Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Parfum v kuchyni

.jozef Koleják .časopis .lifestyle

Človek otvorí fľaštičku s čírou tekutinou a zrazu mu do nosa vkĺzne esencia toho najrozpálenejšieho leta. Cítiť v nej prach na cestách, tichý pohyb stebiel trávy, no najmä mäkký dotyk padajúcich červenožltých lupeňov. To všetko skrýva ružová voda.

Kedysi sa aj u nás hojne využívala, či už ako liečivo, alebo ako esencia v kuchyni, no postupne vymizla. Nie, tentoraz to nebola vina vlády proletariátu, keď sa nám zo stolov stratilo všetko, čo by len trochu mohlo pripomínať nejaký buržoázny prežitok.
Ružová voda, skrátka, prudko vyšla z módy. A to približne začiatkom dvadsiateho storočia, keď ľudia začali ochucovať svoje dezerty skôr vanilkou ako týmto perzským vynálezom. Príchodom vanilínového cukru do našich krajov už potom ružová voda nemala žiadnu šancu. Pritom jej vôňa je neodolateľná a dokáže pri správnom dávkovaní dodať dezertom neuveriteľný starosvetský šarm s krásnym nádychom orientu. Ešte šťastie, že sa tento starodávny vynález opäť trochu zviecha a začína sa pomaly vracať do našich špájz.

.liečila, čistila, ochucovala
Ružová esencia bola vždy multitaskingovou záležitosťou. Už v Egypte ju využívali raz ako liečivo, keď ju prikladali na popáleniny, inokedy ako nevyhnutnú súčasť osobnej hygieny, alebo ako voňavú esenciu do sladkých jedál. Vtedy však ešte išlo o ružový olej, nie vodu.
Hebučké ružové lupene, nadýchané vôňou, ponárali holohlaví Egypťania do olivového oleja, aby z nich dostali vonné silice. Prví opísali účinky tohto zázraku Rimania, ktorí ružovú esenciu odporúčali na liečenie až päťdesiatich možných neduhov. Skrátka, keď vás v starovekom Ríme drapol kašeľ, reuma alebo len taký obyčajný svetabôľ nad rozpadajúcou sa tradičnou rodinou, už ste sa mali natierať ružovým olejom ako besní alebo ho rovno po poriadnych dúškoch popíjať.
Veľkým fanúšikom ružovej esencie, čuduj sa svete, bola samotná egyptská vládkyňa Kleopatra, vraj najkrajšia žena Stredomoria. Svoje lode z cédrového dreva dala napustiť týmto parfumom, a tak, keď sa blížila k svojmu Antoniovi, cítil jej príchod skôr, ako sa vôbec lode objavili na obzore. Túto povedačku dokonca zachytil aj Shakespeare a použil ju vo svojej najvášnivejšej hre, pomenovanej po týchto dvoch milencoch. Kleopatra, skrátka, bez svojej obľúbenej ružovej esencie neurobila ani krok a až po stredovek sa verilo, že práve táto esencia bola tým tajným elixírom na jej chýrečnú krásu. Bola to však vzácna komodita a ružový liek na všetko si nemohol dovoliť každý.

.z oleja voda
Ešte šťastie, že sa okolo desiateho storočia nášho letopočtu v Perzii zamyslel nad týmto problémom sám veľký polyhistor Avicenna. Dumal, dumal a nakoniec vymyslel vodný destilovací prístroj, ktorým sa ružová voda robí dodnes. Samozrejme, prístroje dnes vyzerajú modernejšie, no postup je rovnaký.
Do veľkej kužeľovitej nádoby sa nalialo 40 litrov vody a asi 12 kilogramov čerstvo natrhaných ružových lupienkov. Tie sa vraj museli trhať zásadne medzi piatou a jedenástou hodinou ráno, iba vtedy majú najintenzívnejšiu vôňu. Potom nádobu uzavreli destilačnou hlavicou s kopyrajtom od Avicennu a postavili ju nad oheň. Po chvíli, ako sa začala voda s lupeňmi variť, v hlavici postupne skondenzovala ružová voda, ktorá kvapkala cez rúrku do pripravenej nádoby.
Takto Peržania zo štyridsiatich litrov vody získali 12 litrov ružovej vody s trochou surovej ružovej silice na povrchu, ktorú volali attar. Samotnú ružovú vodu, ktorú neskôr využívali skoro na všetko, si nazvali golab jal. A pod týmto názvom ju nájdeme aj dnes v orientálnych potravinách.
Ružová voda potom slúžila ako dezinfekčný prípravok, napríklad v roku 1187 ňou nechal sultán vyumývať celú Omarovu mešitu v Jeruzaleme po tom, čo ju znovu vytrhol z rúk križiakov. Ale predovšetkým figurovala ako skvelá pomôcka v kuchyni. V renesancii si zopár kvapiek pridával do svojho čaju aj samotný Michelangelo a podnes ju cítime v dobrom tureckom mede, chalve či v prudko návykových orientálnych koláčikoch baklava.
.autor je scenárista.

Ako na ružovú vodu/
Pokiaľ odoláme pokušeniu neustále sa ňou natierať alebo ju, nebodaj, samotnú piť na dobrú náladu, môžeme s ružovou vodou nanovo objaviť staré a lákavé chute viktoriánskej doby. Práve v tomto období totiž ružová voda zažila svoj najväčší rozkvet. Všetci si ju pridávali do všetkého ako diví. Či to bol čaj, káva, alebo vtedy obľúbený punč. Takže pokojne, ak máme chuť, šupnime si za náprstok napríklad do ranného jogurtu. Potom pokračujme tvarohovou penou, kde ju použijeme namiesto v rume nacucaných hrozienok. Fantasticky vyznie aj v smotanovej zmrzline. Nebojme sa ňou prevlhčiť čerstvo napečenú bublaninu. Skrátka, všade tam, kde by sme radi hodili vanilku, kardamom alebo rumovú esenciu, pokojne môžeme namiesto nich použiť malý náprstok či dva ružovej vody. Treba však pri nej dávať pozor, aby sme to neprehnali. Ružová voda sa využíva aj v parfumérstve a pri príprave kozmetiky. Ak jej dáme do jedla priveľa, môžeme mať zrazu pocit, že nejeme jogurt, ale nočný krém. Všetko s mierou. Pri ružovej vode to platí dvojnásobne.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite