Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Petra Vlhová vyhrala obrovský slalom Svetového pohára v Jasnej a znovu je v súboji o Veľký krištálový glóbus

Ukrajina musí bolieť

.mikuláš Dzurinda .časopis .klub

Bývalý slovenský premiér napísal pre .týždeň úvahu o vzťahoch Ukrajiny a Ruska a Západu a Ruska. Slovensko má ponúknuť svoje skúsenosti a hrať dôležitejšiu rolu. Píše Mikuláš Dzurinda.

Na Ukrajine prebieha civilizačná zmena a náš východný sused prijal zásadné strategické rozhodnutie: patriť na Západ. Podobne, ako sme sa my na Slovensku rozhodli v roku 1998. Reakcia Ruska je reakciou na toto zásadné ukrajinské rozhodnutie. Nejde o akciu, organizovanú Spojenými štátmi,  nejde o spiknutie CIA proti Rusku, ide o slobodnú voľbu obyvateľov Ukrajiny, ktorú vyjadrili nielen na Majdane, ale aj zvolením jasne proeurópskeho prezidenta Porošenka a ratifikovaním Asociačnej dohody 16. septembra tohto roku v parlamente, a to obrovskou väčšinou.
Prečo je reakcia Ruska na toto rozhodnutie Ukrajiny taká ostrá? Myslím, že predovšetkým preto, lebo Rusko sa snaží udržať si pozíciu globálnej mocnosti. Prekáža mu strata vplyvu. A tiež sa obáva, aby západný vplyv neoslaboval pozíciu vládnucej elity.  Navyše, Rusko má k Ukrajine silné emocionálne väzby, pochádzajúce z histórie, ako aj kultúrnej a náboženskej príbuznosti. Pripomína mi to trochu obdobie rozpadu Juhoslávie. Slobodan Miloševič nemal veľký problém „vzdať sa" Slovinska, ale o osamostatnení sa Chorvátska nechcel ani počuť. Ako zvykol hovorievať– Chorváti, to je naša krv!
Akcia na Kryme prebehla bleskovo a ľahko, lebo Krym bol Moskve, takpovediac, trvalo k dispozícii: krymská nomenklatúra, vládnuca politická elita mala mentálne bližšie k Moskve a bola dlhodobo politicko-správne vysoko nezávislá od Kyjeva. Preto nebol pre Rusko veľký problém na Krym vojensky preniknúť a narýchlo zorganizovať referendum o želaní obyvateľov Krymu patriť do Ruska. Bolo to jednoduché o to viac, že v mysliach a srdciach mnohých Rusov bol Krym „odjakživa" ruský.
Prečo je situácia na východe Ukrajiny taká dramatická? Predovšetkým preto, že po získaní Krymu sa Rusi pokúsili o podobný scenár, ako na Kryme, aj v Donbase, v časti Doneckej a Luhanskej oblasti. V tomto prípade sa však  Ukrajina rozhodla svoje územie brániť. Aj za cenu ozbrojených zrážok a straty ľudských životov. Rusi v Doneckej a Luhanskej oblasti boli prijatí podstatne „menej srdečne", ako na Kryme. Následne, po rozhodnom postoji Ukrajiny, sa EÚ a NATO zjednotili na potrebe zadefinovania červenej čiary, ktorú dnes reprezentujú ekonomické sankcie.

.je to iba súboj Ruska a Ukrajiny?
redseda vlády Robert Fico hovorí, že ide o geopolitický zápas Ruska a USA o Ukrajinu. Nie je to tak. Napriek tomu platí, že konfrontácia Ruska a Ukrajiny má globálnejší charakter. Ide o v nej totiž o výzvu Ruska voči Západu. Západ nenútil a nenúti Ukrajinu vstúpiť do EÚ, ani do NATO. Západ hovorí, že bude plne rešpektovať voľbu Ukrajiny. Naopak – Rusko sa usilovalo aktívne a nezakryte získať Ukrajinu do svojej eurázijskej colnej únie. Západ by takúto voľbu Ukrajiny akceptoval tak, ako akceptuje voľbu Ukrajiny patriť do EÚ. Akurát dal Ukrajine jasne najavo, že si musí vybrať. Nie je možné patriť do EÚ a zároveň do eurázijskej únie. Bývalý ukrajinský prezident Janukovyč hral zrejme na dve strany. Aj preto, že žiadal Rusko o pôžičky a isté „strategické" investície. Nevieme, čím prezident Janukovyč „garantoval" tieto úvery. Ale je vysoko pravdepodobné, že vzbudil v Rusku vysoké a nereálne očakávania. Aj preto bola zrejme reakcia Ruska taká, aká bola, keď Majdan Janukovyča vyhnal z úradu. To, že ide o výzvu Ruska Západu, nielen Ukrajine, dosvedčuje aj zníženie dodávok plynu Poľsku, Slovensku a Maďarsku. Ide teda nielen o konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou, ide aj o výzvu Ruska Západu. A tiež o test, kam až Rusi smú zájsť. Táto výzva Západu obsahuje aj silný odkaz pro domo: má demonštrovať silu vládneho režimu a jeho odhodlanie ubrániť Rusko pred tým, aby hodnoty, či idey západného sveta prenikali do Ruska. Moskva nechce svoj Majdan.

.prečo je napätie na Ukrajine
Základom politickej kultúry Západu je demokracia. Základným znakom demokracie sú slobodné voľby a pluralitná spoločnosť. Podstatným atribútom slobodných volieb je to, že keď vláda prehrá voľby, odovzdá moc opozícii. Ale aj to, že víťaz volieb sa o získanú moc istým spôsobom podelí s opozíciou, ktorej umožní parlamentnú kontrolu. Ale aj s občianskou spoločnosťou, ktorej treba umožniť slobodné a nezávislé pôsobenie. Demokratické vládnutie znamená odpolitizovanie polície, súdov a prokuratúry.
Problémom Ruska je to, že mu „takpovediac odjakživa (azda len s malou výnimkou) – dominuje a vládne autoritársky režim. Najprv cár, potom boľševici, neskôr (a vlastne dodnes) nomenklatúra, nazývaná Rodina. Táto nomenklatúra bráni demokratizácii s odôvodnením, že popustenie uzdy demokratizácii, liberalizácii a pluralite by viedlo k rozpadu štátu. V skutočnosti ide o udržanie si moci, a teda o politiku, ktorá si neraz hľadá vonkajšieho nepriateľa, aby si ľudia nevšímali problémy doma.
Diskusia o Ukrajine by nebola úplná, keby sme nepovedali, že nielen Ukrajina, ale aj Rusko čelí viacerým vážnym výzvam. Tak vnútorným, ako aj vonkajším. Je to najmä zlý demografický vývoj, ekonomika, závislá od ťažby a exportu surovín, ale aj síce pomalý, ale predsa len rastúci tlak občianskej spoločnosti na presadenie plurality. Rusko pociťuje „zo svojho pohľadu – nie najvýhodnejšie či najpriateľskejšie susedstvo“ (ako sa vyjadril jeden z účastníkov nedávnej konferencie v Kyjeve – na východe veľká Čína, na juhu islam, ktorého extrémistická časť silnie, na západe liberálny „rozklad" a na severe chladné moria a ľad).
Z uvedených, ale aj ďalších dôvodov bola a bude udržateľná dohoda s Ruskom pre Západ problémom. Vládna elita Ruska sa bude cítiť čoraz ohrozenejšou, a preto bude aj čoraz menej vypočítateľnou. Najviac sa bude báť toho, kto bude najviac ohrozovať jej politický monolit. Teda Západu. Vládna nomenklatúra urobí všetko, aby iskra Majdanu nepreskočila na Červené námestie.

.aké sú možnosti Západu
Západ má v týchto podmienkach len dve možnosti: alebo rezignovať na podporu demokratizácie vo svete, a teda rezignovať na podporu Ukrajiny, a potom strácať a ustupovať pred autoritatívnymi režimami aj v ďalších častiach sveta, pripúšťajúc si tieto režimy čoraz viac „k telu",  alebo prijať výzvu Ruska a vybojovať s ním ťažký zápas.
Základom politického zápasu Západu s Ruskom musí byť presvedčenie jeho obyvateľstva, že Západ nie je pre Rusko hrozbou. Ak je pre niekoho hrozbou, potom pre ruský politický monolit, establišment a nomenklatúru.  Výrazom odhodlania Západu prijať výzvu Ruska a reagovať na ňu bolo uvalenie ekonomických sankcií na Rusko. Aj tu treba priložiť poznámku pro domo. O čo častejšie Fico kritizuje sankcie, o to častejšie treba občanom opakovať, že ekonomické sankcie uvalila na Rusko Európska únia, a teda jednotlivé členské štáty vrátane Slovenska. A teda, že ekonomické sankcie uvalila z našej perspektívy na Rusko vláda Roberta Fica.
Nekritizujem toto rozhodnutie vlády Roberta Fica. Nekritizujem ho, pretože to vnímam ako zásadnú a principiálnu odpoveď Západu na ruskú výzvu a verím, že nebola k dispozícii odpoveď lepšia. Kritizujem však výroky predsedu vlády na adresu uvalenia aj ním odsúhlasených sankcií. Je vysoko nemorálne a Slovensko poškodzujúce, ak predseda vlády v pondelok v Bruseli odsúhlasí sankcie, ale v utorok ich doma, na Slovensku, podrobí ostrej kritike. Takéto správanie vedie k prekrúcaniu pravdy, k stavaniu vecí z nôh na hlavu, k zamieňaniu si príčiny a následku. To všetko vedie k nárastu primitívneho antiamerikanizmu, k odporu proti EÚ a následnej  polarizácii, nárastu vášní, ale najmä strate dobrej povesti Slovenska. Nepamätám si, kedy veľvyslanec susednej krajiny povedal na adresu predsedu slovenskej vlády to, čo povedal veľvyslanec Ukrajiny na adresu nášho premiéra: Robert Fico hovorí ako zlý sused.
Ukrajina čelí vážnym výzvam. Najvýraznejšou je ubrániť svoju zvrchovanosť a územnú celistvosť. Ukrajina sa rozhodla. Bráni svoje práva aj za cenu najvyššiu: za cenu ľudských životov. Aj preto sa bráni úspešne. Aj preto treba teraz Ukrajine pomôcť. A to najmä morálne. Prosím predsedu vlády Roberta Fica, aby už viac nevyslovil lož o tom, že Ukrajina je v rozklade, že sa rozpadáva. Takéto výroky sú lživé a cynicky nemiestne. Poškodzujú Slovensko a nepomáhajú Ukrajine. Pomáhajú akurát agresorom, ktorí ju chcú rozložiť.

.výzvy pre Ukrajinu
Ukrajina sa ubráni, ak zvládne dlhý, namáhavý proces politických, ekonomických a sociálnych reforiem. Iba takéto reformy môžu viesť k pokojnému spolunažívaniu občanov a postupnej prosperite. V politickej rovine vidím dve výzvy, ktorých riešenie neznesie odklad: upokojiť vzťahy medzi Ukrajincami a Rusmi tak vnútri Ukrajiny, ako aj medzi štátmi a zadefinovať jasnú, nespochybniteľnú a konkrétnu politickú zodpovednosť za priebeh a výsledky reforiem.
Základom politického riešenia občianskeho upokojenia  a znášanlivosti by mala byť dôsledná decentralizácia verejnej správy s dôrazom na posilnenie postavenia miest a obcí. Prevod významných kompetencií, sprevádzaný fiškálnou decentralizáciou (teda aj „prevodom" zodpovedajúceho objemu peňazí) povedie k poznaniu, že občania v mestách a obciach sú podstatne menej závislí od centrálnej vlády v Kyjeve a môžu rozhodovať sami o mnohých dôležitých otázkach každodenného života. Ak takáto reforma bude sprevádzaná rešpektovaním práv občanov, hlásiacich sa k národnostným menšinám (napríklad dôslednou aplikáciou Charty menšinových jazykov) a ak sa vďaka ekonomickým a sociálnym reformám začne zvyšovať životná úroveň obyvateľov Ukrajiny, môže úmerne s tým klesať frustrácia obyvateľov Ukrajiny, ktorí sú ruskej národnosti a začať sa posilňovať lojalita týchto ľudí s Ukrajinou.
Áno, je to cesta, ktorá môže byť veľmi podobná tej našej, slovenskej. I keď bude nepochybne dlhšia a „hrboľatejšia". Ale aj my, ktorí sme sa pre takúto cestu rozhodovali začiatkom deväťdesiatych rokov, sme boli spočiatku označovaní za zradcov či janičiarov. Jedna z prvých nadávok, ktorú mi ľudia adresovali, bola „Maďar". Ale už dávno na mňa nikto takto nezakričal. Zrejme aj preto, že vďaka reformám rástla aj životná úroveň našich občanov, bez ohľadu na to, akej národnosti boli alebo sú. Pred dvadsiatimi rokmi predstavovala výška hrubého domáceho produktu na obyvateľa Slovenska iba 62 percent tohto ukazovateľa v Česku. Eurostat nedávno uverejnil aktuálne údaje, ktoré hovoria, že po dvadsiatich rokoch sme Čechov dobehli a tento ukazovateľ má už v obidvoch krajinách rovnakú hodnotu.
Myslím, že ak existuje kľúč k občianskemu zmiereniu a upokojeniu vzťahov medzi Ukrajincami a Rusmi v Ukrajine, je to práve tento. A nielen to: vďaka tomu dôjde aj k eliminovaniu ďalších požiadaviek na autonómiu – a nielen na východe Ukrajiny. Autonómia k ničomu dobrému ani perspektívnemu nevedie. Najperspektívnejšie je posilňovanie  čo najnezávislejšieho postavenia a individuálnych práv občanov.
Okrem tejto kľúčovej a životnej  výzvy Ukrajina čelí a bude čeliť trom skutočne monumentálnym  výzvam a viacerým veľkým výzvam. Za monumentálne výzvy považujem modernizovanie jej hospodárstva, reštrukturalizáciu priemyslu, stabilizáciu meny a finančného sektora, diverzifikáciu energetických zdrojov a  vyriešenie jej obranyschopnosti a bezpečnosti. Ukrajina však čelí a bude čeliť aj mnohým ďalším vážnym výzvam, ako sú skrotenie korupcie, skvalitnenie školstva, zdravotníctva, modernizácia dôchodkového systému.
V tejto súvislosti sa vynára naliehavosť druhej zásadnej politickej reformy Ukrajiny: jasne zadefinovať a ústavne zakotviť, kto má v procese reforiem v rukách kompetencie a kto ponesie za výsledky reforiem (či nereforiem) politickú zodpovednosť. O niekoľko týždňov prebehnú na Ukrajine parlamentné voľby. Občania budú voliť parlamentné strany. Nebude jednoduché zladiť silný mandát, ktorý nedávno získal prezident Porošenko v priamych prezidentských voľbách a kompetencie, ktoré prezidentovi dáva ukrajinská ústava s postavením vlády, ktorá vzíde z parlamentných volieb. Reformy musia mať konkrétnu adresu, konkrétneho zodpovedného. Bude to teda prezident alebo vláda a jej predseda? Slovensko bolo úspešné aj preto, že takáto adresa bola vždy jasná a nespochybniteľná.

.výzvy pre Západ a Slovensko
Výzvy Ukrajiny sú výzvami aj pre Západ. Za kľúčovú výzvu pre Západ považujem prijať zásadné strategické rozhodnutie o našom vzťahu k Rusku, rozhodnutie o politike Západu voči Ruskej federácii. Americký prezident Barack Obama sa pokúsil o „reštart" vzťahov a silnú empatiu voči Rusku. Európska únia rozvinula koncept strategického partnerstva s Ruskom. NATO sa uchádzalo o intenzívny dialóg s Ruskom vo viacerých formátoch. Všetko toto môže pokračovať, avšak – podľa môjho názoru – za predpokladu prijatia zásadného politického rozhodnutia: stať sa nezávislým od Ruskej federácie. Západ by sa mal stať od Ruska nezávislým, predovšetkým v bezpečnostnej a energetickej oblasti. Nezávislosť neznamená bojkot či blokádu. Nezávislosť znamená možnosť voľby. Iba takéto, skutočne nezávislé postavenie Západu bude garantovať rešpektovanie dohôd Ruskom, ako aj globálnu bezpečnosť.
Iste, nikto neurobí za Ukrajincov to, čo musia urobiť sami. Západ im však musí pomôcť. V každej z týchto oblastí. Je chvályhodné a potešujúce, že Slovensko prispelo a zabezpečilo reverzný chod plynu na Ukrajinu. Vláda SR si zasluhuje pochvalu, že tento proces zvládla omnoho skôr, ako bolo sprvu indikované. Aj keď vyhraté zďaleka nie je. Výzvu Ruska nielen Ukrajine, ale aj Západu dokumentujú obmedzené dodávky ruského plynu do Poľska, k nám, i do Maďarska.
Ale pozor, nielen Západ, ale aj Slovensko, ako jeho súčasť, má Ukrajine čo ponúknuť. Svoju morálnu a politickú podporu, ale aj skúsenosti z tranzície a reforiem. Motorom konsolidácie vzťahov s Ruskom by mala byť Európska únia. A Slovensko by mohlo, ba aj malo byť jej „prevodovou pákou", ktorá zaradí vždy ten potrebný stupeň. Bez zaškrípania motora. Je to aj vo výsostnom záujme Slovenska, nielen našich východných regiónov.
Na spomenutej konferencii, ktorá sa konala v Kyjeve v dňoch 11. až 13. septembra tohto roku, vystúpil v jej úvode aj frontman ukrajinskej skupiny Okean Elzy Svjatoslav Vakarčuk. Je jednou z najvýraznejších tvárí Majdanu. Dostal záverečnú otázku: čo Ukrajina očakáva od Západu? Svjatoslav sa zamyslel. Očakával som, že sformuluje žiadosť o finančnú či vojenskú pomoc, nejaký nový Marshalov plán. Vakarčuk však po chvíli vyriekol: To, čo sa dnes na Ukrajine odohráva, nás bolí. A vieme, že ešte bude veľmi bolieť. Bolo by fajn, keby trochu bolesti vedel podstúpiť a vydržať aj Západ. Lebo ak to neurobí a nebude ochotný urobiť v menšej miere, a teraz, neskôr to bude veľmi bolieť aj Západ.
Rozumel som mu. A verím, že nás je veľa, ktorí tomu rozumieme.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite