SDKÚ vznikla začiatkom roku 2000 a bola výsledkom preskupovania síl v stredopravom politickom priestore. Od začiatku sa profilovala ako strana praktickej politiky s dôrazom na ekonomické reformy.
Vo voľbách v roku 2002 SDKÚ získala 15,1 percenta hlasov. Už pri týchto voľbách jej výsledok prekvapil, pretože predvolebné prieskumy naznačovali o tretinu nižší zisk a o časti elektorátu SDKÚ sa začalo hovoriť ako o „last minute“ voličoch, ktorí sa k strane priklonia na základe racionálnych dôvodov na poslednú chvíľu.
Podobný scenár, ale ešte s lepšou koncovkou sa pre (teraz už) SDKÚ-DS zopakoval aj v roku 2006, keď strana získala 18,4 percenta platných hlasov Opäť napriek prieskumom, ktoré ešte niekoľko týždňov pred voľbami strane namerali len niečo viac ako desaťpercentnú podporu. Pre poriadok však treba povedať, že v absolútnom vyjadrení si SDKÚ-DS v porovnaní s rokom 2002 mierne pohoršila, keďže získala približne o 10-tisíc hlasov menej a jej vysoký percentuálny zisk bol výsledkom schopnosti SDKÚ zmobilizovať svojich voličov pri výrazne nižšej volebnej účasti ako v roku 2002 (pokles účasti zo 70 percent na 55 percent).
Voľby v roku 2010 potvrdili prvenstvo strany v stredo-pravom politickom priestore (volebný zisk 15,4 percenta), a to napriek konkurencii novej liberálnej SaS, ale na druhej strane s populárnou Ivetou Radičovou na poste volebného lídra. Aj v tomto prípade získala SDKÚ-DS lepší výsledok, než naznačovali prieskumy, ale tentoraz bol efekt „last minute“ voliča len dvoj-trojpercentný.
Od svojho vzniku sa SDKÚ vyznačovala nadpriemernou podporou v prostredí vysokoškolsky vzdelaných ľudí mladšej a strednej generácie, ľudí hlásiacich sa k vyšším a stredným spoločenským vrstvám, so silným zastúpením v mestskom, špecificky veľkomestskom prostredí (Bratislava, Košice). Jej voličmi boli ľudia s prozápadnou orientáciou, s relatívne vyššou podporou zmien, ktoré v spoločnosti nastali po roku 1989 a nadpriemernou podporou integrácie Slovenska do EÚ a NATO. V porovnaní s ostatnými stranami voliči SDKÚ-DS najväčšmi vyzdvihovali potrebu zodpovednosti jednotlivca, podporu slobodného podnikania a súkromného vlastníctva, obmedzenú redistribúciu bohatstva v spoločnosti a potrebu ekonomických reforiem. Aj keď viacerí z jej voličov reformný „ťah“ SDKÚ-DS ocenili až ex post. V kultúrno-civilizačných otázkach zaujímali skôr umiernené liberálne postoje.
V predčasných voľbách v roku 2012 však prišlo k výraznému prepadu volebného zisku SDKÚ-DS. Strana získala podporu len 6,1 percenta platných hlasov a za necelé dva roky stratila približne 60 percent svojho elektorátu. Diagnóza tohto prepadu má hlbšie korene a veľa sa o nej už napísalo. Výrazne sa na ňom určite podpísal pád vlády Ivety Radičovej, jej následné rozhodnutie nekandidovať a nárast averzie voči „starému“ vedeniu strany spôsobený kauzou Gorila.
Podľa volebného prieskumu realizovaného v deň volieb 2012 však základné sociálno-demografické konštanty elektorátu SDKÚ-DS ostali zachované – nadpriemerný podiel ľudí s vysokoškolským vzdelaním, voliči strednej generácie (mladí sa postupne začali vytrácať už v roku 2010), obyvatelia veľkých miest, najmä Bratislavy. Podobne je to aj s postojmi k sociálno-ekonomickým otázkam a EÚ agende. Azda len postoj ku kultúrno-etickým a civilizačným otázkam sa zdá mierne konzervatívnejší ako v minulosti, čo však súvisí aj s chýbajúcim „dorastom“ v elektoráte strany.
Ale kam sa stratili voliči kedysi najsilnejšej pravicovej stany? Veľkú časť z nich (viac ako pätinu) tvorili „absentéri“, ktorí boli situáciou pred voľbami v roku 2012 takí znechutení, že k voľbám vôbec neprišli. Zvyšok odišiel k iným stranám (predovšetkým k OĽaNO a KDH, v menšej miere aj k SaS, Smeru či Mostu-Híd).
Prvý mesiac po voľbách 2012 sa v elektoráte SDKÚ-DS prejavilo výrazné sklamanie z volebného výsledku a neistota v personálnych otázkach. Preferencie strany tak klesli na rekordne nízku úroveň 3,3 percenta. V ďalších mesiacoch nastala určitá stabilizácia preferencií na úrovni 7 až 8 percent. Po prezidentských voľbách a rozhodnutí Radoslava Procházku založiť Sieť však vstúpil na politickú scénu subjekt, ktorý oslovil časť dnes už bývalých voličov SDKÚ-DS a aspoň na čas sa pre nich stal potenciálnou druhou voľbou. Súčasné prieskumy tak ukazujú podporu SDKÚ-DS na pomedzí kritickej hranice 5 percent, čo nie je dobrou správou ani pre vedenie strany, ani pre zvyšok jej sympatizantov. Len ťažko sa dá očakávať, že strana, ktorá v minulosti bola jednou z určujúcich strán politického sporu, dokáže rovnakú úlohu zohrať v situácii, keď bojuje o prežitie.
.autor je sociológ a riaditeľ agentúry Focus.
Vo voľbách v roku 2002 SDKÚ získala 15,1 percenta hlasov. Už pri týchto voľbách jej výsledok prekvapil, pretože predvolebné prieskumy naznačovali o tretinu nižší zisk a o časti elektorátu SDKÚ sa začalo hovoriť ako o „last minute“ voličoch, ktorí sa k strane priklonia na základe racionálnych dôvodov na poslednú chvíľu.
Podobný scenár, ale ešte s lepšou koncovkou sa pre (teraz už) SDKÚ-DS zopakoval aj v roku 2006, keď strana získala 18,4 percenta platných hlasov Opäť napriek prieskumom, ktoré ešte niekoľko týždňov pred voľbami strane namerali len niečo viac ako desaťpercentnú podporu. Pre poriadok však treba povedať, že v absolútnom vyjadrení si SDKÚ-DS v porovnaní s rokom 2002 mierne pohoršila, keďže získala približne o 10-tisíc hlasov menej a jej vysoký percentuálny zisk bol výsledkom schopnosti SDKÚ zmobilizovať svojich voličov pri výrazne nižšej volebnej účasti ako v roku 2002 (pokles účasti zo 70 percent na 55 percent).
Voľby v roku 2010 potvrdili prvenstvo strany v stredo-pravom politickom priestore (volebný zisk 15,4 percenta), a to napriek konkurencii novej liberálnej SaS, ale na druhej strane s populárnou Ivetou Radičovou na poste volebného lídra. Aj v tomto prípade získala SDKÚ-DS lepší výsledok, než naznačovali prieskumy, ale tentoraz bol efekt „last minute“ voliča len dvoj-trojpercentný.
Od svojho vzniku sa SDKÚ vyznačovala nadpriemernou podporou v prostredí vysokoškolsky vzdelaných ľudí mladšej a strednej generácie, ľudí hlásiacich sa k vyšším a stredným spoločenským vrstvám, so silným zastúpením v mestskom, špecificky veľkomestskom prostredí (Bratislava, Košice). Jej voličmi boli ľudia s prozápadnou orientáciou, s relatívne vyššou podporou zmien, ktoré v spoločnosti nastali po roku 1989 a nadpriemernou podporou integrácie Slovenska do EÚ a NATO. V porovnaní s ostatnými stranami voliči SDKÚ-DS najväčšmi vyzdvihovali potrebu zodpovednosti jednotlivca, podporu slobodného podnikania a súkromného vlastníctva, obmedzenú redistribúciu bohatstva v spoločnosti a potrebu ekonomických reforiem. Aj keď viacerí z jej voličov reformný „ťah“ SDKÚ-DS ocenili až ex post. V kultúrno-civilizačných otázkach zaujímali skôr umiernené liberálne postoje.
V predčasných voľbách v roku 2012 však prišlo k výraznému prepadu volebného zisku SDKÚ-DS. Strana získala podporu len 6,1 percenta platných hlasov a za necelé dva roky stratila približne 60 percent svojho elektorátu. Diagnóza tohto prepadu má hlbšie korene a veľa sa o nej už napísalo. Výrazne sa na ňom určite podpísal pád vlády Ivety Radičovej, jej následné rozhodnutie nekandidovať a nárast averzie voči „starému“ vedeniu strany spôsobený kauzou Gorila.
Podľa volebného prieskumu realizovaného v deň volieb 2012 však základné sociálno-demografické konštanty elektorátu SDKÚ-DS ostali zachované – nadpriemerný podiel ľudí s vysokoškolským vzdelaním, voliči strednej generácie (mladí sa postupne začali vytrácať už v roku 2010), obyvatelia veľkých miest, najmä Bratislavy. Podobne je to aj s postojmi k sociálno-ekonomickým otázkam a EÚ agende. Azda len postoj ku kultúrno-etickým a civilizačným otázkam sa zdá mierne konzervatívnejší ako v minulosti, čo však súvisí aj s chýbajúcim „dorastom“ v elektoráte strany.
Ale kam sa stratili voliči kedysi najsilnejšej pravicovej stany? Veľkú časť z nich (viac ako pätinu) tvorili „absentéri“, ktorí boli situáciou pred voľbami v roku 2012 takí znechutení, že k voľbám vôbec neprišli. Zvyšok odišiel k iným stranám (predovšetkým k OĽaNO a KDH, v menšej miere aj k SaS, Smeru či Mostu-Híd).
Prvý mesiac po voľbách 2012 sa v elektoráte SDKÚ-DS prejavilo výrazné sklamanie z volebného výsledku a neistota v personálnych otázkach. Preferencie strany tak klesli na rekordne nízku úroveň 3,3 percenta. V ďalších mesiacoch nastala určitá stabilizácia preferencií na úrovni 7 až 8 percent. Po prezidentských voľbách a rozhodnutí Radoslava Procházku založiť Sieť však vstúpil na politickú scénu subjekt, ktorý oslovil časť dnes už bývalých voličov SDKÚ-DS a aspoň na čas sa pre nich stal potenciálnou druhou voľbou. Súčasné prieskumy tak ukazujú podporu SDKÚ-DS na pomedzí kritickej hranice 5 percent, čo nie je dobrou správou ani pre vedenie strany, ani pre zvyšok jej sympatizantov. Len ťažko sa dá očakávať, že strana, ktorá v minulosti bola jednou z určujúcich strán politického sporu, dokáže rovnakú úlohu zohrať v situácii, keď bojuje o prežitie.
.autor je sociológ a riaditeľ agentúry Focus.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.