Suši nie je až taký starý vynález, ako si mnohí môžu myslieť. Je považované pomaly za japonské národné jedlo, no také, ako ho poznáme dnes – krásne úhľadné a minimalistické – vzniklo až na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia, čiže presne vtedy, keď aj sandwich, hamburger, československý obložený chlebíček a iné vymoženosti takzvaného rýchleho občerstvenia predávaného v stánkoch. Lebo presne tým aj suši vo svojej podstate je.
.ryba v skysnutej ryži
Navyše – a tu zrejme všetci vyznávači pravého japonského suši od hrôzy skamenejú – suši nepochádza z Japonska, ale z Juhovýchodnej Ázie, presnejšie z okolia rieky Mekong. Čiže za dnešnú oku lahodiacu abstraktnú mozaiku, ktorú si spôsobne kúsok po kúsku kladieme nezručne paličkami do úst a tvárime sa pri tom ako ťažkí svetobežníci, môžu pôvodní obyvatelia Laosu, Barmy, Číny, Thajska alebo Vietnamu.
Práve títo ľudia prišli na to, že keď chcú rybu čo najdlhšie uchovať konzumovateľnú, je dobré ju zabaliť do niečoho kyslého. A tak si vymysleli – čo tak úbohú čerstvú rybku zabaliť do skysnutej ryže od predvčera? A bolo prvé suši na svete.
Nevyzeralo ešte síce ako to dnešné suši, to ani zďaleka, dokonca ani tak nechutilo a ani sa tak nejedlo, no historici jednoznačne hovoria o tom, že ide o jasného sušipredka, ktorý sa okolo ôsmeho storočia nášho letopočtu postupne prepracoval až na japonské ostrovy. Všetci ho tam odvtedy volali narezuši a jedol sa tak, že obal zo skysnutej varenej ryže sa odstránil a zahodil. V rukách nám potom ostala krásne naložená a v kyslých šťavách uvarená rybka, z ktorej sa roztopašne uždibkávalo. Písomné pramene sa zmieňujú, že na rozdiel od dnešného, temer antiseptického gurmánskeho zážitku, narezuši smrdelo na sto honov a podľa všetkého sa blížilo intenzitou smradu k dobre známej švédskej lahôdke surströmming, ktorej konzumáciu sa patrí susedom v baraku vopred nahlasovať, ak sa nechcete dostať do rečí.
.ryžový fastfood – nigiri
Všetko na dobré obrátil vynález ryžového octa a nápad narezuši baliť do čerstvo uvarenej ryže, ochutenej týmto priesvitným zázrakom. Takže v pätnástom storočí si už mohli niektorí zakonzervovať rybu nesmradľavým a pomerne rýchlym spôsobom. To trvalo až dovtedy, kým si istý Hanaja Johei z Eda, vtedajšieho Tokia, nevymyslel, čo takto podávať vo svojom stánku ľahký ryžový fastfood. A konkrétne vtipnú variáciu na nerezuši, ktorá by sa nepodávala s varenou či naloženou rybou, ale rovno surovou, a len tak položenou na vankúšiku vyrobenom z ryže ochutenej octom. Nazval ho nigiri. Tento vynález sa okamžite uchytil, pretože jeho príprava trvala neskutočne rýchlo a dal sa jesť paličkami alebo rukou.
V Ede okamžite rástli sušiarne ako huby po daždi. K sláve Hanajovho nigiri navyše začiatkom dvadsiateho storočia prispela nešťastná náhoda ‒ veľké zemetrasenie v roku 1923. Aby nedošlo k humanitárnej katastrofe, cisár vyslal z hlavného mesta do krajiny sušimajstrov, aby naučili ľud toto rýchle a výdatné jedlo. A tak odvtedy suši pripravujú v celom Japonsku a sú v tom majstri.
Na západ tento japonský fastfood dorazil v šesťdesiatych rokoch. Prvá oficiálna konzumácia v Európe vraj prebehla pri korunovácii anglickej kráľovnej Alžbety II. O tom, či sa pri nej podávali sašimi (surové kúsky mäsa nakrájané na tenké plátky podávané bez ryže), nigiri (tenké plátky surovej ryby podávané na ryžovom obláčiku) alebo maki (v morských riasach zarolované kúsky surových rýb, zeleniny a iných pochutín spolu s ryžou a priečne nakrájané) a či ich jedla Alžbeta vidličkou, lyžicou alebo nožom, o tom už správa diskrétne mlčí.
.autor je scenárista.
Ako konzumovať suši/
Niektorí ľudia by suši aj vyskúšali, zašli do sušiarní a počastovali sa touto japonskou rýchlou zábavkou, no hanbia sa, že sa pri jeho konzumácii znemožnia. Nepomáhajú im v tom ani rôzne snobské povedačky o tom, ako sa má suši správne jesť. Tí, čo márne už roky potajme bojujú s paličkami a snažia sa naučiť, keď už nie s nimi jesť, aspoň čo to zodvihnúť z taniera, nech si vydýchnu. Pokojne môžu pri suši zabudnúť na nejakú veľkú etiketu. Suši sa totiž pôvodne jedlo rukami, rovnako ako obložený chlebíček. Takisto nedajte na rady tých, čo vám hovoria, ktorou stranou sa má suši ideálne namáčať do sójovej omáčky a ako sa do nej rozmieša japonský zelený chren wasabi. Suši sa má jesť tak, ako vám najlepšie chutí. Predsa ak si chcete vychutnať delikátnosť čerstvo uloveného tuniaka, neutopíte jeho chuť v záplave štipľavého hnedého maglajzu. Pokojne jedzte suši aj samotné, sójovku s wasabi nechajte pekne odpočívať na kraji stola. Niektorí Japonci zas vynechávajú iba sójovku a na suši si len jemne nanesú paličkou štipku wasabi. Odporúča sa však rozdielne druhy suši vždy zajedať nakladaným zázvorom. Iba s týmto predelom sa vám jemné chute navzájom nezlejú.
.ryba v skysnutej ryži
Navyše – a tu zrejme všetci vyznávači pravého japonského suši od hrôzy skamenejú – suši nepochádza z Japonska, ale z Juhovýchodnej Ázie, presnejšie z okolia rieky Mekong. Čiže za dnešnú oku lahodiacu abstraktnú mozaiku, ktorú si spôsobne kúsok po kúsku kladieme nezručne paličkami do úst a tvárime sa pri tom ako ťažkí svetobežníci, môžu pôvodní obyvatelia Laosu, Barmy, Číny, Thajska alebo Vietnamu.
Práve títo ľudia prišli na to, že keď chcú rybu čo najdlhšie uchovať konzumovateľnú, je dobré ju zabaliť do niečoho kyslého. A tak si vymysleli – čo tak úbohú čerstvú rybku zabaliť do skysnutej ryže od predvčera? A bolo prvé suši na svete.
Nevyzeralo ešte síce ako to dnešné suši, to ani zďaleka, dokonca ani tak nechutilo a ani sa tak nejedlo, no historici jednoznačne hovoria o tom, že ide o jasného sušipredka, ktorý sa okolo ôsmeho storočia nášho letopočtu postupne prepracoval až na japonské ostrovy. Všetci ho tam odvtedy volali narezuši a jedol sa tak, že obal zo skysnutej varenej ryže sa odstránil a zahodil. V rukách nám potom ostala krásne naložená a v kyslých šťavách uvarená rybka, z ktorej sa roztopašne uždibkávalo. Písomné pramene sa zmieňujú, že na rozdiel od dnešného, temer antiseptického gurmánskeho zážitku, narezuši smrdelo na sto honov a podľa všetkého sa blížilo intenzitou smradu k dobre známej švédskej lahôdke surströmming, ktorej konzumáciu sa patrí susedom v baraku vopred nahlasovať, ak sa nechcete dostať do rečí.
.ryžový fastfood – nigiri
Všetko na dobré obrátil vynález ryžového octa a nápad narezuši baliť do čerstvo uvarenej ryže, ochutenej týmto priesvitným zázrakom. Takže v pätnástom storočí si už mohli niektorí zakonzervovať rybu nesmradľavým a pomerne rýchlym spôsobom. To trvalo až dovtedy, kým si istý Hanaja Johei z Eda, vtedajšieho Tokia, nevymyslel, čo takto podávať vo svojom stánku ľahký ryžový fastfood. A konkrétne vtipnú variáciu na nerezuši, ktorá by sa nepodávala s varenou či naloženou rybou, ale rovno surovou, a len tak položenou na vankúšiku vyrobenom z ryže ochutenej octom. Nazval ho nigiri. Tento vynález sa okamžite uchytil, pretože jeho príprava trvala neskutočne rýchlo a dal sa jesť paličkami alebo rukou.
V Ede okamžite rástli sušiarne ako huby po daždi. K sláve Hanajovho nigiri navyše začiatkom dvadsiateho storočia prispela nešťastná náhoda ‒ veľké zemetrasenie v roku 1923. Aby nedošlo k humanitárnej katastrofe, cisár vyslal z hlavného mesta do krajiny sušimajstrov, aby naučili ľud toto rýchle a výdatné jedlo. A tak odvtedy suši pripravujú v celom Japonsku a sú v tom majstri.
Na západ tento japonský fastfood dorazil v šesťdesiatych rokoch. Prvá oficiálna konzumácia v Európe vraj prebehla pri korunovácii anglickej kráľovnej Alžbety II. O tom, či sa pri nej podávali sašimi (surové kúsky mäsa nakrájané na tenké plátky podávané bez ryže), nigiri (tenké plátky surovej ryby podávané na ryžovom obláčiku) alebo maki (v morských riasach zarolované kúsky surových rýb, zeleniny a iných pochutín spolu s ryžou a priečne nakrájané) a či ich jedla Alžbeta vidličkou, lyžicou alebo nožom, o tom už správa diskrétne mlčí.
.autor je scenárista.
Ako konzumovať suši/
Niektorí ľudia by suši aj vyskúšali, zašli do sušiarní a počastovali sa touto japonskou rýchlou zábavkou, no hanbia sa, že sa pri jeho konzumácii znemožnia. Nepomáhajú im v tom ani rôzne snobské povedačky o tom, ako sa má suši správne jesť. Tí, čo márne už roky potajme bojujú s paličkami a snažia sa naučiť, keď už nie s nimi jesť, aspoň čo to zodvihnúť z taniera, nech si vydýchnu. Pokojne môžu pri suši zabudnúť na nejakú veľkú etiketu. Suši sa totiž pôvodne jedlo rukami, rovnako ako obložený chlebíček. Takisto nedajte na rady tých, čo vám hovoria, ktorou stranou sa má suši ideálne namáčať do sójovej omáčky a ako sa do nej rozmieša japonský zelený chren wasabi. Suši sa má jesť tak, ako vám najlepšie chutí. Predsa ak si chcete vychutnať delikátnosť čerstvo uloveného tuniaka, neutopíte jeho chuť v záplave štipľavého hnedého maglajzu. Pokojne jedzte suši aj samotné, sójovku s wasabi nechajte pekne odpočívať na kraji stola. Niektorí Japonci zas vynechávajú iba sójovku a na suši si len jemne nanesú paličkou štipku wasabi. Odporúča sa však rozdielne druhy suši vždy zajedať nakladaným zázvorom. Iba s týmto predelom sa vám jemné chute navzájom nezlejú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.