Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Štěstí je krásná věc

.časopis .rozhovor

Jeho verejné vyjadrenia bývali v minulosti vždy plné pátosu, pričom nebývalo jasné, či svoje slová myslí vážne, alebo len chce, aby sa o ňom hovorilo. Teraz dal rozhovor len nám a denníku SME, pátos chýbal, silné slová nahradila bolestná otvorenosť. Hovoril o tom, že sa cíti vybitý, smutný a takmer bez nádeje. Richard Müller.

Jeho verejné vyjadrenia bývali v minulosti vždy plné pátosu, pričom nebývalo jasné, či svoje slová myslí vážne, alebo len chce, aby sa o ňom hovorilo. Teraz dal rozhovor len nám a denníku SME, pátos chýbal, silné slová nahradila bolestná otvorenosť. Hovoril o tom, že sa cíti vybitý, smutný a takmer bez nádeje. Richard Müller.


.ako sa máš?
Ani dobre, ani zle...

.po vystúpení na odovzdávaní cien Slávik 2006 pred vyše rokom si oznámil, že definitívne končíš. Odvtedy si nestál na pódiu?
Ale áno, odohral som malé anglické turné pre našich rodákov. Zvlášť koncert v londýnskom divadle s neodolateľným názvom Koko bol vynikajúci.

.tak prečo sa nevrátiš?
Cítim sa úplne vybitý. A už ani neanalyzujem prečo. Zároveň mám pocit, že sú určité profesie pre určité vekové skupiny. Áno, keď sa pozerám na 64-ročného Micka Jaggera, všetko je inak. Ale k tomu zázraku sa predsa nebudem prirovnávať. Jednoducho som pocítil únavu, vybité baterky, vybitú invenciu. Teda sprievodné znaky toho, čo sa stáva, keď máš chuť prestať.

.keď má futbalista povedzme 35 rokov, definitívne končí s futbalom, lebo už nemá toľko síl, aby sa vyrovnal mladším. Ale muzikant sa aj po období s menšou invenciou zvykne vrátiť...
Všetko sa dá a všetko je možné. Lenže ak vo svete množstvo koncertov narastá, u nás je to zrejme naopak. Tu je niekto rád, keď jeho turné má tri koncerty. Led Zeppelin urobili jeden koncert v Londýne, na ktorý prišli fanúšikovia aj za miliónové vstupné... Keby sa v Bratislave  konal po rokoch koncert Prúdov, myslíš, že by prišli desiatky tisícov ľudí? Veď to je predsa úplne absurdné. Slovenské a svetové reálie sú totálne neporovnateľné. Aj keď, ja by som sa snažil na ten koncert dostať bez lístka... (smiech).

.čo si robil počas posledného roku?
Nakrútil som v New Yorku improvizovaný album VV s džezovým triom, 40 minút hudby za 40 minút nakrúcania, a konečne sme dokončili a na konci roka vydali 2DVD a 2CD z bratislavského koncertu s americkými muzikantmi. Ale to bola predovšetkým zásluha postprodukcie, ktorú riadil najmä tím ľudí okolo mňa, teda Henrich Leško, Jožko Stopka a Denisa Bogdalíková. Ale ináč nič.

.je to nešťastné, alebo skôr len také prázdne obdobie?
Jednoznačne je to nešťastné obdobie. Normálneho človeka v mojej brandži čosi ženie k tomu, aby tvoril, aby produkoval, aby vznikali nové veci. Mňa už nie, a to nie je dobre.

.si smutný?
To tiež. Strašne smutný.


.ten smútok je spojený s tvojou prácou?
Ak je možné vyrovnať sa s tým, že sa ti rozpadla rodina, tak som sa s tým vyrovnal. Mám to za sebou. Tým pádom nemám dôvod prežívať smútok pre niečo konkrétne.

.nie je jasné, z čoho si smutný?
Dá sa to tak povedať. Možno, že to teraz vyzerá, akoby som bol blázon: mám všetko a predsa som smutný a neviem z čoho. Ale je to tak. Chodím každý deň doma okolo gitár, ale vôbec nemám chuť chytiť jednu z nich do ruky a zahrať akord. Voľakedy som za jednu noc napísal aj pätnásť textov, dnes nie som schopný sadnúť si a napísať jediný.

.cítiš sa osamelý?
Nemôžem povedať, že som osamelý. Mám človeka, ktorý žije po mojom boku, ktorý ma má rád, a to je veľká vec. V situáciách, keď mám pocit, že sa zbláznim smútkom, samotou a neviem ešte čím, si vždy uvedomím: Dávaj pozor, je tu niekto, kto je pri tebe. Mohlo by sa stať, že by tu nebol – a čo by sa stalo potom? Mám aj svoje deti...

.marilyn Monroe v čase, keď bola najslávnejšia, hovorila, že v skutočnosti je nešťastná. Je to niečo podobné? Bol si slávny, mal si rodinu, priateľov, všetko... A teraz si nešťastný.
Nikdy som nemal pocit, že mám za sebou veľkú slávu. Vždy som sa obával nejakého problému, že mi napríklad na koncerte vypadnú texty, vždy som bol neistý. Nie je to tak, že by som už všetko dosiahol a teraz mám z toho v duši prázdno. To by bol z môjho pohľadu dosť hlúpy vývod. Za každý album som získal aspoň jednu platinovú dosku (po jednej tak isto aj v Čechách) a všetky ceny, ktoré sa na Slovensku dajú v tejto brandži získať. Napriek tomu prišlo to prázdno...

.viackrát si v minulosti povedal, že tvoj život v negatívnom zmysle výrazne ovplyvnil vzťah s otcom. Máš to stále v sebe?
Najstrašnejšia vec na svete je, keď otec prestane existovať, a pritom žije. Na Jara Filipa dnes myslím podstatne častejšie než na svojho otca. Je to hanba, ale je to tak. Hoci teraz, keď mám syna, si uvedomujem, že sa môžem sám dostať do takejto situácie. Bojím sa toho, že sa začínam správať ako môj otec. To by ma strašne mrzelo.

s mamou komunikuješ?
Samozrejme.

.čo hovorí na tvoju situáciu?
Mama je podobne ako ja určitým spôsobom maniodepresívna. Je to taký zvláštny vzťah. Keď je v konštruktívnom stave, cítim, že je schopná pre mňa skočiť z okna a dojíma ma to. A potom, keď je ten stav opačný, je zastrčená v niekde v kúte, nekomunikuje – podobne ako ja.

.čo si myslí o roku, keď si „nič nerobil“?
Nikde ma neženie. Je ten typ človeka, ktorý predo mnou schováva bulvárne noviny, lebo vie, že mi robia zle. Ja vyzerám ako suverén a majster sveta, ale keď vidím o sebe napísané niečo, čo nemá nič spoločné s pravdou, niekoľko dní ma to štve. Ona sa k môjmu stavu príliš nevyjadruje, nechce do toho ešte viac vŕtať. Cíti, že dochádza k výpadku, ktorý sa podľa nej zmení na pozitívnu cestu.

.pred časom sa v Košiciach hovorilo, že si tam v nemocnici, z ktorej si odišiel na koncert Hany Hegerovej, iní však tvrdili, že tam vôbec nie si. Ako takéto fámy vznikajú?
Pravda je, že som v tom čase naozaj bol v Košiciach. Ležal som v nemocnici v dosť zlom stave. Ako vznikajú fámy? Na jednej aukcii fotografií, kde boli aj moje fotky, prišiel za mojou priateľkou akýsi redaktor a pýtal sa: „Kde je Richard?“ Ona mu povedala: „Nebudem s vami hovoriť.“ On sa ďalej pýtal, ona mu odmietala odpovedať. Tento novinár z toho vyrobil rozhovor o tom, že sme sa rozišli a že som v Prahe zase na drogách. Toto je náš bulvár.

.v súčasnosti je módne radiť sa s psychoanalytikmi. Aj ty sa s nimi radíš?
Pani prednostka z Košíc sa pri svojich častých cestách do Bratislavy so mnou vždy stretne a hodinku sa rozprávame. Myslím si, že pokiaľ ty sám nechceš alebo nedokážeš, tak ti nikto nepomôže. Ja som presne v tomto štádiu. Ona mi pomáha ako sa dá – liekmi, veľmi pozitívnymi rozpravami, no to samo ťa nenaštartuje.

.podľa nej je problém v čom?
Hovorí, že je to výsledok únavy, spôsobu života. Konštatuje také tie známe veci – áno,  Richard, ste teraz v takomto stave, máte problémy, únava, vyhorenie, vnútorný rozpad, to sa však začne meniť a bude to čoraz lepšie.

.mení sa to?
Trošku. Dva alebo tri mesiace som bol úplná mŕtvola. Vtedy som nedokázal vstať z postele.

.teraz je to ako?
Plním veci, ktoré treba plniť.

.niežeby si chcel, ale vieš si povedať, že niečo treba urobiť?
Viem si to povedať. Ale situácia je stále taká, že mám problém s ľuďmi.

.to čo znamená?
Mávam strach z ľudí. Idem do Auparku, pozerám sa na podlahu, a tak prechádzam pomedzi ľudí, rýchlo si vybavím, čo treba a idem preč.

.cítiš to tak celý život?
Viac-menej...

.čo ti radí doktorka?
Aby som bol aktívny.

.aby si sa venoval svojej práci?
V podstate áno.

.a ty?
Ja jej hovorím, že nemám chuť. Aj keď, teraz sa možno pohnem, lebo už začínam pripravovať knižku.

.akú?
Knižku mojich fotografií asi z posledných štyroch rokov. Začíname na nej robiť. Myslím, že bude hotová tak za rok.

.fotenie ťa stále baví?
Vždy to súvisí s novým prostredím. Keď som sa, napríklad, prvýkrát dostal do Paríža a objavil som toto úžasné mesto, fotil som všetko dookola ako blázon.

.do fotenia sa nemusíš nútiť?
Veľmi nie.

.tvoj posledný album je z koncertov s americkými spoluhráčmi spred dvoch rokov. Vtedy sa zdalo, že ťa to neuveriteľne baví. Si schopný počúvať tieto nahrávky aj teraz?
Hoci svoju hudbu absolútne nepočúvam,  raz som si to vypočul...

.aký si mal z toho pocit?
Výborný. A keď hovoríš, že ma to vtedy bavilo, tak to je úplná pravda. Bavilo to nielen mňa, ale aj mojich spoluhráčov.

.na tých koncertoch to vyzeralo, ako keby si sa tam vyrovnával s viacerými vecami: s rozpadom rodiny, s temnými obdobiami. Mnohí preto očakávali, že prichádza plodné, tvorivé obdobie. Paradoxne sa stal presný opak...
Bol to vrchol mojej kariéry. Niečo, čo som nikdy v živote nezažil a zrejme ani nezažijem. Pokiaľ nevznikne nová muzika, nemalo by význam opakovať to. Je to neuveriteľné, ale situácia, v ktorej som sa nachádzal, bola psychicky ďaleko za hranicou toho, čo som schopný uniesť.

.v akom zmysle?
Spomínal som, že pred koncertmi – hoci aj v Lučenci či v Gabčíkove – som mával strach, hoci to bol úplný nezmysel. Aj tu som si hovoril, že to nemôže dobre dopadnúť, ale bol som s tým vyrovnaný. Po dvoch skúškach to predsa nemôže byť dobré. Keď tí hudobníci prišli a prvýkrát sme sa stretli v skúšobni, bol som rád, že sa to podarilo, ale myslel som si, že ďalej sa to už dariť nebude. Došlo však k zázraku. Keď po košickom koncerte zišiel z pódia Omar Hakim, ktorý mal imidž chlapíka s najväčším odstupom a začal skákať ako malé dieťa a objímali sme sa, kričal som naňho: „Čo robíš, čo skáčeš, keď si hral s Madonnou, hrali ste pre 50-tisíc ľudí a neskákal si!“ On však hovoril, že toto je úplne iná atmosféra, že to je fantastické. Ja som im v tom momente uveril.

.po tomto turné sa to v tebe zlomilo?
Nepamätám sa. Asi to však nebol ten moment. Najprv som si žil v pocite zázračna z tých koncertov. Ale potom som už neodohral žiadny normálny koncert.

.akurát vystúpenie na Slávikovi 2006 o rok neskôr. To už si vtedy bol v tomto ťažkom stave?
Nie. To bolo v stave nirvány.

.prečo si teda oznámil, že končíš?
To bol pocit pomätenia, diplomaticky povedané. Keby som mal povedať pravdu, nemohlo by sa to publikovať. Bol som presvedčený, že ľudí to chytí. Bol som blázon. Prehnal som to. Mal som dojem, že keď poviem, že končím, ľudia sa zbláznia.

.takže to bola póza?
Určite. Po určitom čase som sa z toho stavu dostal a začal som si uvedomovať, že s nikým to nepohlo. Trápne.

.čo ďalej?
Teraz sa začal súboj s tým, čo bude. Prepracovali sme sa k projektu, ktorý vznikol dávnejšie. Ešte to nie je úplne hotové. Oskar Rózsa geniálne zaranžoval Jarove Filipove pesničky,
Milan Lasica spieva moje texty a ja jeho.

.na tom teraz spolu robíte?
Hudobné podklady sú kompletne hotové. Už to treba iba naspievať. V priebehu januára by to malo byť hotové.

.na to nájdeš chuť?
Tu je iný problém, nie chuť. Tu je problém to, že nie som spevák.

čože?
To je taký pocit. Keď si spevák, postavíš sa k mikrofónu a ideš. Nemáš problémy s intonáciou ani s ničím. To, čo ja robím,  je skôr insitný prístup. Niekde sa potom objaví silný výraz a niekde slabší.

.nájdeš v tomto období základnú silu naspievať tieto piesne?
Myslím, že áno. Sila v zásade je. Keby teraz prišiel niekto za mnou s konkrétnym projektom, ktorý ma zaujíma, tak by som išiel. Aj by som sa na to tešil. To nie je tak, že by ma nič nezaujímalo. Len sám nemám silu niečo vytvoriť.

.nemáš nápady?
Nepamätám sa, že by za mnou niekto niekedy prišiel s nápadom. Stalo sa to raz v živote, a to bol známy legendárny telegram: „Hapka, Horáček, Hegerová, Kocáb, Müller, souhlasíte?“ Ja som v strachu zavolal Hapkovi a zažil som úžasné obdobie. A potom to prestalo, lebo sme sa prestali „ľúbiť“.

.s Hapkom a Horáčkom?
Tam vznikla pomerne dlhá pauza a v prípade pána Horáčka mám pocit, že aj určitá finančná štrbina. Zrazu sa ocitneš v zvláštnej situácii, keď mi oni hovoria, že zo mňa urobili hviezdu. A svojím spôsobom majú pravdu. Ja zas hovorím, že bezo mňa by to celkom nebolo možné – a tiež mám istým spôsobom pravdu. Bol to nezabudnuteľný pocit. Bol som v Prahe naspievať tie pesničky a vracal som sa, myslím, 31. decembra 1988. Išiel som vo svojej volge sám po diaľnici a bol som úplne hotový. Vtedy mi nenapadlo, že môže prísť doba, keď za české slovo budú u nás človeku rozbíjať okná, keď dokonca Ladislav Chudík bude dostávať negatívne reakcie na svoju nádhernú češtinu.

.je to tak, že v súčasnosti nemáš vlastné nápady?
Zjednodušene povedané, je to tak. Viem, že keby som si sadol nad biele listy papiera a z nejakého dôvodu sa rozhodol, že idem písať, tak som presvedčený, že texty napíšem. Ale nebolo by to už také ako vtedy, keď som s Jarom Filipom urobil za tri mesiace 60 vecí a keď som si počas jazdy po diaľnici pravou rukou písal texty, ktoré mi napadli. Vtedy to išlo zo mňa samo. To bolo obdobie, ktoré sa už nedá zopakovať.

.keď sa človek, ktorý je na výslní, dostane na nejaký čas do ústrania, môže to byť aj celkom zaujímavá skúsenosť: nebyť závislý od slávy, popularity, bulváru, naučiť sa žiť sám so sebou...
Neviem, či to viem. To dokázal bravúrne Andrej Šeban, aj keď o ňom neviem nič, lebo so mnou nekomunikuje. Jedného dňa si povedal, že sa vykašle na celú popmusic. Ale medzi ním a mnou je jeden veľký rozdiel a tým je sila jeho inštrumentalistických kvalít. To je nemám a ani nikdy nebudem mať. Ja by som možno mohol začať písať knižky, ale ani v tom by som zrejme nijako nevynikal. Možno sa to všetko veľmi rýchlo zmení. Zatiaľ však neviem, ako ďalej.

.čiže teraz si v nešťastnom období a stále ani nevieš, aký to má zmysel, nikam ťa to neposunulo, nič nové si sa o sebe nedozvedel.
Vždy sa niečo nové o sebe dozvieš. Ale že by som dospel k nejakému veľkému poznaniu, to sa nedá povedať. Akurát som preradil na neutrál a moje auto sa pomaly zastavuje.

.ako si myslíš, že sa to skončí?
Netuším.

.ako by si chcel, aby to skončilo?
Chcel by som normálne začať niečo robiť.

.hudbu?
Akú hudbu? Nahral som 15 albumov a môžem vymeniť hity, ktoré som hral roky, za iné, krásne piesne, ktoré na tých doskách sú. Dá sa možno nájsť nový spôsob hrania. Na to však potrebuješ neuveriteľné kvantum energie, lebo ľudia, ktorí za to stoja, buď s tebou nejdú, alebo idú iba za príliš veľký honorár, alebo sú vyťažení a nemajú čas. 

.spieval si, že „štěstí je krásná věc“. Je to tak?
Štěstí? No to je krásná věc. Fantastická. Len sa k tomu musíš nejako prepracovať. Vždy som mal pocit, že to tak je. Nikdy som to nebral s tým cynickým dodatkom „ale prachy si za něj nekoupíš“.

.kedy si mal naposledy pocit šťastia?
(Ticho.) Neviem. Fakt neviem. Možno na nejakom koncerte. Pocit šťastia mám vždy, keď vidím svoje deti. Ináč to boli vždy iba záblesky. Ale vďaka aj za ne.


Richard Müller / Narodil sa v roku 1961 v Hlohovci. Absolvoval štúdium dramaturgie a scenáristiky na VŠMU, už počas štúdia písal pre hudobné časopisy Populár a Gramorevue. V roku 1984 založil skupinu Banket. Stal sa jedným z najpopulárnejších slovenských spevákov a textárov, nahral niekoľko mimoriadne úspešných albumov, ako napríklad Bioelektrovízia, Neuč vtáka lietať, LSD alebo Nočná optika. Spolupracoval s Jarom Filipom, Andrejom Šebanom, Henrichom Leškom, Oskarom Rózsom, Marcelom Buntajom či Ivou Bittovou. V súčasnosti pripravuje knihu svojich fotografií a spolu s Milanom Lasicom a Oskarom Rózsom album piesní Jara Filipa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite