Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pohľad Fedora Gála

.fedor Gál .časopis .klub

Naozaj žijeme medzi zákopmi. Väčšinou sa iba vášnivo hádame o tom, čo rozdeľuje Palestíncov a Izraelčanov, šiítov a sunnitov, Ukrajincov a Rusov, ľavičiarov a pravičiarov, prívržencov EÚ a euroskeptikov, vyznávačov tamtoho od vyznávačov onoho. Nesvedčí to však o tom, že zákopy vedú aj medzi nami navzájom? Demarkačnú líniu v každodennom živote vytyčujú nezaplatené faktúry, nedodržané dohody, prázdne sľuby, nevery, zrady, zneužívané deti, osamelí starí ľudia, podvody a podvodíky, úplatky, klamstvá, závisť, nedôvera, kecy... a naše vlastné deficity, úzkosti, predsudky, frustrácie.

Napokon, tie isté zákopy oddeľujú aj jedných Ukrajincov od druhých Ukrajincov. Skutočnosť, že práve tu a práve teraz nehúkajú po uliciach sanitky a policajné autá, by nás nemala nechávať v ležérnej nečinnosti. Vo vzduchu cítiť ťažobu. A ak ju cítiť v stave relatívneho blahobytu, mieru a demokracie, čo vypukne, až sa vyprázdnia taniere a k moci sa dostanú fanatici?
Keď som nedávno povedal tri vety na „pražskom Majdane“, ktorý organizátori nazvali Kaputin, iný aktivista na mňa hulákal, že rozbíjam Ukrajinu. Dodal tiež, že som zradca svojho národa a nemorálny človek. Túto floskulu tvrdohlavo opakoval a postupne prechádzal od vykania k tykaniu. Dotyčného museli spacifikovať policajti. Mňa zas profesionál z antikonfliktného tímu v civile. Medzitým sa o pár krokov vedľa odohral takýto rozhovor: „Keby som ťa stretol v Donecku, zabijem ťa,“ povedal mladý proputinovský Čech. „Však poďme niekam, kde budeme sami, a skús to,“ odpovedal mladý ukrajinský imigrant. K ďalším potýčkam došlo, našťastie, iba na internete, čo je súčasný spôsob virtuálnej a zväčša anonymnej kanalizácie agresivity, negatívnych emócií a názorových sporov.  Napokon, aj ten internet je čiastočne zbraňou v rukách fanatikov, psychopatov, rezidentov kadejakých záujmov a neraz aj profesionálnych záškodníkov.
Pánboh zaplať za ľudí, ktorí dokážu niečo spraviť pre druhých, aj keď to nie je práve ich zamestnanie a nerobia to rovno pre príbuzných a známych. Ani „pražský Majdan“, ani veľa ďalších podobných verejných vystúpení skoro nič nevyriešili a nevyriešia.  Občas sa pýtam sám seba: Mám sa, aj v sedemdesiatke, vystrkovať na tribúnach, podpisovať petície,  diskutovať s narušenými exotmi na uliciach a v médiách? Veď tí aktivisti takých, ako som ja, aj tak využijú len ako folklórny doplnok svojich akcií.  Stačí však stretnúť Máriu z Ukrajiny, ktorá sa živí babysittingom, ako samučičká sama postáva na tom pražskom Majdane, a je to jasné.  A mám hádam chýbať na proizraelskom mítingu, keď som presvedčený, že Hammas je teroristická organizácia, ktorá zneužíva civilov vrátane detí ako živé štíty? Cítim sa s tou krajinou duchovne spriaznený a ctím jej právo na obranu vlastnej existencie.  O Natálke (www.pribehnatalky.cz) a podobných – veľmi konkrétnych – hrôzach tentoraz radšej pomlčím.  
Áno, žijeme medzi zákopmi. Ochrana „zóny dočasného prímeria“ by mala byť súčasťou normálneho občianskeho života vo chvíľach, keď v robote padla.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite