iraku tvoria šiíti, bolo skoro jasné. A že táto väčšina bude pripomínať svoje zlé postavenie z éry Saddáma Husajna (sunnitu), bolo skoro predvídateľné. Nič dobrého pre budúcnosť Iraku to neveštilo.
Mimochodom, aj to napätie v Balučistáne, čo je provincia Pakistanu na hraniciach s Iránom, šiítskou krajinou, vychádza z tejto sektárskej nevraživosti medzi šiítmi a sunnitmi. A hoci nemám v úmysle hodnotiť politiku USA (po desiatich rokoch života v moslimskej krajine už na ňu nemám len pozitívny pohľad), nemôžem nevidieť, že problém Iraku naozaj nespočíval predovšetkým v prítomnosti amerických vojsk. Tie len tlmili lokálne a neprekonateľné problémy. Kým tam boli, ako-tak sa to darilo. Často sme debatovali, aká situácia nastane po ich odchode. A teraz sa to ukázalo.
.a čo urobí Turecko?
Za predchádzajúcej a neschopnej irackej vlády sa zo sunnitov stala utláčaná menšina. Len to nik nechcel vidieť. Svet bol nadšený údajnou snahou tejto vlády o obnovu Iraku. Obnova sa navonok darila, vnútri sa nemenilo k lepšiemu skoro nič. Do toho vošla jedna časť Arabskej jari, povstanie v Sýrii proti Assadovi, a keď sa ukázalo, že veľkú časť povstalcov tvoria ľudia napojení na al-Káidu, svet odrazu nevedel – jednoducho povedané – čo robiť a koho podporiť.
Situáciu potom využili tlupy kriminálnikov, ktoré sa začali zastierať ustanoveniami Koránu a začali akože brániť sunnitskú menšinu na severe Iraku a severe Sýrie. Neváhali a neváhajú používať tie najzverskejšie metódy. Nuž, a začalo sa im dariť. Pritom nezabúdajme, že menšina, ktorú títo kriminálnici akože bránia, ich naozaj podporuje. A potom sa tam dejú veci, nad ktorými zdravý rozum zostáva stáť.
Beštiálnosť tohto snaženia sa zakrýva citovaním Koránu, najmä vetami vytrhnutými z kontextu, tak ako to v takýchto prípadoch vždy býva. A dnes je Islamský štát až pri tureckých hraniciach, pri hraniciach členskej krajiny NATO (aj keď členstvo Turecka v NATO bolo azda najväčším omylom v histórii tejto organizácie). Čo má Turecko robiť? Je to oficiálne sekulárna krajina, a pritom to vyzerá, že neurobí skoro nič. Časť Turkov dúfa, že Kurdi budú mať v boji proti Islamskému štátu úspech. Ďalšia časť sa ešte väčšmi obáva práve Kurdov, s ktorými majú Turci trpké skúsenosti (lenže Kurdi ich majú zase s nimi). Je to pre Turecko veľká dilema, s ktorou akosi nik nepočítal.
Preto aj pakistanská vláda mlčí, hoci zverstvá Islamského štátu nepodporuje, no ani ich oficiálne neodsudzuje – a to je hrozné. Rovnako narába s existenciou Talibanu: umelo udržiava napätie s ním, aby naďalej mohla dostávať financie na údajný boj proti nemu. Keď sa však pakistanský Taliban, skúsený v ukrutnostiach na území Pakistanu, prihlásil k podpore Islamského štátu, ani len slovkom neprotestovala. Nič. Nuž, Pakistan je na deväťdesiat percent sunnitský – aj to má na mlčanie svoj vplyv.
Nateraz je nepredstaviteľné, ako si chce svetové spoločenstvo poradiť s týmto novým fenoménom, ktorý za neakceptovateľný označuje aj al-Káida. Celá činnosť IS však spôsobuje diskreditáciu Koránu a islamu, a tak sa prebrali aj niektoré moslimské štáty a podporili vojenské akcie USA a spojencov. Vedia, že napokon ľudia svetového spoločenstva odsúdia ako príčinu tohto pekelného zla islam.
Je jasné, že takýto spôsob ustanovenia štátneho útvaru len na základe učenia Koránu, nepredstaviteľného násilia a intolerancie, nemá v 21. storočí miesto. Sme však dosť silní, aby sme tento proces zastavili? Ja si tým, bohužiaľ, nie som istý.
.autor žije v pakistanskom Islamabáde, kde pracuje ako zástupca medzinárodnej firmy Geofizyka Krakov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.