Tak ako sú v knihe spojené stránky, jedna odkazuje na druhú a jedna by bez druhej nemala zmysel, tak je aj čítanie spojené s písaním, písmená s naším zrakom, ktorý im dáva život a spredmetňuje ich v našom vedomí.
Táto spojitosť bola pri úsvite ľudstva a opakuje sa v našom osobnom životnom príbehu. Prví ľudia čítali znaky tohto sveta: úsvit slnka, šifry hviezd, rozmiestnenie kameňov, textúru stromov v lese, stopy zveri... Načítané potom rozprávali a zapisovali v jaskyniach, pri ohňoch, v chrámoch... Aj my sme už ako deti čítali mimiku tvárí našich blízkych, ich gestá, šifry zvykoslovia v rodine, neskôr interpunkciu obydlia a bydliska, texty, nápisy, knihy...
.ukradnutý čas
Staršia i stredná generácia si ešte stále spája čítanie ponajviac s knihami, hoci štatistiky hovoria o intenzívnejšom čítaní novín a časopisov. A nezabudnime na to, že aj sledovanie televízie či videa je vlastne istým druhom čítania. Mladšie generácie (nech ich už nazveme Generáciou X alebo Generáciou Černobyľu či internetu) čítajú rovnako intenzívne: v strede ich záujmu však už nie sú knihy. Nachádzajú si iné generátory textov a médiá, ktoré sú pre nich rovnako fascinujúce. Čítajú reklamné posolstvá, esemesky, maily, počítačové hry, obrázky, logá, vizuálne odkazy, ktoré prichádzajú z najrôznejších zdrojov a dôvodov. Kolektívne ritualizované činnosti (koncerty, športové zápolenia, diskotéky) sú tiež nehmotným textom, ktorý sa ponúka na čítanie.
Čítanie je však veľmi sebecké: vyžaduje si celú pozornosť, aktivizuje celého človeka. „Čas na čítanie je vždy ukradnutým časom,“ hovorí Daniel Pennac. Čítanie chce byť prvé v našej hierarchii. Preto zakaždým, keď mi niekto hovorí, že by rád čítal, ale nemá na to čas, poopravím ho: nečítaš nie preto, že nemáš čas, ale že v tvojej hierarchii nepokladáš čítanie za dôležitejšie ako sledovanie správ, listovanie v časopisoch, prácu v záhradke, zarábanie peňazí a podobne. Na to, aby niekto čítanie postavil na popredné miesto vo svojej osobnej hierarchii, musí mu priznať hodnotu, ku ktorej sa nedospieva rýchlo a ľahko. Tým nechcem povedať, že človek čítajúci je automaticky múdrejší, intelektuálnejšie vybavený, múdrejší či lepší ako ten, ktorý čítanie pre svoj duchovný život až tak nepotrebuje.
.dvojníci a boxeri
Prvé knihy, na ktoré si vo svojej osobnej lektúre pamätám, boli silné príbehy. Zhodou okolností to boli okrajové knihy svojich autorov, ktoré obsahovali naliehavé etické posolstvo a vitalitu: Zvonárik od svätého Iľju (Jozef Horák) a Majster pästiarskych rukavíc (Rudo Moric) oslovovali moju túžbu po čine a aktivizovali vo mne chlapca snívajúceho o mužovi. S detstvom som sa definitívne rozlúčil, keď som prvýkrát dostal do rúk Dostojevského. Alebo som sa dostal do rúk ja jemu? Nebol to nijaký jeho emblematický román, bola to zabudnutá novela Dvojník. Zamotaný dej plný odbočiek, chimér a temného podozrievania, banalita všedného dňa zo sveta, ktorý mi bol cudzí, nepravdepodobné situácie, neživotné dialógy, statickosť, dlhé opisy – nič nemohlo byť vzdialenejšie skúsenostiam a potrebám dvanásťročného dieťaťa. A predsa ma vír tejto epiky schvátil i uchvátil, rozbalansoval moju vnútornú stabilitu a nasmeroval ma na čítanie TAKÝCHTO kníh. A neskôr na písanie. Dodnes nemôžem Dvojníka čítať bez tohto vnútorného rozochvenia, ktoré je tak nebezpečne blízko spomienkovému sentimentu.
Prvá knižka básní boli Zimoviská Jozefa Mihalkoviča. Boli to iné básne ako tie, čo som poznal zo školských čítaniek a z detských knižiek. Toto neboli ani básne, boli to skôr šamanské zaklínania, jazykové ornamenty či textové tetovania, ktoré som rozpletal ako klbko vedúce do labyrintov predstavivosti. Dodnes ma zaujíma najmä poézia, ktorá je na prvý pohľad nezrozumiteľná, temná, viacvrstevnatá. A predsa jej čitateľ dokáže rozumieť nejakým vnútorným intelektom, ktorý vyrastá viac z intuície ako z racionálneho osvojenia si.
Potom prišlo veľa ďalších kníh, ktorých čítanie menilo optiku môjho sveta. Patrili medzi ne Neviditeľné mestá Itala Calvina, poviedky Julia Cortázara V každom ohni oheň či vybrané dielo Jorge Luisa Borgesa Artefakty, kultová kniha spisovateľov, hudobníkov, režisérov, intelektuálov minulého obdobia. Keď som si prvýkrát prečítal krehkú prózu Richarda Brautigana Chytanie pstruhov v Amerike, bol som rovnako očarený, ako keď som objavil písanie Paula Austera. Groteska Kurta Vonneguta ma naučila klipovitému spôsobu čítania, ktorý som predtým zatušil u Bohumila Hrabala. Inzerát na dům, ve kterém už nechci bydlet pokladám za jeho najvyváženejšiu a najprepracovanejšiu knihu. Franza Kafku som objavil pomerne neskoro, po všetkých módach a trendoch, zato Hlavu XXII som nechal nepovšimnutú dodnes. Milujem však inú Hlavu – Hlavu, ktorú som mal vtedy, básne pre deti Ľubomíra Feldeka, ktorú som objavil až pri svojom odchode z detstva. Rovnako som sa až ako dospelý zamiloval do Alice (vtedy ešte Alenky) z krajiny zázrakov.
.povedz mi, čo čítaš...
Čitatelia o sebe vedia. Stretávajú sa v kníhkupectvách a dnes už aj na virtuálnych fórach internetu, kde si nadšene odovzdávajú svoje zážitky z čítania. Akí sme radi, keď dokážeme niekoho nadchnúť pre svojho autora, svoju knihu, akí sme sklamaní, keď niekomu náš čitateľský objav nič nehovorí... A predsa: čítanie je jedna z najvnútornejších intimít nášho sveta. Nikomu nemôžeme nadiktovať obľúbenú lektúru. Nikomu nemôžeme vnútiť potrebu čítať. Nikomu sa však nedá vziať čítanie, keď je to jeho najbytostnejšia potreba.
Hoci sa Vladimír Holan v básni Čo tak čítala? pýta: Čo tak čítala tá dievčina s knihou v električke?, pátranie po tom, čo číta ten druhý, je prekračovaním jeho výsostného územia.
„Ukaž, podívám se, co čteš,“ je drzost, srovnatelná se zvedáním sukní dámám,“ píše Michal Ajvaz v knihe Tajemství knihy. Slogan Povedz mi, čo čítaš, a ja ti poviem, aký si je tým najdogmatickejším zásahom do vnútorného sveta čítajúceho. Čítanie je vnútorným azylom, oslobodeným od ideologických či pragmatických zásahov. Je to naše vnútorné tajomstvo, na ktoré nám nikto nesmie siahnuť, kým my neprejavíme ochotu s niekým sa oň podeliť. Čítanie je sloboda zlisovaná do stránok knihy, ktorú máme pred sebou.
Radi sa však podvolíme sugescii autora, ak (nám) za to stojí, radi sa vzdávame osobných preferencií, ak nám ponúkne niečo závažnejšie a záväznejšie. O tom hovorí Schopenhauer: „Když čteme, myslí za nás někdo jiný: my jen opakujeme jeho mentální proces.“ A predsa máme najradšej autorov, ktorí nám dovolia byť samými sebou, ktorí si nevyžadujú osobné uctievanie ani slepú dôveru v ich texty.
.pomalé čítanie
Hoci sú pulty kníhkupectiev zaplavené príručkami typu Ako rýchlejšie čítať, Efektívne čítanie, dávam prednosť pomalému čítaniu, ktoré pomenoval básnik Ivan Štrpka. (Mimochodom, jeho knižka s najkrajším názvom pre zbierku poézie Krátke detstvo kopijníkov patrí k mojim najmilším). Ten o pomalom čítaní napísal: „...pomalé čítanie je aj pozorným čítaním kontextov. Ba dokáže ich zázračne vytvárať. Pomalé, slimačie čítanie je hĺbkové čítanie. Zahĺbenie sa do významov. Je zahĺbením sa v konkrétnej situácii. Je to plodná situácia komunikácie. Je kultúrnotvorným činom zakladajúceho významu – prehlbuje ľudský rozmer dejinného času. Vymaňuje nás z hektického mechanického rytmu plošného prijímania informácií a skutočnosti – a v ostrom protiklade k nemu vytvára v náš časopriestor aktívneho kultúrneho tvora.“
Ak je kniha stavba, čítanie v nej a z nej je krajinou. Ak je kniha stôl, čítanie je sedenie okolo neho. Ak je kniha strom, čítanie by mohlo byť dlhým, pokojným, kolísavým pohybom padajúceho lístia, o ktorom nevieme povedať, či je to pád, alebo let...
.písanie o čítaní
O čítaní nebolo napísané zasa až toľko kníh, ako by si dôstojnosť tejto témy zaslúžila. Jednou z najnovších sú Dějiny čtení, ktoré napísal Alberto Manguel. Manguel sa honosí v prvom rade kvalifikáciou čitateľa. A nebol to hocijaký čitateľ. Čítal knihy nahlas. Nie však sebe, ale Jorgeovi Borgesovi, ktorý bol v tom čase už slepý. Do zvučného čítania nahlas vchádzal ako akustické nožnice naliehavý Borgesov hlas, ktorý textu iného autora dodával borgesovské sfarbenie. Mnohé z týchto poznámok potom Borges zužitkoval vo svojich prednáškach a knihách, mnohé však ostali medzi tými dvoma – poslucháčom a jeho predčítačom. Pretože aj to je tajomstvo čítania – je to rituál medzi dvoma ľuďmi. Dvaja sú mnoho. Viac netreba.
Manguel vo svojej knihe uvádza stovky detailov, ktoré približujú tajomný svet čítania. Uvádza napríklad, že celé stáročia sa čítalo spôsobom nahlas. Bolo to zaiste spôsobené aj tým, že počet gramotných čitateľov bol obmedzený, a tak na niekoľkých poslucháčov pripadol jeden čítajúci guru. Až v desiatom storočí sa začalo čítať potichu: najprv s pohybujúcimi sa perami, neskôr sa aj tento vonkajší znak čítania vstrebal do čitateľovho vnútra.
.čítanie o písaní
Čítanie má svoje metafyzické dvojča – písanie. V týchto dňoch dočítavam brilantnú knihu – esej Viléma Flussera Písmo s provokatívnym podnadpisom Má písanie budúcnosť? Autor hneď v úvode nastoľuje revolučnú víziu: „V budúcnosti sa budú musieť učiť čítať a písať už len historici a iní špecialisti.“ Písanie prevezmú od nás stroje, pretože to robia dokonalejšie ako naše ruky zvierajúce perá alebo vyťukávajúce na klávesniciach počítačov svoje texty.
O západnej literatúre tvrdí, že bola „napísaná rýchlo, aby sa rýchlo prečítala“. Podľa Flussera píšeme a myslíme (ale aj čítame) astmaticky: lapáme po vzduchu. Pomaly prechádzame na čítanie obrazov, nie písmen. „Nemyslíme už v písmenách, ale numericky...“, tvrdí autor.
Flusser diagnostikuje dobu, ktorá je pohrebom písania, a v jeho očiach, v zraku človeka vychádzajúceho z písma a milujúceho písanie a čítanie, vidno slzy smútku za niečím, čo už odchádza. Všetci cítime, že sa niečo mení vo vedomí ľudstva, že generácie teraz zrodených detí, pre ktoré sú samozrejmé mnohé technológie, s ktorými starší ešte len zápasia, si budú hľadať nové techniky pamäti i zabúdania.
.čítanie sveta
Bez (nás) čitateľov by (sme) neboli (my) autori. Keby sme prišli o dar čítania, ostali by sme slepí ako krty v labyrintoch existencie. „Před čtoucím jsou rozostřené vždy jen dvě stránky. Předcházející a následující se skrývá ve tmě, neozývá se žádnými náznaky,“ píše čitateľ Michal Ajvaz. Kým budú pred nami dve stránky nášho času, ten minulý, ktorý predstavuje prečítanú stránku, a budúci, ktorý je obrazom ešte neprečítaného listu knihy, dovtedy sa budeme zmocňovať skutočnosti jej čítaním.
Výsledky ankety čitateľov .týždňa o najlepší román
1. Sophiina voľba (Wiliam Styron)
2. Hlava XXII (Joseph Heller)
3. 1984 (Georg Orwell)
4. Idiot (F. M. Dostojevskij)
5. Majster a Margaréta (Michail Bulgakov)
6. Malý princ (A. de Saint-Exupéry)
7. Zločin a trest (F. M. Dostojevskij) a Sto rokov samoty (G. G. Márquez)
8. Meno ruže (Umberto Eco)
9. Traja kamaráti (E. M. Remarque) a Proces (Franz Kafka)
10. Bratia Karamazovci (F. M. Dostojevskij)
Citáty o čítaní:
Nikdy nevysvetlíme chlapcovi, ktorý je večer začítaný do napínavého príbehu, nikdy mu nevysvetlíme nijakým dokazovaním, že musí prerušiť čítanie a ísť spať.
Franz Kafka
Keď si myslíš, že Knihu čítaš, vlastne ju nanovo píšeš.
Orhan Pamuk
Čítala spôsobom, ako keby jedla kukuricu – od začiatku až po úplný koniec.
Haruki Murakami
Čítajte noviny, ak vydržíte.
Saul Bellow
Pri čítaní ste mali pocit, akoby ste museli zhltnúť plný tanier makarónov namočených v pálenke.
Robert Musil
Skončil som kurz rýchločítania a dokázal som prečítať Vojnu a mier za dvadsať minút. Je to o Rusku.
Woody Allen
Poznám v okamihu ľudí, ktorí ma čítali: je im to vidieť na tvári.
Amélie Nothombová
Ženy nemajú milencom dávať čítať knihy, ktoré píšu.
Marguerite Durasová
Už teraz číta mladík v metre vreckové vydanie románu, ktorý tu zo seba súkam.
Peter Král
Každý čitateľ je pri čítaní vlastným čitateľom samého seba.
Marcel Proust
Nikto nie je povinný čítať celú knihu.
Jorge Amado
Čítanie je činnosť navýsosť pustovnícka
Pascal Quignard
Už nečítam veľa. Lebo som už nechcela, aby knihy mali nado mnou moc.
Peter Stamm
Táto spojitosť bola pri úsvite ľudstva a opakuje sa v našom osobnom životnom príbehu. Prví ľudia čítali znaky tohto sveta: úsvit slnka, šifry hviezd, rozmiestnenie kameňov, textúru stromov v lese, stopy zveri... Načítané potom rozprávali a zapisovali v jaskyniach, pri ohňoch, v chrámoch... Aj my sme už ako deti čítali mimiku tvárí našich blízkych, ich gestá, šifry zvykoslovia v rodine, neskôr interpunkciu obydlia a bydliska, texty, nápisy, knihy...
.ukradnutý čas
Staršia i stredná generácia si ešte stále spája čítanie ponajviac s knihami, hoci štatistiky hovoria o intenzívnejšom čítaní novín a časopisov. A nezabudnime na to, že aj sledovanie televízie či videa je vlastne istým druhom čítania. Mladšie generácie (nech ich už nazveme Generáciou X alebo Generáciou Černobyľu či internetu) čítajú rovnako intenzívne: v strede ich záujmu však už nie sú knihy. Nachádzajú si iné generátory textov a médiá, ktoré sú pre nich rovnako fascinujúce. Čítajú reklamné posolstvá, esemesky, maily, počítačové hry, obrázky, logá, vizuálne odkazy, ktoré prichádzajú z najrôznejších zdrojov a dôvodov. Kolektívne ritualizované činnosti (koncerty, športové zápolenia, diskotéky) sú tiež nehmotným textom, ktorý sa ponúka na čítanie.
Čítanie je však veľmi sebecké: vyžaduje si celú pozornosť, aktivizuje celého človeka. „Čas na čítanie je vždy ukradnutým časom,“ hovorí Daniel Pennac. Čítanie chce byť prvé v našej hierarchii. Preto zakaždým, keď mi niekto hovorí, že by rád čítal, ale nemá na to čas, poopravím ho: nečítaš nie preto, že nemáš čas, ale že v tvojej hierarchii nepokladáš čítanie za dôležitejšie ako sledovanie správ, listovanie v časopisoch, prácu v záhradke, zarábanie peňazí a podobne. Na to, aby niekto čítanie postavil na popredné miesto vo svojej osobnej hierarchii, musí mu priznať hodnotu, ku ktorej sa nedospieva rýchlo a ľahko. Tým nechcem povedať, že človek čítajúci je automaticky múdrejší, intelektuálnejšie vybavený, múdrejší či lepší ako ten, ktorý čítanie pre svoj duchovný život až tak nepotrebuje.
.dvojníci a boxeri
Prvé knihy, na ktoré si vo svojej osobnej lektúre pamätám, boli silné príbehy. Zhodou okolností to boli okrajové knihy svojich autorov, ktoré obsahovali naliehavé etické posolstvo a vitalitu: Zvonárik od svätého Iľju (Jozef Horák) a Majster pästiarskych rukavíc (Rudo Moric) oslovovali moju túžbu po čine a aktivizovali vo mne chlapca snívajúceho o mužovi. S detstvom som sa definitívne rozlúčil, keď som prvýkrát dostal do rúk Dostojevského. Alebo som sa dostal do rúk ja jemu? Nebol to nijaký jeho emblematický román, bola to zabudnutá novela Dvojník. Zamotaný dej plný odbočiek, chimér a temného podozrievania, banalita všedného dňa zo sveta, ktorý mi bol cudzí, nepravdepodobné situácie, neživotné dialógy, statickosť, dlhé opisy – nič nemohlo byť vzdialenejšie skúsenostiam a potrebám dvanásťročného dieťaťa. A predsa ma vír tejto epiky schvátil i uchvátil, rozbalansoval moju vnútornú stabilitu a nasmeroval ma na čítanie TAKÝCHTO kníh. A neskôr na písanie. Dodnes nemôžem Dvojníka čítať bez tohto vnútorného rozochvenia, ktoré je tak nebezpečne blízko spomienkovému sentimentu.
Prvá knižka básní boli Zimoviská Jozefa Mihalkoviča. Boli to iné básne ako tie, čo som poznal zo školských čítaniek a z detských knižiek. Toto neboli ani básne, boli to skôr šamanské zaklínania, jazykové ornamenty či textové tetovania, ktoré som rozpletal ako klbko vedúce do labyrintov predstavivosti. Dodnes ma zaujíma najmä poézia, ktorá je na prvý pohľad nezrozumiteľná, temná, viacvrstevnatá. A predsa jej čitateľ dokáže rozumieť nejakým vnútorným intelektom, ktorý vyrastá viac z intuície ako z racionálneho osvojenia si.
Potom prišlo veľa ďalších kníh, ktorých čítanie menilo optiku môjho sveta. Patrili medzi ne Neviditeľné mestá Itala Calvina, poviedky Julia Cortázara V každom ohni oheň či vybrané dielo Jorge Luisa Borgesa Artefakty, kultová kniha spisovateľov, hudobníkov, režisérov, intelektuálov minulého obdobia. Keď som si prvýkrát prečítal krehkú prózu Richarda Brautigana Chytanie pstruhov v Amerike, bol som rovnako očarený, ako keď som objavil písanie Paula Austera. Groteska Kurta Vonneguta ma naučila klipovitému spôsobu čítania, ktorý som predtým zatušil u Bohumila Hrabala. Inzerát na dům, ve kterém už nechci bydlet pokladám za jeho najvyváženejšiu a najprepracovanejšiu knihu. Franza Kafku som objavil pomerne neskoro, po všetkých módach a trendoch, zato Hlavu XXII som nechal nepovšimnutú dodnes. Milujem však inú Hlavu – Hlavu, ktorú som mal vtedy, básne pre deti Ľubomíra Feldeka, ktorú som objavil až pri svojom odchode z detstva. Rovnako som sa až ako dospelý zamiloval do Alice (vtedy ešte Alenky) z krajiny zázrakov.
.povedz mi, čo čítaš...
Čitatelia o sebe vedia. Stretávajú sa v kníhkupectvách a dnes už aj na virtuálnych fórach internetu, kde si nadšene odovzdávajú svoje zážitky z čítania. Akí sme radi, keď dokážeme niekoho nadchnúť pre svojho autora, svoju knihu, akí sme sklamaní, keď niekomu náš čitateľský objav nič nehovorí... A predsa: čítanie je jedna z najvnútornejších intimít nášho sveta. Nikomu nemôžeme nadiktovať obľúbenú lektúru. Nikomu nemôžeme vnútiť potrebu čítať. Nikomu sa však nedá vziať čítanie, keď je to jeho najbytostnejšia potreba.
Hoci sa Vladimír Holan v básni Čo tak čítala? pýta: Čo tak čítala tá dievčina s knihou v električke?, pátranie po tom, čo číta ten druhý, je prekračovaním jeho výsostného územia.
„Ukaž, podívám se, co čteš,“ je drzost, srovnatelná se zvedáním sukní dámám,“ píše Michal Ajvaz v knihe Tajemství knihy. Slogan Povedz mi, čo čítaš, a ja ti poviem, aký si je tým najdogmatickejším zásahom do vnútorného sveta čítajúceho. Čítanie je vnútorným azylom, oslobodeným od ideologických či pragmatických zásahov. Je to naše vnútorné tajomstvo, na ktoré nám nikto nesmie siahnuť, kým my neprejavíme ochotu s niekým sa oň podeliť. Čítanie je sloboda zlisovaná do stránok knihy, ktorú máme pred sebou.
Radi sa však podvolíme sugescii autora, ak (nám) za to stojí, radi sa vzdávame osobných preferencií, ak nám ponúkne niečo závažnejšie a záväznejšie. O tom hovorí Schopenhauer: „Když čteme, myslí za nás někdo jiný: my jen opakujeme jeho mentální proces.“ A predsa máme najradšej autorov, ktorí nám dovolia byť samými sebou, ktorí si nevyžadujú osobné uctievanie ani slepú dôveru v ich texty.
.pomalé čítanie
Hoci sú pulty kníhkupectiev zaplavené príručkami typu Ako rýchlejšie čítať, Efektívne čítanie, dávam prednosť pomalému čítaniu, ktoré pomenoval básnik Ivan Štrpka. (Mimochodom, jeho knižka s najkrajším názvom pre zbierku poézie Krátke detstvo kopijníkov patrí k mojim najmilším). Ten o pomalom čítaní napísal: „...pomalé čítanie je aj pozorným čítaním kontextov. Ba dokáže ich zázračne vytvárať. Pomalé, slimačie čítanie je hĺbkové čítanie. Zahĺbenie sa do významov. Je zahĺbením sa v konkrétnej situácii. Je to plodná situácia komunikácie. Je kultúrnotvorným činom zakladajúceho významu – prehlbuje ľudský rozmer dejinného času. Vymaňuje nás z hektického mechanického rytmu plošného prijímania informácií a skutočnosti – a v ostrom protiklade k nemu vytvára v náš časopriestor aktívneho kultúrneho tvora.“
Ak je kniha stavba, čítanie v nej a z nej je krajinou. Ak je kniha stôl, čítanie je sedenie okolo neho. Ak je kniha strom, čítanie by mohlo byť dlhým, pokojným, kolísavým pohybom padajúceho lístia, o ktorom nevieme povedať, či je to pád, alebo let...
.písanie o čítaní
O čítaní nebolo napísané zasa až toľko kníh, ako by si dôstojnosť tejto témy zaslúžila. Jednou z najnovších sú Dějiny čtení, ktoré napísal Alberto Manguel. Manguel sa honosí v prvom rade kvalifikáciou čitateľa. A nebol to hocijaký čitateľ. Čítal knihy nahlas. Nie však sebe, ale Jorgeovi Borgesovi, ktorý bol v tom čase už slepý. Do zvučného čítania nahlas vchádzal ako akustické nožnice naliehavý Borgesov hlas, ktorý textu iného autora dodával borgesovské sfarbenie. Mnohé z týchto poznámok potom Borges zužitkoval vo svojich prednáškach a knihách, mnohé však ostali medzi tými dvoma – poslucháčom a jeho predčítačom. Pretože aj to je tajomstvo čítania – je to rituál medzi dvoma ľuďmi. Dvaja sú mnoho. Viac netreba.
Manguel vo svojej knihe uvádza stovky detailov, ktoré približujú tajomný svet čítania. Uvádza napríklad, že celé stáročia sa čítalo spôsobom nahlas. Bolo to zaiste spôsobené aj tým, že počet gramotných čitateľov bol obmedzený, a tak na niekoľkých poslucháčov pripadol jeden čítajúci guru. Až v desiatom storočí sa začalo čítať potichu: najprv s pohybujúcimi sa perami, neskôr sa aj tento vonkajší znak čítania vstrebal do čitateľovho vnútra.
.čítanie o písaní
Čítanie má svoje metafyzické dvojča – písanie. V týchto dňoch dočítavam brilantnú knihu – esej Viléma Flussera Písmo s provokatívnym podnadpisom Má písanie budúcnosť? Autor hneď v úvode nastoľuje revolučnú víziu: „V budúcnosti sa budú musieť učiť čítať a písať už len historici a iní špecialisti.“ Písanie prevezmú od nás stroje, pretože to robia dokonalejšie ako naše ruky zvierajúce perá alebo vyťukávajúce na klávesniciach počítačov svoje texty.
O západnej literatúre tvrdí, že bola „napísaná rýchlo, aby sa rýchlo prečítala“. Podľa Flussera píšeme a myslíme (ale aj čítame) astmaticky: lapáme po vzduchu. Pomaly prechádzame na čítanie obrazov, nie písmen. „Nemyslíme už v písmenách, ale numericky...“, tvrdí autor.
Flusser diagnostikuje dobu, ktorá je pohrebom písania, a v jeho očiach, v zraku človeka vychádzajúceho z písma a milujúceho písanie a čítanie, vidno slzy smútku za niečím, čo už odchádza. Všetci cítime, že sa niečo mení vo vedomí ľudstva, že generácie teraz zrodených detí, pre ktoré sú samozrejmé mnohé technológie, s ktorými starší ešte len zápasia, si budú hľadať nové techniky pamäti i zabúdania.
.čítanie sveta
Bez (nás) čitateľov by (sme) neboli (my) autori. Keby sme prišli o dar čítania, ostali by sme slepí ako krty v labyrintoch existencie. „Před čtoucím jsou rozostřené vždy jen dvě stránky. Předcházející a následující se skrývá ve tmě, neozývá se žádnými náznaky,“ píše čitateľ Michal Ajvaz. Kým budú pred nami dve stránky nášho času, ten minulý, ktorý predstavuje prečítanú stránku, a budúci, ktorý je obrazom ešte neprečítaného listu knihy, dovtedy sa budeme zmocňovať skutočnosti jej čítaním.
Výsledky ankety čitateľov .týždňa o najlepší román
1. Sophiina voľba (Wiliam Styron)
2. Hlava XXII (Joseph Heller)
3. 1984 (Georg Orwell)
4. Idiot (F. M. Dostojevskij)
5. Majster a Margaréta (Michail Bulgakov)
6. Malý princ (A. de Saint-Exupéry)
7. Zločin a trest (F. M. Dostojevskij) a Sto rokov samoty (G. G. Márquez)
8. Meno ruže (Umberto Eco)
9. Traja kamaráti (E. M. Remarque) a Proces (Franz Kafka)
10. Bratia Karamazovci (F. M. Dostojevskij)
Citáty o čítaní:
Nikdy nevysvetlíme chlapcovi, ktorý je večer začítaný do napínavého príbehu, nikdy mu nevysvetlíme nijakým dokazovaním, že musí prerušiť čítanie a ísť spať.
Franz Kafka
Keď si myslíš, že Knihu čítaš, vlastne ju nanovo píšeš.
Orhan Pamuk
Čítala spôsobom, ako keby jedla kukuricu – od začiatku až po úplný koniec.
Haruki Murakami
Čítajte noviny, ak vydržíte.
Saul Bellow
Pri čítaní ste mali pocit, akoby ste museli zhltnúť plný tanier makarónov namočených v pálenke.
Robert Musil
Skončil som kurz rýchločítania a dokázal som prečítať Vojnu a mier za dvadsať minút. Je to o Rusku.
Woody Allen
Poznám v okamihu ľudí, ktorí ma čítali: je im to vidieť na tvári.
Amélie Nothombová
Ženy nemajú milencom dávať čítať knihy, ktoré píšu.
Marguerite Durasová
Už teraz číta mladík v metre vreckové vydanie románu, ktorý tu zo seba súkam.
Peter Král
Každý čitateľ je pri čítaní vlastným čitateľom samého seba.
Marcel Proust
Nikto nie je povinný čítať celú knihu.
Jorge Amado
Čítanie je činnosť navýsosť pustovnícka
Pascal Quignard
Už nečítam veľa. Lebo som už nechcela, aby knihy mali nado mnou moc.
Peter Stamm
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.