Rozumy Tomáša Uleja

Čo si zakazujem cez deň, to sa mi vracia v snoch. V polovici sna fajčím škatuľku cigariet a v druhej sa zmietam vo výčitkách, že som to pokašlal a už som zase fajčiar. Alebo sú noci, keď sa cigarety nikde nezjavia, iba všetky postavy sna vydychujú cigaretový dym aj bez toho, že by ho predtým vdýchli.
Je zaujímavé sledovať, ako dokáže jeden návyk s človekom zamávať. V Knihe Sila zvyku Charles Duhigg opisuje, ako si návyky vyrábajú dokonca aj potkany. A my ľudia ich tiež máme desaťtisíce dennodenne ‒ od ranných rituálov až po to, ako sa večer nájdete umývať si zuby bez toho, aby ste si to vôbec uvedomili.
Vraj je to účinná metóda mozgu ako prejsť na autopilota ‒ nemusieť sa rozhodovať, nemusieť myslieť. Tie zlé voláme zlozvyky a tie dobré by sme vraj mali pestovať. Pestovať je pekné slovo, lebo predpokladá, že sa o niečo treba starať, inak to neprežije. Akoby zvyky boli nejaká vzácna kvetinka. V skutočnosti sú zvyky skôr ako chren ‒ až sa raz zjavia, budú s vami stále. Nezbavíte sa ich. Alebo len ťažko. Popravde, ani tie dobré veci, keď sa zmenia na zvyk, nebývajú moc fajn. Ako veľmi si vychutnávate jedlo, na ktoré ste si zvykli?
Za normálnych okolností by si dopísanie tohto textu vyžiadalo tri cigarety, dve počas písania, tretiu ešte krátko predtým, než víťazoslávne pridám pointu. Dnes z toho nič nebude. Fajčiť som si zakázal a písať pointy ‒ od toho som si zase odvykol.