Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Právo na hidžáb v českých školách

.roman Joch .časopis .klub

Pred časom rozbúrilo verejnú mienku v Česku rozhodnutie ombudsmanky Anny Šabatovej, že islamské dievčatá majú základné ľudské právo nosiť islamské šatky v českých školách.

Anna Šabatová je bývalá disidentka s úctyhodnými ľavicovým koreňmi. Jej otec bol popredným brnianskym komunistom, jej manžel Petr Uhl je popredným českým trockistom. Rozhodnutie ombudsmanky väčšina kritizovala; niektorí jej „odporúčali“ prejsť sa v Saudskej Arábii v plavkách.
Tiež sa domnievam, že jej rozhodnutie bolo nešťastné, že otázka islamských pokrývok hlavy v školách – a na verejnom priestore – nie je otázkou neporušiteľných ľudských práv, ale rozvážnosti a zdravého rozumu. Predovšetkým, nie je to otázka jednotného modelu, ktorý sa musí vnútiť všetkým školám. Ak by to bola otázka ľudských práv, jeden model by musel platiť všade. Ale tak to nie je, jednotlivé školy majú mať možnosť si túto otázku vyriešiť samy. U súkromných a cirkevných škôl je to samozrejmé: určia si vlastné pravidlá, a komu sa nepáčia, môže ísť študovať do škôl štátnych.
Ale aj štátne školy by mali mať možnosť si do určitej miery (nie takej širokej, ako súkromné či cirkevné) stanoviť svoje vlastné pravidlá. Jedny školy by sa rozhodli tak, iné inak. To je slobodná a pluralitná spoločnosť.
Aký je však môj vlastný názor na islamské pokrývky hlavy? Predovšetkým by som trval na podmienke, že žiakom i učiteľkám je nevyhnutné vidieť do tváre, do očí. To je podmienkou dôvery v našom civilizačnom prostredí. Ak si nevidíme do tváre, nemôžeme si dôverovať a vyučovanie nemôže úspešne prebiehať.
Takže rozlišujme. Burka, ktorá je svojím spôsobom „stanom“ nad ženou, ktorý žena na sebe nosí a ktorý jej zakrýva všetko, aj oči, by mala byť zakázaná nielen na školách, ale v celom verejnom priestore. Rovnako nikáb, ktorý je podobný burke, len nezakrýva oči, necháva pre ne v celočiernom habite úzku štrbinu. Nevidíme tvár, len oči. Ďalším typom je čádor, ktorý zahaľuje celé telo od hlavy až k päte, ale tvár necháva voľnú. Preto by som ho toleroval vo verejnom priestore (uliciach, námestiach), ale už nie na škole: príliš oddeľuje jedny študentky od druhých a vytvára medzi nimi bariéry.
A konečne hidžáb, teda šatka. Zakrýva vlasy a krk, ale tvár ponecháva nezakrytú. Nemám s tým problém, ani vo verejnom priestore, ani v škole, rovnako ako so židovskou jarmulkou či s kresťanskou retiazkou s krížikom či medailónkom Panny Márie. Šatky môžu byť aj prejavom elegancie. Ako pokrývky hlavy nie sú výhradne atribútom islamským, ale ich nosenie preferujú i ortodoxnejšie židovky; a niečo podobné nosia aj katolícke rehoľné sestričky. Žiadny problém v tom nevidím.
Takže pokiaľ ide o šatky v škole, prichádzam k rovnakému záveru ako Anna Šabatová, ale na rozdiel od nej si myslím, že to nie je otázka ľudských práv, ktorá musí byť na všetkých školách vyriešená rovnako, ale vec rozvážnosti, ktorú si rôzne školy môžu vyriešiť rôzne.
Problém stanoviska ombudsmanky Šabatovej je v tom, že ak to vydáva za principiálnu otázku ľudských práv, logika jej argumentu ju nevyhnutne dovedie aj k uznaniu „práva“ na burku, nikáb či čádor na školách a všade. A to by byl koniec dôvery medzi občanmi rôznych vyznaní, koniec civilizačného zmieru v našej spoločnosti. Prosto dekonštrukcia. A to je druhý problém, predstavitelia štátu majú ľudské práva a civilizačnú identitu civilizácie, ktorá ľudské práva garantuje, chrániť. Nesmú ju ohrozovať ani ničiť.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite