Mal som už vtedy za sebou (pravdaže, v úlohe jedného z prizvaných veľvyslancov) viacero takýchto obedov, a teda bohatý zdroj inšpirácie. Kolegovia sa predbiehali v prizývaní tých NAJ zo sveta politiky (vláda aj opozícia), ekonomiky, bankovníctva, špičkového manažmentu atď... Spomínam si napríklad, že grécky kolega pozval vtedajšieho vodcu opozície Silvia Berlusconiho, francúzsky veľvyslanec mal zasa ako hlavného hosťa Romana Prodiho, ktorý bol v tom čase zhodou okolností tiež na čele opozície, britský veľvyslanec prizval Lucu Montezemola, hlavného od Fiatu a Ferrari, atď... Slovom, tak trochu sme medzi sebou súťažili. Ja som dal prednosť rybačke vo svete kultúry a vylovil som Umberta Eca. Prišiel, manželka ho objavila v dave na peróne a priviezla na veľvyslanectvo, najprv sme strávili príjemnú hodinku v rezidencii, len tak, v trojici, potom som ho zaviedol pred zhromaždených kolegov veľvyslancov a požiadal, aby pred nami zauvažoval o európskej identite. Citujem: „My Európania si zatiaľ ešte dostatočne jasne neuvedomujeme, že za posledné desaťročia došlo k jednej mimoriadne významnej zmene: prešlo do kategórie nepredstaviteľného, že by Angličan dvihol zbraň proti Francúzovi a naopak, Nemec proti Talianovi a naopak, atď., atď... Na tomto musíme budovať európsku identitu... No a jej veľkým zdrojom je aj program Erazmus, kvôli zmiešaným manželstvám...“ usmial sa ešte. Takže tak. Bolo by teda hádam načase, aby sme si to všetci uvedomili... I keď zasa... moment: teraz si spomínam, že Rusa a Ukrajinca veru nespomenul.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.