Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Rusko v ofenzíve

.jaroslav Daniška .časopis .klub

Diskusia o vzťahoch s Ruskom sa po Kryme a vojne v Donbase dostáva do novej fázy. Rusko začína získavať navrch.

Signálov, ktoré privolávajú zmenu, bolo v posledných týždňoch hneď niekoľko. Reč nie je o proruských politikoch, ako Viktor Orbán, ktorý odstúpil od záväzku Maďarska posielať na Ukrajinu reverzom plyn, skôr o krajinách, ktoré boli doteraz považované za motor protiruských sankcií. Nová poľská premiérka Ewa Kopaczová o Rusku nehovorí a jej vláda, ako povedala v prejave v poľskom parlamente, sa bude k Ukrajine správať „pragmaticky“. Švédska vláda, ktorej minister zahraničných vecí Carl Bildt bol v téme mimoriadne aktívny, stratila po voľbách väčšinu, čo povedie k menšinovej vláde a oslabeniu Švédska v zahraničnej politike. V nemeckom meste Rostock sa minulý týždeň konala konferencia s názvom Deň Ruska. Hlavným rečníkom bol bývalý nemecký kancelár a Putinov osobný priateľ Gerhard Schröder, momentálne lobista pracujúci pre Gazprom. V prejave vyhlásil, že Európe sa konflikt s Ruskom neopláca, že na Moskvu sa treba pozerať ako na partnera a „vnútorný konflikt na Ukrajine“ vyriešiť medzi Berlínom a Kremľom. Hoci, ako píše Bartosz Wielinski v poľskej Gazete Wyborczej, Angela Merkelová a Frank-Walter Steinmeier súkromne tvrdia, že Schröder prekorčil hranicu, verejne nepovedali ani slovo. A navyše nepodnikajú ani kroky proti ruským investíciam na svojom území. Príkladom je Vitalij Jusufov, syn Igora Jusufova, ktorý bol ministrom energetiky v ruskej vláde, a na severe Nemecka je dôležitým investorom. Kontroluje nielen lodenice Nordic Yards v mestečku Greifswald, kde končí podmorský plynovod Nordstream, ktorý spája Rusko s Nemeckom, ale najnovšie aj lodenice v mestečku Stralsund a nemecká vláda jeho podnikanie nijako viditeľne neobmedzuje.
A potom je tu Francúzsko. Predseda ruskej Dumy Sergej Naryškin je síce jedným zo 119 Rusov a Ukrajincov, na ktorých sa vzťahujú európske sankcie, napriek tomu začiatkom septembra navštívil Paríž a užil si dva dni mimoriadnej pozornosti. Naryškin formálne cestoval na pozvanie Rady Európy v Štrasburgu, ktorej je Rusko členom, zaujímal ho však Paríž, a nie Štarsburg. Na konferencii, ktorú organizoval ruský veľvyslanec, vystúpil s prednáškou o podstate „vnútorného konfliktu na Ukrajine“ a medzi pozvanými hosťami bolo niekoľko desiatok vysokých francúzskych biznismenov, poslancov a senátorov zo všetkých strán. Všetci sa zhodovali v tom, že sankcie sú nezmysel, s ktorým treba skoncovať. Štrnásť poslancov francúzskeho parlamentu o necelé dva týždne cestovalo do Moskvy s rovnakým odkazom. Moskvu, ako o tom nedávno písala bývalá šéfredaktorka denníka Le Monde, pravidelne navštevuje Dominique Strauss-Kahn, bývalý riaditeľ Medzinárodného menového fondu či Pierre Chevènement, bývalý socialistický minister obrany a donedávna špeciálny vyslanec francúzskej vlády pre ekonomickú diplomaciu v Rusku. Obidvaja verejne lobujú za zrušenie sankcií proti Rusku.
A napokon, ruská televízia Russia Today oznámila, že sa jej podarilo vytvoriť fond v hodnote 300 miliónov eur, ktoré chce použiť na aktívnejšie pôsobenie v Nemecku a Francúzsku v najbližšom období.
Významný posun sa však odohráva aj na Ukrajine. Po tom, ako ukrajinský parlament schválil ústupky voči oblastiam na východe krajiny, prezident Petro Porošenko vyhlásil, že Ukrajina vytvorí ochrannú líniu medzi Ukrajinou a Donbasom. Porošenko tento obranný val prirovnal k Mannerheimovej línii, ktorou sa kedysi Fínsko bránilo voči Stalinovi. Americký politológ ukrajinského pôvodu Alexander Motyl však tvrdí, že Kyjev by mal zájsť ešte ďalej. V článku, ktorý napísal pre Foreign Affairs, tvrdí, že Ukrajina by mala napriek všetkému na Donbas rezignovať, súhlasiť s vytvorením nezávislých entít a vzdať sa územnej celistvosti štátu v dnešnej podobe. Putin sa totiž podľa neho neusiluje o pripojenie Donbasu k Rusku, čoho dôkazom má byť masívne ničenie tamojšieho priemyslu a miest, ale o dlhodobú destabilizáciu Ukrajiny. Ak by sa Kyjev Donbasu vzdal, Moskva by stratila nástroj na destabilizáciu Ukrajiny a Ukrajina by prestala hrať podľa ruských nôt. Ukrajina má podľa neho pred sebou tri možnosti: konštantnú vojnu, návrat do situácie ako „za Janukovyča, ale bez Janukovyča“, a skutočnú samostatnosť s posunutými hranicami na západ, aby sa krajine dalo vládnuť.  Problém je, že na východe je situovaný ukrajinský priemysel, čo robí toto rozhodnutie osudovým.
Akoby opäť došlo na slová francúzskeho cestovateľa markíza de Custine, ktorý v roku 1843 napísal, že ruská moc je monštruóznym spojením Byzancie a divokosti púštnych hord, čoho fungovanie síce nie sme schopní pochopiť, ale jeho vplyv budeme cítiť.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite