Mala som pocit, že som vyhrala v lotérii. „Mama, do škôlky!“ bola veta, s ktorou sa náš dvaapolročný syn zobúdzal hoci aj cez víkend. V škôlke vyobjímal učiteľku a mne zabudol aj povedať pá, pá. Nie, nemusíte mi závidieť, dnes už je všetko inak. Plač, do škôlky ani vstúpiť, objíma ma a hovorí: „Domov...“ Vraj deťom po dvoch-troch týždňoch dôjde, že takto to už bude stále.
.moje, tvoje emócie
Či sme v prvej vlne plačov pri detských skrinkách, zažívame smútok po prázdninách odznovu, alebo to našej ratolesti len teraz došlo, vždy je to rovnako ťažké. Celý prvý rok v škôlke môže byť pre dieťa predškolského veku ako horská dráha emócií. Psychologička Mária Kopčíková z Centra pre rodinu Kvapka (dietaaja.sk) hovorí, že stačí jedno- až dvojtýždňový výpadok zo škôlky a dieťa to môže vnímať ako novú situáciu. Nemalo by nás to prekvapiť, veď aj my sami potrebujeme viac času, ako len pár týždňov, na zabehnutie sa v novej práci alebo na to, aby sme si zvykli na nový režim.
S emóciami bojujeme aj my rodičia. Je nám ľúto dieťa opustiť, máme pocit zlyhania a bezmocnosti, sme nahnevaní a ešte k tomu často pod časovým tlakom. Vtedy psychologička radí pozrieť sa na situáciu detskými očami: „Predstavte si sami seba, že by ste v neznámom prostredí potrebovali oporu vášho najbližšieho. Chcete sa pritúliť, ale niekto cudzí vás od blízkej osoby odtŕha, alebo vás dokonca ona sama odstrčí.“ Musíme si uvedomiť, že pocity dieťaťa pri rozlúčke v škôlke sú prirodzené. Dieťa to nerobí náročky. Nezahanbujeme ho, že už je veľké, už to tam pozná. Dajme mu pocítiť, že ho chápeme a situáciu mu trpezlivo vysvetlime.
Zuzana Nohálová, riaditeľka súkromnej škôlky miniclub v Bratislave, sa na túto problematiku pozerá z druhej strany barikády. Ako zásadné vidí prijatie dieťaťa aj s jeho emóciou. A tiež uvedomenie si, že lúčenie je ťažké aj pre nás rodičov. Pri rozhovore s ňou som si uvedomila, že i ja sama môžem situáciu zhoršovať, keď zbytočne predlžujem odchod. „Ak sú deti už raz zabrané do hry a vy ste sa už rozlúčili, je kontraproduktívne ich z nej vytrhnúť ďalšou pusou na rozlúčku alebo sa vrátiť s tým, že ste niečo zabudli,“ vysvetľuje.
.ako uľahčiť smutné dni
Vhodnou komunikáciou vopred, ale aj počas adaptácie, môžeme dieťaťu pomôcť pochopiť novú situáciu a zahnať strach. Pobyt v škôlke opisujeme pravdivo, vyhodnotenie však necháme na dieťa. Budú tam hračky, deti, preliezačky, pôjdete von na prechádzku... Hovoríme im o režime, aby dieťa malo nad situáciou kontrolu. Deti nerozumejú času, prídem po teba po práci je pre nich abstraktný pojem. Prídem po teba, keď sa vyspíš, napapáš a trochu pohráš, pravdivo opisuje realitu a dieťa nás nebude očakávať hneď, keď sa zobudí z poobedňajšieho spánku. Obe odborníčky pripomínajú, že deti majú rady režim a postupne si obľúbia aj ten škôlkarsky. Pomáha pravidelnosť. Pri práci na polovičný úväzok je vhodnejšie dávať dieťa do škôlky pravidelne na určitú časť dňa.
Hoci tajné raňajšie odchádzanie je pre rodiča rýchlejšie a pohodlnejšie, psychologička ho neschvaľuje. Na vybudovanie dôvery má mať dieťa pocit kontroly nad situáciou. Podľa nej si treba počas prvého roka nechať pri príchode do škôlky čas cca 30 minút na upokojenie dieťaťa vždy, keď sa vraciame po prerušení dochádzky. Túto radu som si hneď niekoľkokrát odskúšala, keď môj syn Matúš po týždni doma nechcel ráno zostať v škôlke. Nechala som ho, aby mi ukázal hračky, trpezlivo som mu vysvetľovala, že aj keď je smutný, ja teraz musím odísť a opakovala mu celý režim. Hoci sme sa nie vždy vyhli plaču, pri mojom odchode bol výrazne pokojnejší, ako keď sme prišli.
Po návrate zo škôlky, doma v pokoji, psychologička zasa radí pomenovať emócie dieťaťa (zdáš sa mi smutný/á, ráno si nechcel/a ísť do triedy, plakal/a si ...) a zistiť od neho, ako deň v škôlke prežívalo. Hovorí: „Vynechajte obligátne čo ste robili a skúste pátrať konkrétnejším otázkami. Bolo niečo, čo sa ti dnes páčilo?“
Deti môžu napätie prežívať, aj keď nepohodu viditeľne neprejavujú. Mária Kopčíková vysvetľuje, že niekedy svoj stres preklopia do tzv. stuhnutia. Prestanú plakať, odporovať. „Toto zdanlivé upokojenie je často zdrojom tráum, ktoré si deti prenášajú aj do vyššieho veku,“ upozorňuje Mária. Podľa nej rodič vie vyhodnotiť, keď dieťa naozaj nie je v pohode. Vtedy by sme nepokoj nášho potomka nemali podceňovať a dieťa neopúšťať.
.za zatvorenými dverami
Zuzana Nohálová zo svojej praxe hovorí: „Väčšinou deti plačú, keď sú ešte rodičia nablízku. Keď si počas dňa na nich spomenú, plač trvá zväčša len krátko. Problémy nastávajú pri zmenách aktivít ako jedenie alebo prechádzka vonku. Niekedy preto pobyt vonku v adaptácii vypustíme, asociácia ‚po tomto chodníku som ráno išiel s mamou‘ nám vôbec nepomôže.“ Učiteľky majú svoje triky, ako deti upokojiť. V miniclube si spievajú detské hity, namiesto vytrhávania z náručia zapájajú deti do aktivít a „plačkov“ si pritúlia.
Zuzana súhlasí so psychologičkou, že plač a smútok detí z odlúčenia sa vracia po prestávkach v dochádzke, niekedy dokonca stačí aj víkend. Vtedy deťom vedia pomôcť rýchlejšie, pretože už poznajú ich obľúbené témy, hračky a pesničky. Obľúbenú aktivitu môžeme učiteľkám poradiť aj my. Zuzana hovorí, aby sme si zásadné informácie, napríklad, čo dieťa upokojí, čo mu spôsobuje stres, čo nejedáva..., nenechávali na ráno, keď prichádza najviac detí. Učiteľka si to vtedy naozaj nemusí zapamätať. Ak sú tomu v škôlke naklonení, je vhodné porozprávať sa s riaditeľkou alebo učiteľkou ešte pred nástupom do škôlky. Určite nič nepokazíme, ak zásadné informácie odovzdáme napísané na kartičke.
.kedy škôlku odložiť
Obe odborníčky si myslia, že doba adaptácie v škôlke je veľmi individuálna. Mária Kopčíková hovorí, že treba sledovať prejavy dieťaťa, a nie si stanoviť časový limit. Podľa správania vieme, či sa dieťa prispôsobuje novej situácii, alebo ešte na škôlku nie je zrelé. Zuzana Nohálová by odložila dochádzku, keď je dieťa nadmieru plačlivé, nie je ani chvíľkovo uvoľnené, nezapája sa, neteší sa, nereaguje na pokyny ani po dlhšom čase a podobne to vyzerá aj doma. Dlhodobá plačlivosť a nepokoj sú signálom na odklad aj pre psychologičku. Hovorí: „Prejavy, že dieťa trpí neúnosným stresom, sú rôzne: od záchvatov plaču, vešania sa na mamu, vykrikovania až po úplné ticho a strnulosť. Doma môže byť nepokojné, rýchlo meniť nálady, mať nočné mory. Niekedy dochádza aj k regresu, napríklad opätovnému pomočovaniu sa, hoci dieťa už bolo dlho zvyknuté chodiť na toaletu. Pre oslabenie organizmu stresom sa zhoršuje aj fyzické zdravie dieťaťa a je častejšie choré.“
Nezrelosť dieťaťa pre vstup do kolektívu je legitímny dôvod na žiadosť o predĺženie rodičovskej dovolenky. Pre viac informácii a odborné poradenstvo sa rodičia môžu obrátiť na príslušné Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie. Ak predĺžená rodičovská dovolenka nie je pre rodinu riešením, psychologička odporúča na určité obdobie hľadať pre dieťa menší kolektív.
Viac praktických rád od Márie Kopčíkovej pre rodičov škôlkarov môžeme nájsť na portáli www.babetko.rodinka.sk. Základom je však známa pravda, ktorú opakujú obe odborníčky, že žiadny extrém nie je ideálny. Nevzdávajme sa po prvých neúspešných pokusoch, ale ani neignorujme emócie svojho dieťaťa. Komunikácia, akceptácia a veľa objímania nám pomôžu preklenúť akékoľvek obdobie. Nielen začiatok škôlky.
.autorka je spolupracovníčka .týždňa.
.moje, tvoje emócie
Či sme v prvej vlne plačov pri detských skrinkách, zažívame smútok po prázdninách odznovu, alebo to našej ratolesti len teraz došlo, vždy je to rovnako ťažké. Celý prvý rok v škôlke môže byť pre dieťa predškolského veku ako horská dráha emócií. Psychologička Mária Kopčíková z Centra pre rodinu Kvapka (dietaaja.sk) hovorí, že stačí jedno- až dvojtýždňový výpadok zo škôlky a dieťa to môže vnímať ako novú situáciu. Nemalo by nás to prekvapiť, veď aj my sami potrebujeme viac času, ako len pár týždňov, na zabehnutie sa v novej práci alebo na to, aby sme si zvykli na nový režim.
S emóciami bojujeme aj my rodičia. Je nám ľúto dieťa opustiť, máme pocit zlyhania a bezmocnosti, sme nahnevaní a ešte k tomu často pod časovým tlakom. Vtedy psychologička radí pozrieť sa na situáciu detskými očami: „Predstavte si sami seba, že by ste v neznámom prostredí potrebovali oporu vášho najbližšieho. Chcete sa pritúliť, ale niekto cudzí vás od blízkej osoby odtŕha, alebo vás dokonca ona sama odstrčí.“ Musíme si uvedomiť, že pocity dieťaťa pri rozlúčke v škôlke sú prirodzené. Dieťa to nerobí náročky. Nezahanbujeme ho, že už je veľké, už to tam pozná. Dajme mu pocítiť, že ho chápeme a situáciu mu trpezlivo vysvetlime.
Zuzana Nohálová, riaditeľka súkromnej škôlky miniclub v Bratislave, sa na túto problematiku pozerá z druhej strany barikády. Ako zásadné vidí prijatie dieťaťa aj s jeho emóciou. A tiež uvedomenie si, že lúčenie je ťažké aj pre nás rodičov. Pri rozhovore s ňou som si uvedomila, že i ja sama môžem situáciu zhoršovať, keď zbytočne predlžujem odchod. „Ak sú deti už raz zabrané do hry a vy ste sa už rozlúčili, je kontraproduktívne ich z nej vytrhnúť ďalšou pusou na rozlúčku alebo sa vrátiť s tým, že ste niečo zabudli,“ vysvetľuje.
.ako uľahčiť smutné dni
Vhodnou komunikáciou vopred, ale aj počas adaptácie, môžeme dieťaťu pomôcť pochopiť novú situáciu a zahnať strach. Pobyt v škôlke opisujeme pravdivo, vyhodnotenie však necháme na dieťa. Budú tam hračky, deti, preliezačky, pôjdete von na prechádzku... Hovoríme im o režime, aby dieťa malo nad situáciou kontrolu. Deti nerozumejú času, prídem po teba po práci je pre nich abstraktný pojem. Prídem po teba, keď sa vyspíš, napapáš a trochu pohráš, pravdivo opisuje realitu a dieťa nás nebude očakávať hneď, keď sa zobudí z poobedňajšieho spánku. Obe odborníčky pripomínajú, že deti majú rady režim a postupne si obľúbia aj ten škôlkarsky. Pomáha pravidelnosť. Pri práci na polovičný úväzok je vhodnejšie dávať dieťa do škôlky pravidelne na určitú časť dňa.
Hoci tajné raňajšie odchádzanie je pre rodiča rýchlejšie a pohodlnejšie, psychologička ho neschvaľuje. Na vybudovanie dôvery má mať dieťa pocit kontroly nad situáciou. Podľa nej si treba počas prvého roka nechať pri príchode do škôlky čas cca 30 minút na upokojenie dieťaťa vždy, keď sa vraciame po prerušení dochádzky. Túto radu som si hneď niekoľkokrát odskúšala, keď môj syn Matúš po týždni doma nechcel ráno zostať v škôlke. Nechala som ho, aby mi ukázal hračky, trpezlivo som mu vysvetľovala, že aj keď je smutný, ja teraz musím odísť a opakovala mu celý režim. Hoci sme sa nie vždy vyhli plaču, pri mojom odchode bol výrazne pokojnejší, ako keď sme prišli.
Po návrate zo škôlky, doma v pokoji, psychologička zasa radí pomenovať emócie dieťaťa (zdáš sa mi smutný/á, ráno si nechcel/a ísť do triedy, plakal/a si ...) a zistiť od neho, ako deň v škôlke prežívalo. Hovorí: „Vynechajte obligátne čo ste robili a skúste pátrať konkrétnejším otázkami. Bolo niečo, čo sa ti dnes páčilo?“
Deti môžu napätie prežívať, aj keď nepohodu viditeľne neprejavujú. Mária Kopčíková vysvetľuje, že niekedy svoj stres preklopia do tzv. stuhnutia. Prestanú plakať, odporovať. „Toto zdanlivé upokojenie je často zdrojom tráum, ktoré si deti prenášajú aj do vyššieho veku,“ upozorňuje Mária. Podľa nej rodič vie vyhodnotiť, keď dieťa naozaj nie je v pohode. Vtedy by sme nepokoj nášho potomka nemali podceňovať a dieťa neopúšťať.
.za zatvorenými dverami
Zuzana Nohálová zo svojej praxe hovorí: „Väčšinou deti plačú, keď sú ešte rodičia nablízku. Keď si počas dňa na nich spomenú, plač trvá zväčša len krátko. Problémy nastávajú pri zmenách aktivít ako jedenie alebo prechádzka vonku. Niekedy preto pobyt vonku v adaptácii vypustíme, asociácia ‚po tomto chodníku som ráno išiel s mamou‘ nám vôbec nepomôže.“ Učiteľky majú svoje triky, ako deti upokojiť. V miniclube si spievajú detské hity, namiesto vytrhávania z náručia zapájajú deti do aktivít a „plačkov“ si pritúlia.
Zuzana súhlasí so psychologičkou, že plač a smútok detí z odlúčenia sa vracia po prestávkach v dochádzke, niekedy dokonca stačí aj víkend. Vtedy deťom vedia pomôcť rýchlejšie, pretože už poznajú ich obľúbené témy, hračky a pesničky. Obľúbenú aktivitu môžeme učiteľkám poradiť aj my. Zuzana hovorí, aby sme si zásadné informácie, napríklad, čo dieťa upokojí, čo mu spôsobuje stres, čo nejedáva..., nenechávali na ráno, keď prichádza najviac detí. Učiteľka si to vtedy naozaj nemusí zapamätať. Ak sú tomu v škôlke naklonení, je vhodné porozprávať sa s riaditeľkou alebo učiteľkou ešte pred nástupom do škôlky. Určite nič nepokazíme, ak zásadné informácie odovzdáme napísané na kartičke.
.kedy škôlku odložiť
Obe odborníčky si myslia, že doba adaptácie v škôlke je veľmi individuálna. Mária Kopčíková hovorí, že treba sledovať prejavy dieťaťa, a nie si stanoviť časový limit. Podľa správania vieme, či sa dieťa prispôsobuje novej situácii, alebo ešte na škôlku nie je zrelé. Zuzana Nohálová by odložila dochádzku, keď je dieťa nadmieru plačlivé, nie je ani chvíľkovo uvoľnené, nezapája sa, neteší sa, nereaguje na pokyny ani po dlhšom čase a podobne to vyzerá aj doma. Dlhodobá plačlivosť a nepokoj sú signálom na odklad aj pre psychologičku. Hovorí: „Prejavy, že dieťa trpí neúnosným stresom, sú rôzne: od záchvatov plaču, vešania sa na mamu, vykrikovania až po úplné ticho a strnulosť. Doma môže byť nepokojné, rýchlo meniť nálady, mať nočné mory. Niekedy dochádza aj k regresu, napríklad opätovnému pomočovaniu sa, hoci dieťa už bolo dlho zvyknuté chodiť na toaletu. Pre oslabenie organizmu stresom sa zhoršuje aj fyzické zdravie dieťaťa a je častejšie choré.“
Nezrelosť dieťaťa pre vstup do kolektívu je legitímny dôvod na žiadosť o predĺženie rodičovskej dovolenky. Pre viac informácii a odborné poradenstvo sa rodičia môžu obrátiť na príslušné Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie. Ak predĺžená rodičovská dovolenka nie je pre rodinu riešením, psychologička odporúča na určité obdobie hľadať pre dieťa menší kolektív.
Viac praktických rád od Márie Kopčíkovej pre rodičov škôlkarov môžeme nájsť na portáli www.babetko.rodinka.sk. Základom je však známa pravda, ktorú opakujú obe odborníčky, že žiadny extrém nie je ideálny. Nevzdávajme sa po prvých neúspešných pokusoch, ale ani neignorujme emócie svojho dieťaťa. Komunikácia, akceptácia a veľa objímania nám pomôžu preklenúť akékoľvek obdobie. Nielen začiatok škôlky.
.autorka je spolupracovníčka .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.