Euro bude veľkou témou tohto roka. Ak pôjde všetko podľa plánu, zažívame totiž posledný rok so slovenskou korunou – a či to podľa toho plánu naozaj ide, bude jasné pravdepodobne už v máji.
Práve do mája by totiž Európska komisia a Európska centrálna banka mali vypracovať takzvané konvergenčné správy o Slovensku, v ktorých budú hodnotiť pripravenosť krajiny a plnenie kritérií na prijatie eura. Po hodnotiacej procedúre by potom v júni mala Rada EÚ rozhodnúť o zrušení výnimky (ktorou sme boli z eurozóny ako členský štát EÚ vyčlenení) a stanoví sa konverzný kurz, ktorým budú na prelome rokov 2008 a 2009 zamenené všetky koruny na eurá.
Zatiaľ všetko nasvedčuje tomu, že nominálne kritéria splníme. Posledná pochybnosť sa týka udržateľnosti plnenia týchto kritérií. Ak totiž európske inštitúcie nadobudnú dojem, že napríklad ceny na Slovensku momentálne rastú pomaly iba pre dlhodobo neudržateľný nátlak vlády na energetické firmy, môžu neuznať udržateľnosť plnenia inflačného kritéria. Otáznikov tohto typu je viac a všetky sú viac-menej zámienkou pre skutočnú obavu, ktorou je populistická a nekompetentná hospodárska politika vlády s veľkými otáznikmi ohľadom dlhodobého ekonomického vývoja. Zainteresované kruhy však majú za to, že tieto pochybnosti nebudú silnejšie ako pocit povinnosti prijať Slovensko do euroklubu po tom, čo splnilo všetky formálne podmienky.
Zaujímavou otázkou, na ktorú zatiaľ nikto nedal rozumnú odpoveď, zostáva evidentne veľmi silná motivácia Ficovej vlády prijať euro. Aj voľným okom vidno afinitu medzi Smerom a voličmi spomedzi dôchodcov a sociálne slabších vrstiev spoločnosti. Títo ľudia nechodievajú nakupovať do Rakúska, dovolenkovať do Španielska ani pracovať do Írska. Z eura budú mať len frustráciu (zrazu budú počítať nie v stovkách a tisícoch, ale v jednotkách či desiatkach) a vyššie ceny. Tieto dva faktory – teda psychologický otras zo zmeny meny a rast inflácie – sú napokon dve hlavné obavy celej populácie. Kým psychológia premeny úspor, výplat a cenoviek sa dá len odžiť a zvládli to už mnohí, rast inflácie bude pri takom rýchlom raste ekonomiky, aký zažívame, nevyhnutný. Nemusí byť dramatický (to by sa však musela vláda správať veľmi rozumne a nezvyšovať príliš výdavky), ceny však budú rásť citeľne. A na rast cien počúvajú Ficovi voliči asi viac ako na argumenty o odstránení kurzového rizika, transakčných nákladov či kurzovej stability.
Na tieto úvahy je však už asi neskoro. Dnes je už rozhodnutie v rukách európskych inštitúcií. A euro je za dverami.
Práve do mája by totiž Európska komisia a Európska centrálna banka mali vypracovať takzvané konvergenčné správy o Slovensku, v ktorých budú hodnotiť pripravenosť krajiny a plnenie kritérií na prijatie eura. Po hodnotiacej procedúre by potom v júni mala Rada EÚ rozhodnúť o zrušení výnimky (ktorou sme boli z eurozóny ako členský štát EÚ vyčlenení) a stanoví sa konverzný kurz, ktorým budú na prelome rokov 2008 a 2009 zamenené všetky koruny na eurá.
Zatiaľ všetko nasvedčuje tomu, že nominálne kritéria splníme. Posledná pochybnosť sa týka udržateľnosti plnenia týchto kritérií. Ak totiž európske inštitúcie nadobudnú dojem, že napríklad ceny na Slovensku momentálne rastú pomaly iba pre dlhodobo neudržateľný nátlak vlády na energetické firmy, môžu neuznať udržateľnosť plnenia inflačného kritéria. Otáznikov tohto typu je viac a všetky sú viac-menej zámienkou pre skutočnú obavu, ktorou je populistická a nekompetentná hospodárska politika vlády s veľkými otáznikmi ohľadom dlhodobého ekonomického vývoja. Zainteresované kruhy však majú za to, že tieto pochybnosti nebudú silnejšie ako pocit povinnosti prijať Slovensko do euroklubu po tom, čo splnilo všetky formálne podmienky.
Zaujímavou otázkou, na ktorú zatiaľ nikto nedal rozumnú odpoveď, zostáva evidentne veľmi silná motivácia Ficovej vlády prijať euro. Aj voľným okom vidno afinitu medzi Smerom a voličmi spomedzi dôchodcov a sociálne slabších vrstiev spoločnosti. Títo ľudia nechodievajú nakupovať do Rakúska, dovolenkovať do Španielska ani pracovať do Írska. Z eura budú mať len frustráciu (zrazu budú počítať nie v stovkách a tisícoch, ale v jednotkách či desiatkach) a vyššie ceny. Tieto dva faktory – teda psychologický otras zo zmeny meny a rast inflácie – sú napokon dve hlavné obavy celej populácie. Kým psychológia premeny úspor, výplat a cenoviek sa dá len odžiť a zvládli to už mnohí, rast inflácie bude pri takom rýchlom raste ekonomiky, aký zažívame, nevyhnutný. Nemusí byť dramatický (to by sa však musela vláda správať veľmi rozumne a nezvyšovať príliš výdavky), ceny však budú rásť citeľne. A na rast cien počúvajú Ficovi voliči asi viac ako na argumenty o odstránení kurzového rizika, transakčných nákladov či kurzovej stability.
Na tieto úvahy je však už asi neskoro. Dnes je už rozhodnutie v rukách európskych inštitúcií. A euro je za dverami.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.