Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Petra Vlhová vyhrala obrovský slalom Svetového pohára v Jasnej a znovu je v súboji o Veľký krištálový glóbus

Pohľad Petra Zajaca

.peter Zajac .časopis .klub

Edward Lucas je editor britského časopisu The Economist a bývalý korešpondent denníka The Independent v Prahe. Pozná náš mentálny svet dvadsaťpäť rokov. Podáva o ňom zvláštnu správu: „Porozumieť Čechom a Slovákom bolo obtiažne. Režim radi nemali. Ale nemali s ním až taký problém, aby čokoľvek podnikli. Každý pôsobil unavene.

Opatrná snaha udržať si pokojný a pohodlný život so škodovkou, chatou a každoročnou dovolenkou, uchrániť deti pred problémami a zháňať nedostatkový tovar – to všetko akoby vyčerpávalo ich energiu. Nežná revolúcia zaviala môj pesimizmus preč, aspoň nakrátko. Všetci zahraniční reportéri v Československu, takmer bez výnimky, verili, že sú svedkami rozprávky. Ale revolučné kúzlo sa vyparilo rovnako rýchlo, ako prišlo. [...] V bývalom Československu toho veľa radostného nie je. Apatia a pasivita mnohých Čechov a Slovákov, ktorých stretávam, mi bolestne pripomína rok 1989. Väčšinu ľudí vyčerpáva každodenná snaha o udržanie si prijateľného života. Nemajú energiu na to, aby zmenili svoju krajinu. A keď sú naozaj nešťastní – a to je zásadný rozdiel oproti roku 1989 – vždy môžu odísť.“
Václav Havel chcel ukázať, že aj my môžeme dať niečo Európe a svetu a politika môže byť výrazom morálky. Slovensko ako „tiger strednej Európy“ sa síce morálky zrieklo, ale vzbudzovalo nádej, že môže byť (a na chvíľu aj bolo) ekonomicky najdynamickejším štátom strednej Európy. Dynamika bez morálky však viedla len k tomu, že sme ostali krajinou bez dynamiky i bez morálky.
V dnešnej všeobecnej apatii však zabúdame na základnú vec – dali sme svetu zmenu, ktorú takmer všetci pokladali za nemožnú, lebo starý svet bol založený na nemennosti a zabývaný „na večné časy a nikdy inak“. Prečo o tom treba hovoriť práve dnes? Sú na to aspoň dva dobré dôvody. Prvým je pohľad na dnešné násilie, zabíjanie, vraždenie a smrť. Aspoň trošku vnímavý človek si musí uvedomiť mimoriadnosť faktu, že zmena v roku 1989 prebehla u nás bez krviprelievania, že jej výsledky platia aj dnes, že nám nikto neprikazuje, aké zmluvy smieme a nesmieme podpísať a že len od nás závisí, či si slobodu udržíme, alebo nie. Vojnu na Ukrajine sprevádza hrôza, tečie krv, strely si nevyberajú medzi priateľmi a nepriateľmi a nádej na úspech je neistá. Ale vedomie, že sme zmenu v tej historickej chvíli uskutočnili, aj keď jej nikto neveril, by mala byť dostatočným dôvodom pre našu solidaritu. A na našu skúsenosť nemôže celkom zabudnúť ani západný svet – veď Ukrajinci chcú len to isté, čo sme chceli my.
Druhý dôvod je esenciálny – ak si neuvedomíme, aké výnimočné, v našich dejinách ojedinelé šťastie sme mali, môže sa nám ľahko stať, že oň prídeme. Lebo ťažko je dobré veci získať, ľahšie je ich spochybniť a najľahšie je o ne prísť.  Niektorí budú možno aj v takom prípade hrdí na to, že máme čo dať svetu. Napríklad jedinečnosť našej veľkonočnej šibačky, ktorá je podľa správy BussFeed ohromujúcim faktom o krajine, kde muži v časoch rodovej rovnosti šibú a oblievajú dievčatá a ženy.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite