Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Mačkopes

.zuzana Mojžišová .časopis .film

Pripomínania minulosti, z ktorej sa môžeme poučiť pre dnešok a zajtrajšok, nikdy nie je dosť. Ani tej, čo sa odohrávala v koncentračných táboroch počas druhej svetovej vojny.

Pokiaľ sa takéto pripomínanie deje prostredníctvom umenia, vždy je okrem závažnosti témy, jej pravdivosti, autentickosti, uveriteľnosti dôležité jej obsahové i formálne spracovanie. Čím je takýchto tematicky previazaných umeleckých opusov/pokusov viac – a o nacistických pracovných a vyhladzovacích lágroch ich vzniklo neúrekom –, tým je ťažšie priniesť niečo nové, zaujať, preraziť.

.keď nastalo peklo
Námet novej slovensko-českej snímky V tichu našli filmári u Agáty Schindler, muzikologičky zo Slovenska, ktorá pôsobí v Drážďanoch. Predmetom jej výskumu je už desiatky rokov tzv. prekliata, zabudnutá hudba, teda práca a osudy skladateľov a hudobníkov, ktorí boli od roku 1933 až do skončenia vojny obeťami prenasledovania hitlerovcami. Niekoľkí z nich sa stali predobrazmi postáv v novom filme českého režiséra Zdeňka Jiráského V tichu – klavírna virtuózka Edith Kraus, džezový muzikant Karol Elbert, nemecký dirigent a skladateľ Arthur Chitz či baletka Alica Flachová.
Kým nastalo peklo, všetci prežívali krásne, plné časy. Edith milovala bohatého, šarmantného muža a s úspechom koncertovala. Karol vyhrával v tanečných podnikoch a vedel ľuďom rozdávať hudbou radosť, zamiloval sa a oženil s dievčinou svojho srdca. Arthur žil s manželkou a dvoma dospievajúcimi deťmi priam idylický rodinný život. Alica študovala, trénovala, aby z nej raz bola baletka presne taká vynikajúca ako jej pani profesorka, ktorú chodila tajne zo zákulisia sledovať pri večerných predstaveniach v divadle. Potom nastalo peklo a oni sa doň takmer všetci prepadli, ocitli sa na apelplacoch, v barakoch, v ponurých priestoroch, v dobytčiakoch, na korbách nákladných áut, na pričniach, za plotmi z ostnatých drôtov, o hlade, smäde, v strachu, pred hlavňami nacistických zbraní. Zakúšali až do morku kostí to, k čomu nie je predurčený nikto z nás, ani oni neboli. Napokon sa peklo pominulo, dovtedy vykĺbený svet sa ako-tak upokojil. Niekto to prežil, mnohí neprežili.

.možno televízny film?
Pred troma rokmi zaujal Zdeněk Jiráský (1969) kritiku aj divákov debutovým celovečerným hraným filmom Poupata. Bol zo súčasnosti a rozprával príbeh členov rodiny v malom industriálnom  meste, bol pochmúrny a dokázal o dnešku mnohé vypovedať. Tentoraz režisér siahol po historických muzikologických materiáloch. Predpokladám, že s úmyslom vzdať hold tým, ktorým bolo nesmierne ublížené. Na počiatku teda bol odborný rozhľad Agáty Schindler, jej úžasný výskum, štúdie, znalosti, plnokrvné, autentické príbehy. Na konci je nateraz snímka V tichu.
Zdeněk Jiráský o filme a práci na ňom hovorí: „V našem uchopení látky pracujeme s propojením faktografie a dramatického děje. Samozřejmě jsem vycházel z badatelské práce autorky námětu. Zajímaly mne dramaticky nosné historické podklady. Částečně jsem fabuloval v zájmu děje. Z pravdy celý film vychází, pravda je podstatná. Vzhledem k žánru a formě není ale tak zásadní, jestli je úplná historická pravda např. v motivech, dekoracích nebo kostýmech. Pracovali jsme s velmi nízkým rozpočtem, nemohli jsme si dovolit stavět koncentrační tábory plné komparsu. Když improvizujete, pohybujete se vždy na tenkém ledě. A je to také otázka žánru. Tenhle film není dokumentem ani hrou na realitu. Z reality vycházejí jeho příběhy a emoce.“
S tým, že je to otázka žánru, otázka druhová, možno absolútne súhlasiť. Aj s tým, že nejde ani o dokument, ani o napodobovanie reality. Malo by teda ísť o príbehový film. Od príbehového filmu – tak to nás, divákov, autori naučili – očakávame silné charaktery, zaujímavú zápletku, dramatické rozvíjanie deja, a napokon katarziu.
Film V tichu zvládol realizačné nástrahy spôsobené obmedzeným finančným badžetom. Z historickej skutočnosti prebraté výrazne masové scény sú poňaté komorne, v malom, zvolená priam divadelná štylizácia im však neuberá na výraze. Iné ako v iných filmoch o holokauste je použitie hudby – vďaka profesijnej orientácii ústredných postáv sa stáva integrálnou súčasťou rozprávania, predpekelné slobodné muzicírovanie vytvára silný kontrapunkt k následnému pekelnému tichu koncentračných táborov. Zaujímavé mohlo byť aj výlučné použitie monológov (namiesto dialógov), keby vyzneli menej melodramaticky, zapamätateľnejšie,  keby sa v nich odohrávalo viac napätia, keby pomáhali budovať akú-takú jedinečnosť zobrazených osudov, keby nesplošťovali hrdinov príbehu na bábky ilustrujúce autorský zámer. Z predsavzatého režijného ozvláštnenia sa tak stal bič, ktorý snímku ubíja, až na ojedinelé výnimky – napríklad v scéne s gaštanmi, pri násilnom odchode profesorky z baletnej sály či v obrazoch z hudobníkovho návratu domov, keď sa nikto neteší, že ho vidí, keď sa nikto neospravedlňuje, nikto neprejaví súcit, každý sa len preveľmi (a kruto) čuduje: „Ty si sa vrátil?“ Žiaľ, režijne svetlých momentov je vo filme menej, ako by sme spočiatku očakávali. K slovu sa dostanú aj ošúchane použité „heslá“ z vokabulára filmov o holokauste – príslovečná nemecká inklinácia k hudbe, nacistom rozšliapnuté väzňove okuliare, veci padajúce z okna...
Snahu pridŕžať sa Schindlerovej zoznamu na jednej strane, a zároveň inscenovať napínavý, citovo vypätý príbeh filmári neustáli. Vznikol akýsi mačkopes, ani dokument, ani dokudráma, ani dráma. Možno vznikol televízny film?

V tichu. Slovensko, Česko 2014. Námet: Agáta Schindler. Scenár a réžia: Zdeněk Jiráský. Kamera: Michal Černý. Strih: Hedvika Hansalová. Hudba: Martin Hasák. Hrajú: Judit Bárdos, Ján Gallovič, Jan Čtvrtník, Kristína Svarinská, Laco Hrušovský, Dana Košická, Valéria Stašková .

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite