Zreštaurovaná Markéta Lazarová, filmové rodinné striebro, dostala na premietaní tohtoročného festivalu Cinematik v Piešťanoch zabrať. Ešte dvadsať minút po začiatku sa do sály súkali oneskorenci, svietili si mobilmi, hľadali kamarátov, vŕzgali sedadlami, po troch scénach niektorí z nich usúdili, že iný zakrúžkovaný tip z katalógu im sadne viac a s rovnakou ohľaduplnosťou sa presunuli von. Takéto vsuvky nevznikali len počas spomínanej klasiky. Nesmierne mrzuté bývajú aj na iných akciách.
Pre zbežné porovnanie, prípadných oneskorencov vlaňajšieho festivalu v Záhrebe pôvabne varovali zvoncami, ktoré bolo počuť až na námestí pred kinom. Na takom Berlinare majú zasa diváci spravidla na pamäti demotivujúce rady pred pokladňami vo februárových teplotách a isto starostlivo zvážia, či nechajú nadobudnutý lístok pre neskorý príchod prepadnúť. Cannes, to je úplne iný žáner. Už len pretlačiť sa k informáciám a zistiť, že všetky projekcie sú vypredané, môže trvať toľko, čo obed v blízkom bistre. Po uliciach sa premávajú vytrvalci s tabuľkami, na ktorých drankajú pozvánky na projekcie, najmä tie premiérové a večerné. V prípade, že sa šťastie, kontakty, logistika a ďalšie premenné stretnú a človek lístok získa, rozbehne sa žehliť spoločenskú róbu, ak ide o dámy a smoking v prípade pánov. Niekedy môže splniť aj všetko uvedené, no krátko pred finále zvolí namiesto lodičiek tzv. balerínky a o filme môže ďalej len snívať. Odpočuté priamo od jednej nešťastníčky pred Palais de Festivals.
Cesta za vytúženým, alebo vôbec nejakým príbehom na plátne býva počas niektorých zahraničných festivalov námetom na celovečerák. Návštevníci slovenských, menej ligotavých (čo vôbec neznamená mínus) akcií pritom na vstup do kina potrebujú splniť dve povinnosti: zadovážiť si vstup alebo akreditáciu a zamávať nimi pred uvádzačmi. Z mnohých domácich podujatí pritom možno niekedy nadobudnúť dojem, že dostaviť sa na správne miesto a pred zhasnutím vyžaduje výkon hodný hrdinu surrealistickej roadmovie.
Rôznorodé činnosti, ktorými diváctvo trávi čas v hľadisku, by zas mohli poslúžiť ako zber materiálu na dramatické dielo. Pritom pokojne môžeme opustiť festivalovú pôdu a pribrať publikum ľubovoľného druhu a typu umenia. Nám divákom treba ukázať, kde je sever, často aj v celkom banálnych situáciách. Napríklad, že komentovať úroveň produkcie alebo rozoberať iné aspekty života sa patrí tak, aby najbližšie okolie nezošedivelo. Výzvou býva tiež odolať a najesť sa až po doznení katarzie. Ak je nutkanie silnejšie a zvyk nepustí, aspoň nevybaliť bryndzovú pizzu s rozmermi XXL. Dať si povedať a nevybavovať e-maily ani potme, ani počas kľúčových dialógov. Človek má niekedy chuť nostalgicky spomínať na časy, keď bolo mobilov toľko, že ticho predstavenia dofarbovali len výnimočne a namiesto nadšených expertov s tabletmi v radoch pred nami sedávali obyčajní basketbalisti. Možno by pomohli kurzy diváckeho správania. Dalo by sa na nich oprášiť alebo nanovo naučiť, ako zvládnuť spomínané neduhy. A nezabudne sa ani na učebnicovo slušné publikum. To bude trénovať, ako asertívne a nonšalantne dať do laty zástupcov nedisciplinovanej kategórie. Mierne zošnurované typy štúdiom pochopia, že aj uvoľniť sa a kultivovane vyhnať von emócie nebýva na škodu. Prvá hodina takého workshopu by začala od podlahy: Ako sa na podujatie dostaviť včas.
.autorka je scenáristka.
Pre zbežné porovnanie, prípadných oneskorencov vlaňajšieho festivalu v Záhrebe pôvabne varovali zvoncami, ktoré bolo počuť až na námestí pred kinom. Na takom Berlinare majú zasa diváci spravidla na pamäti demotivujúce rady pred pokladňami vo februárových teplotách a isto starostlivo zvážia, či nechajú nadobudnutý lístok pre neskorý príchod prepadnúť. Cannes, to je úplne iný žáner. Už len pretlačiť sa k informáciám a zistiť, že všetky projekcie sú vypredané, môže trvať toľko, čo obed v blízkom bistre. Po uliciach sa premávajú vytrvalci s tabuľkami, na ktorých drankajú pozvánky na projekcie, najmä tie premiérové a večerné. V prípade, že sa šťastie, kontakty, logistika a ďalšie premenné stretnú a človek lístok získa, rozbehne sa žehliť spoločenskú róbu, ak ide o dámy a smoking v prípade pánov. Niekedy môže splniť aj všetko uvedené, no krátko pred finále zvolí namiesto lodičiek tzv. balerínky a o filme môže ďalej len snívať. Odpočuté priamo od jednej nešťastníčky pred Palais de Festivals.
Cesta za vytúženým, alebo vôbec nejakým príbehom na plátne býva počas niektorých zahraničných festivalov námetom na celovečerák. Návštevníci slovenských, menej ligotavých (čo vôbec neznamená mínus) akcií pritom na vstup do kina potrebujú splniť dve povinnosti: zadovážiť si vstup alebo akreditáciu a zamávať nimi pred uvádzačmi. Z mnohých domácich podujatí pritom možno niekedy nadobudnúť dojem, že dostaviť sa na správne miesto a pred zhasnutím vyžaduje výkon hodný hrdinu surrealistickej roadmovie.
Rôznorodé činnosti, ktorými diváctvo trávi čas v hľadisku, by zas mohli poslúžiť ako zber materiálu na dramatické dielo. Pritom pokojne môžeme opustiť festivalovú pôdu a pribrať publikum ľubovoľného druhu a typu umenia. Nám divákom treba ukázať, kde je sever, často aj v celkom banálnych situáciách. Napríklad, že komentovať úroveň produkcie alebo rozoberať iné aspekty života sa patrí tak, aby najbližšie okolie nezošedivelo. Výzvou býva tiež odolať a najesť sa až po doznení katarzie. Ak je nutkanie silnejšie a zvyk nepustí, aspoň nevybaliť bryndzovú pizzu s rozmermi XXL. Dať si povedať a nevybavovať e-maily ani potme, ani počas kľúčových dialógov. Človek má niekedy chuť nostalgicky spomínať na časy, keď bolo mobilov toľko, že ticho predstavenia dofarbovali len výnimočne a namiesto nadšených expertov s tabletmi v radoch pred nami sedávali obyčajní basketbalisti. Možno by pomohli kurzy diváckeho správania. Dalo by sa na nich oprášiť alebo nanovo naučiť, ako zvládnuť spomínané neduhy. A nezabudne sa ani na učebnicovo slušné publikum. To bude trénovať, ako asertívne a nonšalantne dať do laty zástupcov nedisciplinovanej kategórie. Mierne zošnurované typy štúdiom pochopia, že aj uvoľniť sa a kultivovane vyhnať von emócie nebýva na škodu. Prvá hodina takého workshopu by začala od podlahy: Ako sa na podujatie dostaviť včas.
.autorka je scenáristka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.