Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Domov Sándora Máraiho

.sándor Márai .časopis .klub

Tento rok sme si pripomenuli 25 rokov od smrti Sándora Máraiho. Prinášame dva jeho publicistické texty z rokov 1938 a 1939, v ktorých opisuje svoje pocity, keď Horthyho Maďarsko získalo Rožňavu a Košice.

.rožňava sa vracia domov
Telegrafické hlásenie vyslaného spolupracovníka Pesti Hírlapu, Rožňava, 8. november:
Tieto riadky píšem v Rožňave, dve hodiny po vstupe vojsk, pri stole v jedálni hotela Stiglitz, odkiaľ cez zrkadlové okná vidím na námestie. Po tomto námestí som chodil v zime pred mnohými, mnohými rokmi. A počas tých rokov som neustále videl tento obraz: Rákocziho strážnu vežu, chránenú domami s končistými strechami, z ktorých hornej podesty už v kuruckých časoch sledovali rožňavskí občania svojich nepriateľov. Horná podesta sa aj teraz naplnila strážami. Obraz, na ktorý hľadím: Rožňava čaká na okamih, ktorý bude najvýznamnejší v dejinách gemerského kraja.
Slávnostné prevzatie mesta sa uskutočnilo pred niekoľkými minútami. Generálporučík András Littay sem vstúpil na čele maďarských vojsk o pol druhej. Na námestí okolo strážnej veže už stáli vojenské oddiely, nastúpené v pravidelných útvaroch. Divákov hore na strážnej veži, dolu v oknách domov a aj na veľkom námestí fascinuje, že maďarskí vojaci po únavnom pochode a po tom, ako obsadili námestie starého maďarského banského mesta, stoja v pozore ako sochy, vedení k poriadku tichou vnútornou disciplínou. Tisíce ľudí prišli z oblasti Rožňavy a Slanej a počúvajú rečníkov: Dr. Lászlóa Laghoffera za okresnú maďarskú národnú radu, Alberta Makutha, ktorý hovorí v mene mesta, a Jánosa Villnera, ktorý zdraví Maďarov v mene rožňavských robotníkov.
Rožňavské uvítanie prekonáva všetky očakávania. Teraz síce nesneží, ale zimné, pusté rožňavské ulice, hornouhorské tváre, záblesky v očiach a atmosféra mesta znova prebúdzajú staré spomienky. Toto jemné a ušľachtilé mesto dáva všemožne najavo svoje pocity. Sme v Rožňave, sme doma.
Toto rožňavské námestie  je jedným z tých vznešene pôsobiacich námestí Horného Uhorska, ktoré sú priam preplnené balkónmi a historickými pamiatkami. Na mramorové priečelie podstavca nádhernej Kossuthovej sochy pri úpätí strážnej veže v priebehu noci usilovné ruky pripevnili zlaté písmená Kossuthovho mena. Samotná socha so zlomenými rukami je uväznená v mestskej pivnici. Štefánikovu sochu v noci odmontovali a na nákladnom aute odviezli Česi.
Posledný český žandár opustil Rožňavu predpoludním, mesto však už včera začalo so stavbou slávobrány. V okne biskupského paláca je veľký portrét regenta Miklósa Horthyho. Všade na priečeliach rožňavských domov s erbmi s trojružou a baníckymi kladivami je kvetinová výzdoba a zástavy. Dolu na námestí dav nenachádza slová na vyjadrenie pocitov. Recitačné súbory z času na čas zašumia, prevolávajú na slávu regenta Miklósa Horthyho, Imrédyho, Kanyu, Telekiho a Duceho, mnohokrát a oduševnene na slávu Duceho. Mestské dámy si obliekli bohato zdobené, z ušľachtilých tkanín zhotovené maďarské šaty, ktoré dvadsať rokov zapadali prachom v zásuvkách almár starých patricijských domov, a v skupinách oslavujúcich mužov vidno baníkov z okolia v zlatom zdobených čiernych odevoch. Vidíme tu jediného maďarského člena premonštrátskeho rádu, v ktorom spoznávam svojho niekdajšieho učiteľa Gedeona. Prišli aj mníšky. Sú tu policajti, žandári a hasiči vo svojich starých uniformách. Spolu s vojakmi sa tu v tejto chvíli tisne aspoň šesť- až osemtisíc ľudí. A v každom oku ten istý pohľad, to isté hmlisté iskrenie: prišli sme domov, dostali sme sa domov. Zvony zvonia, zvony s hlbokým hlasom v rožňavských kostoloch starých stovky rokov. Rožňava oslavuje s pietnym šťastím.
Toto mesto je ušľachtilé, staré a akosi zdržanlivé, ale jeho zdržanlivosť v tejto chvíli poľavuje a mesto Alberta Pákha a Lujzy Blaha sa otriasa prevolávaním na slávu. Česi úplne vyprázdnili kasárne, úrady, odviezli všetky lokomotívy i železničné vagóny, ale vonkajší vzhľad mesta nezničili. Privítalo Maďarov dôstojne, vo svojej dávnej kráse. „Smolník“, „Dobšiná“, zvolajú občas zúfalé zbory, pretože baníci požadujú, aby sa obyvateľstvo z nepripojených území opäť dostalo do Maďarska. Každý z nich má v susedných mestách príbuzných, rodinných príslušníkov, a všetci veria, že nová hranica nemôže takto zostať, lebo tí, čo ostali na Slovensku, nebudú mať z čoho žiť. Toto presvedčenie je všeobecné v celom údolí Slanej, ale Česi sa nikdy nechystali vrátiť ani toto mesto, ani tento kraj. Cestou k Rožňave sme dnes prešli rozsiahle územie. Ešte pred osloboditeľskými vojskami sme  dorazili do väčšiny obcí v údolí rieky Slaná a do Plešivca, kde všade už od včerajška očakávajú Maďarov, toto územie však bude oficiálne prevzaté až dnes, všetkých sme predbehli vďaka tichej, nenápadnej bravúrnosti kapitána husárskeho štábu Kálmána Móricza a našich veliteľov. Veľkosť tohto územia dokazuje, s akým odhodlaním stavali Česi kasárne a betónové kryty; teraz sú prázdne, dvere otvorené dokorán, v bránach kľúče.
Česi sú už dávno za Pipitkou a Volovcom. V Liptovskom Jáne sme sa stretli s prvou železničnou súpravou, ktorá prechádza údolím Slanej. Smerom na Riečku postupuje pancierový vlak, ktorý dnešným dňom oslobodí a odovzdá do prevádzky trať medzi Bánréve  a Rožňavou. Vo všetkých dedinách, v Tornali či v Plešivci, zasýpa radostne oslavujúci maďarský ľud naše auto kvetmi a stíska nám ruky. Sú šťastní, keď sa môžu dotknúť obrázku Horthyho, jeho vojenského rozkazu  alebo regentského manifestu, zdobeného národnými farbami. Tento národ dnes oslavuje, nevie a ani sa nechce zaoberať ničím iným, len týmto historickým sviatkom. Ľud Rožňavy a údolia Slanej nechce dnes vedieť o ničom inom, nechce cítiť nič iné, len radosť z návratu a oslavu domova.
Teraz, keď ukončujem tieto riadky, sa nad námestím s ušľachtilými líniami už jemne šerí. Rožňavskí mládenci rozobrali strechy na slávnom starom Nehrerovom dome a v jeho okolí a v čase osláv sa na nich pousádzali ako holuby na odkvapoch. Oficiálna časť oslavy sa už skončila, ale dav sa ešte nechce rozísť. Hľadí na nebo, na oblačnú novembrovú oblohu, so šťastným očakávaním, akoby sa ešte čosi malo stať.
Musím sa cez Krásnu Hôrku vydať na cestu domov. Pohľadom k sebe ešte priviniem tento obraz, odnášam si v spomienkach námestie, mesto, kostolné veže, zbožné tváre. Každý pár očí je mi tu známy, každá črta tváre mi niekoho pripomína. Na rožňavskom cintoríne práchnivejú kosti mojich prarodičov. Bola to ťažká cesta, ale prišli sme domov, pomyslel som si, a po dvadsiatich rokoch prvýkrát cítim, čo som v uplynulých dvoch desaťročiach nikde v Európe nepocítil: akoby som bol niekde konečne trošku doma.

.maďarské mestá (Košice)
Cestou som čítal Denník Juliena Greena, ktorý podáva správy o dňoch, krajinách, cestovaní, ale aj o záhaľke, o tom, čo si prečítal, o ľuďoch, a robí to spôsobom, akoby nič z toho nebolo príliš dôležité: akoby spisovateľ, slušný, spoločenský, dobre vychovaný človek hovoril o inom, než o tom, čo ho zamestnáva, čo mu napĺňa dušu úzkosťou a túžbou, akoby chcel množstvom rečí zamlčať nevysloviteľný smútok a bolesť! Sú to zvláštne reči, zvláštne mlčanie. Úryvok z románu, ktorý uverejňuje v dodatku denníka, opisuje nočnú prechádzku dvoch žien po tmavej, hustej a divokej americkej plantáži, pod platanmi s dužinatými listami, v čierňave, ktorá už akosi nie je vesmírom, ale skôr zatmením duše. Potom opisuje návštevu vo svojom zámorskom starom domove, medzi ľuďmi a domami ešte z čias americkej občianskej vojny. Zrazu som zdvihol zrak od knihy, skúmal som krajinu a želal som si, aby sa môj vlak ponáhľal.
Už sme boli blízko Čane, bolo vidno vežu dómu a Hradovú. Pri Hidasnémeti sme prekročili niekdajšiu hranicu, ani sme si to nevšimli, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete: človek ráno v Pešti nasadne do pohodlného rýchlika, číta si knihu, niekedy vyzrie cez okno, pochutná si na ovocí v jedálenskom vozni a zrazu, akoby sa nechumelilo, zazrie vežu dómu. Je čas chystať sa! Načiahne sa za batožinou, akoby to bolo to najprirodzenejšie... Teraz však, keď siaha smerom k sieťke, ruka sa zastaví vo vzduchu: ešte si spomínam na čas, keď bola obec, ktorej menu teraz nevenujem pozornosť, hranicou, politickou a mocenskou hranicou, spomínam si na dvadsať rokov, počas ktorých som ju nemohol prekročiť, za ňou sa domov ponáral, nemo potápal v bahne ako zvon, čo spadol do jazera. Mesto nám vrátili, ale domov kvôli tým dvadsiatim rokom zahynul, utopil sa v bahne času rovnako ako detstvo. Legenda však tvrdí, že aj zvon, čo padol do jazera, raz ešte zazvoní. Žijem, dávam pozor, čakám na to.
Toto je verejný cintorín, tu leží moja mladšia sestra Mencike. Mala rok, keď zomrela a všetci skríkli: Vďakabohu! –, pretože spadla pestúnke zo stola, žila ešte niekoľko dní a všetci sme sa triasli od strachu, že bude postihnutá. Ďalej, za železničnou stanicou, vysoko medzi topoľmi a smrekmi cintorína sv. Rozálie, spia moji starí rodičia: všetci štyria. Smutná stará matka, Maďarka, ktorá zomrela na melanchóliu, starý otec, čo obchodoval s nábytkom, moravský kráľ strelcov, hrdý a múdry človek, druhý starý otec, mlčanlivý vážny úradník, a druhá stará mama, tvrdá a osamelá, ktorá ovdovela a zostala sama v meste s dvoma deťmi, s chudobnými príbuznými, s vedúcou rožňavskej pošty, tetou Mari, ktorej úrodu tokajského hrozna s dôslednou pravidelnosťou obíjal ľadovec – možno preto sa mi zakaždým rozbúši srdce, keď vidím ľadovcom oťarchavené oblaky nad Pešťou, Parížom či nad cudzou dedinou, hoci pre mňa už niet hrozna, ani tety Mari. Ľadovec sa ma týka, pretože sa ma týkali aj osudové rany tety Mari, týka sa ma všetko, čo v tomto meste žije a spí, kamene i ľudia, predmety v izbách i mŕtvi. Všetci tu ležia, mŕtvi z minulosti... Teraz myslím na to, že moje staré matere boli z otcovej i matkinej strany rýdzimi Maďarkami, len muži boli zmiešane maďarsko-moravského alebo maďarsko-bavorského či maďarsko-saského pôvodu. O čom to svedčí? Možno o tom, že slovo matka je pre mňa jednoznačným synonymom slova Maďarka. V súčasnosti je však moderné myslieť na takéto veci, preto radšej odovzdám nosičovi svoju batožinu a cez lesík prejdem do hotela.
Česi vyrúbali v parku veľkú časť starých stromov. Učinili to s dobrým úmyslom, s akýmsi energickým, sviežim barbarstvom, v horlivej snahe budovať mesto. Lesík je teraz holý, slnečný, plný kvetinových záhonov a úhľadných cestičiek. Je ako skutočná okrasná záhrada, chýbajú len sadroví trpaslíci a Snehulienka. V časoch môjho detstva tu bola préria, divoká rovina s burinou a kríkmi, príroda, civilizovaná akoby len mimochodom, kde by sa Indiáni cítili doma rovnako ako malomestskí milenci či občania na zdravotnej prechádzke. Lesík orezali a kupírovali ako psa. Teraz je už celkom čistotný, dokáže chodiť na dvoch nohách a dať packu. V starom hoteli ma víta nový vrátnik, ktorý nepozná moje meno, pretože za dvadsať rokov nevymrú len staré matere, ale aj generácie vrátnikov. A predsa! – pomyslím si s nádejou, keď nezaujato prechádza pohľadom po mojej prihláške. Ale nedotkne sa ho to, meno mu nič nehovorí, nevie, že som tu už raz nocoval, pred tridsiatimi rokmi, v „najkrajšej izbe“ na prvom poschodí, v izbe s balkónom, kde kedysi spal aj jeden arcivojvoda. Presťahovali sme sa tam na jednu noc, pretože môj mladší brat dostal šarlach, na veľkú radosť všetkých ostatných súrodencov... Nie, vrátnikovi meno nič nehovorí. „Najkrajšiu izbu“ dostať nemôžem, pretože je tam ubytovaný istý veľký pán. Vrátnik, ktorý o ničom nevie, mi ľahostajne odovzdá kľúč a pošle ma na poschodie.
Vychádzam širokým schodiskom po zaprášených, pozlátených, plyšom a zodratými kobercami pokrytých, zdobených hotelových schodoch, kráčam po chodbách a s uľahčením si pomyslím: všetko je, ako má byť. Takto sa po dlhom odlúčení vrátil do rodného mesta Tonio Kröger, románový hrdina, ktorého som mal rád. Všetko sa deje presne tak, ako sa patrí, podľa vnútorného zákona, ktorý je súčasne literatúrou i životom, podľa zákona histórie a morálky. Toto tu je hotel, v ktorom – ako v románe – istý druh ľudí nikdy nespoznávajú, a oproti, na druhej strane, sa nachádza dom môjho detstva, byt, okná, za ktorými sa to detstvo odohralo, niečo ako settecento, s veľdielami, dobývaním a zbojníckymi výpravami... Ťažkým krokom chodím po izbe, opätovne spoznávam starý nábytok, potom sa postavím k oknu, ako sa patrí na románového hrdinu, ktorý na chvíľku vystúpil z diela a myslí na svojho príbuzného, Tonia Krögera, meštianskeho chlapca z Lübecku, ktorý zablúdil v literatúre a po dlhom čase sa vrátil domov do rodného mesta. Zastane pred rodičovským domom a nedivil by sa, keby ho zatkli ako túlavého cudzinca s pochybným povolaním. Takto stojím pri okne a hľadím na dom naproti. Tam bola detská izba a vedľa jedáleň. A tamto za balkónom prijímal otec s cigarou v ruke svojich klientov, úslužne, no ľahostajne. Na konci chodby býval Elemér, ktorý mal lokaja a raz navštívil aj Bosnu. Pod oknami sa hašteria fiakristi ako pred dvadsiatimi rokmi, a keď sa vykloním, zazriem dóm s podsaditou vežou a večnými vznešenými proporciami. Odkiaľsi, pravdepodobne z jedálne, zaznie hudba, prostá a bolestne príťažlivá, „triviálna trojtaktová hudba života“, ktorá uspala románového hrdinu, čo sa vrátil domov do rodného mesta, kde ho nespoznal vrátnik a aj Ingeborg sa medzičasom už dávno vydala za blonďavého a milého, náležite podradného človeka... Áno, tento román žije ďalej, pomyslel som si. A počúval som trojtaktovú hudbu, ktorá prenikala cez steny.
Žiadny Tonio Kröger! – povedal som si potom prísne. – Žiadny román! Toto tu je skutočnosť a skutočnosť znamená, že do každého starého mesta sa raz musia vrátiť stratení chlapci, pretože také sú pravidlá, niet v tom ničoho románového. Žiadny román, žiadna spomienka, pretože životný štýl, ktorý v týchto starých mestách, v Košiciach, v Lübecku, Rouene a Salzburgu, vytvoril isté charaktery, nenávratne zanikol. Načo spomínať?... Zostalo mesto, ktoré je večné, múdre a ľahostajné. Zostal dóm, šokujúco zhodný so spomienkou, ktorú som si naň uchoval. Nedokázali mu ublížiť ani cudzí dobyvatelia! Zostal istý večný rámec, mesto, v hĺbke ktorého žijú staré životné formy, ako zvon, čo padol do jazera. Zatiaľ čo sa v hoteli, kde sa v toku času prirodzene striedali vrátnici, opieram v okne naproti pochmúrnej a ľahostajnej kulise detstva, počúvajúc pritom tak trochu triviálnu hudbu, ktorá býva večným hudobným sprievodom zdravých a dobre naladených ľudí, zrazu začujem hlahol starých zvonov. Áno, je to hlas starého zvona z Urbanovej veže. Tento zvon pochovával mojich mŕtvych. Vysoko nad mestom i nad časom zvoní zvon, monotónne a zanovito čosi hovorí už celé stáročia. Teraz, keď som prišiel domov, mu konečne rozumiem.
Chápem, prečo som musel odtiaľto jedného dňa odísť, a chápem, prečo som sa musel jedného dňa vrátiť: pretože kruh sa uzavrel, skončila sa jedna etapa cesty a je celkom isté, že to všetko malo svoj význam: odchod, návrat i blúdenie. Oproti, v byte, kde sa odohral divoký mýtus detstva, bývajú cudzí ľudia: teraz rozsvietia lampu, ženská postava prestiera na stôl. Zaujímavé, že teraz je jedáleň v obývačke, zdá sa mi. Odvrátim sa od okna, pomaly sa vybaľujem, pokojnými pohybmi, ako človek, ktorý napokon dorazil domov a nie je veľmi dôležité, či ráno pôjde ďalej, alebo načas zostane...

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite