.je štúdium na Oxforde ťažké?
Myslím, že je to veľmi individuálne. Oxford vám vie ponúknuť, čo vy od neho chcete. Do ničoho vás nenúti, ale vytvorí vám všetky podmienky. Umožní vám vzdelávať sa maximálne, ako sa len dá. Každý je vám nápomocný – keď potrebujete niečo vysvetliť, každý si na vás nájde čas, aj veľkí páni profesori. Ak chcete robiť od rána do večera, Oxford vám to umožní. Ak nechcete, Oxford vám dovolí prejsť cez skúšky so ziskom 40 percent bodov.
.na absolvovanie Oxfordu stačia 40-percentné znalosti?
Stačí 40 percent bodov, ale treba si uvedomiť dve veci. Po prvé, dosiahnuť v testoch 100 percent je prakticky nemožné, to zrejme nie je v ľudských silách. Výsledok nad 70 percent je považovaný za excelentný, to je jednoducho najvyššia kvalita a nikto tam už potom neskúma, či ste mali 71, alebo 85 percent. A po druhé, aj na tých 40 percent treba niečo vedieť. Ak absolvujete všetky prednášky, labáky a domáce úlohy, tak dosiahnete tých 40 percent, prípadne o niečo viac. Ale ak chcete mať nad 70 percent, a kvalifikovať sa tak na „distinction“, tak to nestačí ani náhodou. To si vyžaduje veľa práce navyše.
.a tej veľa práce navyše je štandard, alebo skôr výnimka?
Nás je asi 180 chemikov v ročníku. A môj odhad je, že z nich len takých 30-40 chce tú chémiu robiť naozaj vážne. Pre ďalšiu stovku nie je chémia ich život, ale keď už tam sú, tak sa tomu venujú. A zvyšok chémia podľa mňa až tak príliš nezaujíma, ale zrejme chcú mať diplom z Oxfordu. Pričom aj tí musia odviesť enormné množstvo roboty, stráviť noci písaním esejí a riešením úloh. Tých vôbec nechápem. Je pre mňa nepredstaviteľné stráviť toľko času nad niečím, čo ma nebaví.
.čiže veľa práce majú aj tí, ktorí študujú bez veľkého nasadenia?
Školský rok je rozdelený na tri osemtýždňové semestre, a počas nich je to naozaj full-time job. Vtedy je úplne bežné, že ľudia spávajú po knižniciach. Aj keď ja osobne sa radšej učím doma na izbe. Rozložím si knihy na veľký stôl a na posteľ porozkladám papiere s poznámkami. A spať môžem ísť až vtedy, keď všetky tie poznámky prejdem a uvoľním si posteľ.
.a toto všetko stačí len približne na 40 percent bodov?
To nie. Ja sa snažím celý čas pracovať tak, aby som mal v testoch v priemere aspoň 90 percent. Pretože aj keď tých 100 percent je enormný objem učiva, mne nestačí ísť na 70 percent. Ak máte zo všetkých skúšok 70, považuje sa to síce za vynikajúci výkon, ktorý vám v Oxforde otvára všetky dvere, ale pre mňa to stále znamená, že som vlastne tretinu z maxima nezvládol. A to ja neviem a najmä nechcem prijať.
.koľko ste dosiahli najviac v rámci jedného testu?
V prvom ročníku som mal z organickej chémie 99 percent. A to je najlepší výsledok v histórii Oxfordu, aký niekto v tomto teste získal. Pred rokmi tam vraj bol niekto, kto získal 98 percent, tak som si vravel, že je tam ešte priestor na zlepšenie.
.to znamená, že ste najlepší študent v ročníku?
Nie, to bolo len v tomto jednom teste. V prvom ročníku sú štyri také testy a v nich som celkovo skončil štvrtý s priemerom presne 90 percent. A napríklad tento rok, v treťom ročníku – keď vás v priebehu jedného týždňa skúšajú všetko, čo vás za tie tri roky naučili – som bol znova štvrtý. V rámci organickej chémie, ktorú považujem za svoju oblasť, som však skončil vždy ako najlepší, dokonca som dostal aj ocenenie Tutbutt Prize za najlepšie výsledky z laboratórnych cvičení z organickej chémie, to si strážim, ale inak sa nesnažím byť za každú cenu prvý. Tá cena mi totiž pripadá privysoká, pretože na dosiahnutie tých „medailových“ priečok by som musel obetovať veľkú časť mimoškolských aktivít.
.vy stíhate okrem štúdia aj niečo iné?
Ja myslím, že mám celkom vyvážený pomer medzi prácou a ostatnými aktivitami. Venujem sa okrem iného napríklad aj spoločenskému tancu, kde s partnerkou ako viacnásobní majstri Oxfordu úspešne reprezentujeme univerzitu po celom Anglicku.
.to je zaujímavé. Či hovoríme o vede, alebo o tanci, reč je hneď o súťažiach a umiestneniach. Skoro ako keby som robil rozhovor so športovcom. Je pre vás chémia niečo ako šport?
Keď som s ňou začal, tak som to bral trochu ako šport. Na gymnáziu sme sa pretekali, kto napíše lepšie písomku, kto sa lepšie umiestni na olympiáde. A nejako som si to preniesol aj na ten Oxford. Ale ja som naozaj začal s chémiou cez súťaže. Robieval som matematickú aj fyzikálnu olympiádu, kde som sa umiestňoval v prvej desiatke, a keď začala v škole chémia, tak som skúsil aj chemickú olympiádu. Mal som vtedy asi trinásť rokov a hneď na prvý pokus som postúpil do krajského kola, ktoré som vyhral. Tak sa mi zdalo, že to je pre mňa dobrá a zaujímavá oblasť. V lete som potom išiel na dvojtýždňovú Letnú školu chémie, ktorú organizovali ľudia z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v spolupráci s ďalšími univerzitami a tam som viac-menej pochopil, že toto je pre mňa to pravé. Neskôr som si začal sám čítať knižky a celkovo sa chémii trochu viac venovať, takže som to krajské kolo vyhral šesťkrát po sebe.
.a celoštátne kolo?
Celoštátne kolo má len kategória A, čo je predmaturitný a maturitný ročník. Ja som robil túto kategóriu ešte o rok skôr, práve kvôli tomu, že sa tam dalo postúpiť do celoštátneho kola a potom odtiaľ aj na medzinárodnú olympiádu. Celoštátne kolo som ani raz nevyhral, ale do výberu na medzinárodnú olympiádu som sa dostal trikrát, a z toho dvakrát som sa na nej aj zúčastnil – v Japonsku a v Turecku – so ziskom dvoch strieborných medailí.
.a ten tretí raz ste sa na nej nezúčastnili prečo?
Nie ten tretí, ale ten prvý raz. Vtedy bola medzinárodná olympiáda v Cambridgei, ale musel som ju odrieknuť, pretože v tom istom čase bola iná súťaž v Číne. To bola súťaž vedeckých projektov a myslel som si, že v tej mám väčšie šance. A naozaj som tam získal takzvanú špeciálnu cenu. Diplom písaný v čínskych znakoch s veľkou červenou hviezdou.
.za aký projekt ste získali tú cenu?
Za vývoj novej metódy pre syntézu pyrido-indolových derivátov.
.a to ste mali koľko rokov?
Šestnásť.
.ako sa dostane 16-ročný chlapec k vývoju novej metódy syntézy čohokoľvek?
Dostal som sa k tomu ešte o rok skôr. Začalo sa to celé tým, že som sa v rámci Noci výskumníkov zoznámil s jedným pánom zo Slovenskej akadémie vied. Po krátkej debate sme sa rozhodli, že by som sa mohol prísť pozrieť na SAV-ku, ako vyzerá naozajstný labák, pretože mi bolo jasné, že je to niečo celkom iné ako ten, čo sme mali v škole. Ukázali mi, na čom robia, a tak sme sa dohodli, že tam môžem chodiť pomáhať s niektorými experimentmi. Pôvodne som tam teda nešiel robiť nejaký konkrétny projekt, len som chcel získať skúsenosti. Vždy som pritom však musel byť s niekým, pretože 15-ročné dieťa samo nikto do laboratória nepustí. S mojím školiteľom som postupne začal spolupracovať na jednom probléme, ktorý v tom čase v laboratóriu riešili.
.o aký problém išlo?
O syntézu prekurzoru jedného kardioprotektívneho liečiva, ktoré vykazuje aj antioxidačnú aktivitu. Navyše z tej jednej štruktúry sa dá vyrobiť niekoľko podobných látok a každá z nich môže byť použitá na niečo trošku iné. Jednu z nich napríklad v tom čase testoval Pfizer ako potenciálny liek proti Alzheimerovej chorobe.
.a ten problém bol v čom?
V tom, že dovtedy sa to vyrábalo z východiskových látok, ktoré sú dosť drahé a jedna z nich je aj veľmi jedovatá. Takže tá výroba nebola príliš vhodná. No a na SAV-ke sa snažili nájsť nejakú efektívnejšiu a enviromentálne prijateľnejšiu syntézu. Mali aj akúsi základnú ideu, ako k tomu pristupovať, ale nebolo to ani zďaleka dotiahnuté do konca. Celá tá syntéza bola dvojstupňová a problematický bol hlavne ten druhý stupeň. Začali sme na tom s mojím školiteľom robiť, podarilo sa nám prísť na vhodný mechanizmus a potom ho optimalizovať tak, aby to bolo čo najefektívnejšie a výsledný produkt bol čo najčistejší. Dotiahli sme to až do takého stavu, že na to máme patent.
.a váš príspevok bol aký? Ale reálne, keď sa na to pozriete dnešnými očami chemika, ktorý bude o rok končiť v Oxforde.
Považujem sa za spoluautora. Mal som, samozrejme, obrovské šťastie, že som sa v takom veku dostal k projektu, ktorý mal taký veľký potenciál. Ale reálne som k nemu prispel, to nebolo tak, že by som sa len prizeral. Pamätám si, ako ma rodičia vozievali do SAV aj cez mnohé víkendy a ako sme trávili nad tým aj s mojím školiteľom veľké množstvo času.
.vyrába sa to dnes tým vaším spôsobom?
Pokiaľ viem, tak nie. Aj keď myslím, že SAV-ka o tom rokovala s nejakými veľkými farmaceutickými firmami. Pričom princíp tej syntézy sa dá aplikovať nielen na túto jednu špecifickú látku, ale bude to použiteľné aj na iné látky. Je to syntéza istej časti molekuly a ak sa tá časť nachádza aj v inej molekule, tak sa to dá použiť aj tam. Tak je písaný aj ten patent – nielen na jednu konkrétnu látku, ale na celú metodiku.
.čiže za ten výskum máte patent a diplom s čínskou červenou hviezdou...
A množstvo ďalších ocenení plus planétku pomenovanú mojím menom. Po úspešnom prezentovaní projektu na tej súťaži v Číne som sa rozhodol prihlásiť aj do iných súťaží. S každým projektom môžete ísť do jednej súťaže iba raz, ale tých súťaží je na Slovensku viac, takže v skutočnosti môžete s jedným projektom získať viacero cien. A zo súťaže Festival Vedy a Techniky som postúpil až na Intel ISEF, čo je najprestížnejšia svetová súťaž, na akú sa môže stredoškolák s vedeckým projektom dostať. Je to reálna súťaž, kde je vyše 1 600 účastníkov z celého sveta a hodnotia to skutoční odborníci. Jedným z tých, ktorým som mal možnosť odprezentovať svoj projekt, bol dokonca aj prof. Dudley Herschbach, nositeľ Nobelovej ceny za chémiu. A zaujímavosťou je, že ľudia v komisii majú naštudované materiály, ktoré ste tam poslali, a pýtajú sa dopredu pripravené otázky, týkajúce sa úplných detailov vašej práce. No a ak sa v tejto súťaži umiestnite na prvých miestach, dostanete okrem diplomu a finančnej odmeny aj ponuku od MIT, že po vás pomenujú planétku. Čiže jeden asteroid sa naozaj volá Marekbuchman.
.kedy to bolo a na ktorom mieste ste skončili?
To bolo v roku 2010 a bol som druhý v kategórii Chémia. Predo mnou skončilo dievča, ktoré vyhralo nielen v rámci chémie, ale aj celkovo. Podarilo sa jej vyvinúť látku pre fotodynamickú terapiu pre liečbu rakoviny, ktorá sa po ožiarení infračerveným svetlom aktivuje a následne je schopná zabíjať rakovinové bunky. O rok neskôr som skončil v tej istej kategórii štvrtý, ale to bolo, samozrejme, s úplne iným projektom.
.s akým?
So syntézou nových organometalických komplexov irídia a platiny pre použitie do OLED zariadení
.to ste tiež robili na SAV-ke?
Nie, to som robil v Hongkongu.
.ako ste sa dostali do Hongkongu?
Raz som sa bol pozieť na Prírodovedeckej fakulte na prednáške jedného profesora z Hongkongu. Po prednáške bola diskusia a ja som sa ho chcel spýtať na jednu vec, ale tam pred všetkými som sa neodvážil. Išiel som za ním, až keď sa všetko skončilo a dali sme sa do reči. Pýtal sa ma, na akú univerzitu sa chystám, a keďže som ešte nebol rozhodnutý, tak ma pozval študovať k nim.
.to ste mali koľko rokov?
Sedemnásť. Takže som, samozrejme, nemohol nič také dohadovať, ale zavolal som do práce môjmu ockovi, že som pozval tohto pána profesora večer k nám domov a že to osobne mojim rodičom vysvetlí, pretože sa tá ponuka zdala až neskutočná. Vysvitlo, že je šéfom celej univerzity a má dosť prostriedkov na to, aby dal štipendium, komu chce. Ale aj keď to bola lákavá ponuka, nevedel som presne, do čoho by som išiel. A tak sme sa dohodli, že tam pôjdem od začiatku septembra na šesť týždňov, aby som si to vyskúšal. Myslel som si, že len uvidím prednášky a tak, ale to som sa mýlil, lebo pre mňa bolo pripravené niečo úplne iné. Dostal som sa do laboratória, do skupiny profesora Wonga, ktorý patrí medzi 1 percento najcitovanejších chemikov na svete. Oni vyrábali práve tie komplexy irídia a platiny s organickými ligandami. Keď cez takúto molekulu pustíte prúd, tak vám začne svietiť. A to sa používa v rámci OLED zariadení, čo sú tie veľmi štíhle a ešte stále veľmi drahé televízory. Mojou úlohou bolo vyrobiť jednu z týchto látok, dokonca takú, ktorej výroba bola relatívne náročná. Mne sa to však za tých šesť týždňov podarilo a dokonca som tie látky vyrobil dve.
.ale nakoniec neštudujete v Hongkongu, ale na Oxforde.
Áno. Aj ked mi bolo ponúknuté miesto na univerzite v Hongkongu, ja som si podal prihlášky aj na iné univerzity. A keď mi Oxford ponúkol štipendium, ako jedinému v ročníku, tak bolo rozhodnuté.
.čiže do Hongkongu ste sa už nevrátili?
Vrátil, ale nie študovať. Podarilo sa mi obnoviť túto spoluprácu po tom, ako som skončil na Oxforde prvý ročník, a to leto som tam išiel ešte na ďalších sedem týždňov a pripravil som ďalšie štyri nové látky. A bol som tam aj po druhom ročníku, ale to už bolo kratšie, pretože väčšiu časť toho leta som strávil v Houstone.
.a tam ste sa dostali ako?
Počas druhého ročníka som začal rozmýšľať o tom, kam by som mohol ísť po skončení Oxfordu, a tak som napísal viacerým chemikom, ktorých oblasť výskumu sa mi zdala zaujímavá, že by som mal záujem s nimi počas letných prázdnin spolupracovať, aby som si nejaké miesta obzrel. Od mnohých som dostal odpoveď, ktorá bola síce kladná, ale musel som si zohnať financovanie, alebo to bolo podmienené tým, či bude voľné miesto a podobne. Asi najzaujímavejšiu odpoveď mi napísal veľmi známy profesor Nicolaou. Ako jediný ma požiadal, aby som mu doložil tri hodnotenia, a tak ja som mu rýchlo obratom poslal štyri, na základe ktorých som potom dostal oficiálne pozvanie. A keď som tam prišiel, tak som tam našiel úplne prázdny labák. Bez ľudí a bez prístrojov.
.to je ako možné?
To je možné tak, že ten labák sa práve budoval. Prof. Nicolaou je chemická superstar, ktorú práve vtedy Houston získal z Kalifornie. Aby ho k sebe pritiahli, tak mu sľúbili, že si u nich v podstate môže vybudovať jedno z najmodernejších chemických laboratórii na svete. Takmer čokoľvek si povie, tak to do toho laboratória dostane. Lenže vtedy tam ešte nič nebolo, chemikálie prichádzali len postupne a aj on bol polovicu času odcestovaný, takže som vlastne nemal možnosť zistiť, či naozaj u neho chcem robiť PhD., ktoré v Amerike trvá až päť rokov. Ale zase videl som toho dosť na to, aby som si to chcel ešte raz vyskúšať, a tak som tam bol toto leto znovu.
.aký výskum sa tam robí?
Aj keď záber výskumu profesora Nicolaoua je pomerne široký, ja som pracoval na projekte, ktorého hlavným motívom je liečba rakoviny. Mojou úlohou bolo vyrobiť malý stavebný blok jednej veľkej molekuly. Časť tohto výskumu funguje tak, že niekde na svete vyextrahujú ľudia z nejakej morskej riasy malilinké množstvo látky, na ktorej sa dokáže, že je schopná zničiť určitý kmeň rakoviny. A v Houstone sa potom snažia vyrobiť túto látku synteticky, aby z nej mohol byť aj praktický úžitok. A nejde len o presnú kópiu tej látky, ale aj o celú sériu podobných molekúl s rôznymi účinkami a tiež o identifikáciu tej časti príslušnej molekuly, ktorá je biologicky aktívna. A mne sa v tej mojej časti celkom darilo, takže som dostal ponuku na PhD. štúdium.
.ale to bude zrejme až o rok, na Oxforde ešte musíte urobiť a obhájiť diplomovú prácu.
Áno, tú budem robiť pod vedením profesora Daviesa, ktorý sa špecializuje na podobnú oblasť, tiež robí syntézu biologicky aktívnych organických molekúl. Na rozdiel od všetkého, čo som robil doteraz, toto bude naozaj od začiatku do konca môj projekt a nebudem na to mať týždne, ale mesiace. Nepôjde tam len o jednu reakciu, ale o sekvenciu mnohých reakcií. Ide o takzvanú totálnu syntézu, kde z celkom jednoduchých a dostupných východiskových látok na začiatku vyrábate niečo zložité. To je, samozrejme, oveľa riskantnejší projekt, než keď robíte len na jednej reakcii, pretože ak vám z celej postupnosti zlyhá ktorákoľvek reakcia, tak máte problém. Ale je to zas oveľa vzrušujúcejšie.
.ak tomu dobre rozumiem, tak na Oxforde aj v Houstone je vašou úlohou syntéza organických molekúl, ktoré by boli biologicky aktívne. Sú to príbuzné veci, alebo je to niečo celkom iné?
Je to podobné, ale konkrétne látky, na ktorých som robil, respektíve budem robiť, sú samozrejme iné. A okrem toho, každý z tých profesorov má svoju metodológiu, založenú na nejakej reakcii, ktorú on sám objavil. A vždy sa snaží vyrobiť tú cieľovú látku práve aj s pomocou tej vlastnej metodológie.
.čiže ak sa vám bude dariť, možno ostanete na Oxforde?
V hre je Oxford, Houston, ale sú aj ďalšie alternatívy. Rozhoduje vedecká atraktívnosť, finančná ponuka a do istej miery aj také veci, ako okolitá krajina a počasie. Lenže keď som bol teraz v lete v Houstone, tak som tam spoznal jedno úžasné dievča, Karen, takže to vyzerá tak, že pôjdem do Houstonu J. Marek Buchman/
Narodil sa v roku 1993 v Leviciach. Je držiteľom mnohých ocenení z medzinárodných súťaží v chémii (dve strieborné medaily z medzinárodnej chemickej olympiády, strieborná a bronzová medaila z vedeckej olympiády EÚ, druhé a štvrté miesto v súťaži Intel ISEF ...). Okrem toho má veľa cien zo stredoškolských matematických a fyzikálnych súťaží, bol súčasťou víťaznej latinsko-americkej formácie Interklubu Bratislava na majstrovstvách Slovenska v spoločenskom tanci a hrá na klavíri. Dvakrát získal cenu Talent novej Európy, dvakrát cenu primátora Bratislavy, dvakrát cenu prezidenta SR a trikrát cenu ministra školstva.
Myslím, že je to veľmi individuálne. Oxford vám vie ponúknuť, čo vy od neho chcete. Do ničoho vás nenúti, ale vytvorí vám všetky podmienky. Umožní vám vzdelávať sa maximálne, ako sa len dá. Každý je vám nápomocný – keď potrebujete niečo vysvetliť, každý si na vás nájde čas, aj veľkí páni profesori. Ak chcete robiť od rána do večera, Oxford vám to umožní. Ak nechcete, Oxford vám dovolí prejsť cez skúšky so ziskom 40 percent bodov.
.na absolvovanie Oxfordu stačia 40-percentné znalosti?
Stačí 40 percent bodov, ale treba si uvedomiť dve veci. Po prvé, dosiahnuť v testoch 100 percent je prakticky nemožné, to zrejme nie je v ľudských silách. Výsledok nad 70 percent je považovaný za excelentný, to je jednoducho najvyššia kvalita a nikto tam už potom neskúma, či ste mali 71, alebo 85 percent. A po druhé, aj na tých 40 percent treba niečo vedieť. Ak absolvujete všetky prednášky, labáky a domáce úlohy, tak dosiahnete tých 40 percent, prípadne o niečo viac. Ale ak chcete mať nad 70 percent, a kvalifikovať sa tak na „distinction“, tak to nestačí ani náhodou. To si vyžaduje veľa práce navyše.
.a tej veľa práce navyše je štandard, alebo skôr výnimka?
Nás je asi 180 chemikov v ročníku. A môj odhad je, že z nich len takých 30-40 chce tú chémiu robiť naozaj vážne. Pre ďalšiu stovku nie je chémia ich život, ale keď už tam sú, tak sa tomu venujú. A zvyšok chémia podľa mňa až tak príliš nezaujíma, ale zrejme chcú mať diplom z Oxfordu. Pričom aj tí musia odviesť enormné množstvo roboty, stráviť noci písaním esejí a riešením úloh. Tých vôbec nechápem. Je pre mňa nepredstaviteľné stráviť toľko času nad niečím, čo ma nebaví.
.čiže veľa práce majú aj tí, ktorí študujú bez veľkého nasadenia?
Školský rok je rozdelený na tri osemtýždňové semestre, a počas nich je to naozaj full-time job. Vtedy je úplne bežné, že ľudia spávajú po knižniciach. Aj keď ja osobne sa radšej učím doma na izbe. Rozložím si knihy na veľký stôl a na posteľ porozkladám papiere s poznámkami. A spať môžem ísť až vtedy, keď všetky tie poznámky prejdem a uvoľním si posteľ.
.a toto všetko stačí len približne na 40 percent bodov?
To nie. Ja sa snažím celý čas pracovať tak, aby som mal v testoch v priemere aspoň 90 percent. Pretože aj keď tých 100 percent je enormný objem učiva, mne nestačí ísť na 70 percent. Ak máte zo všetkých skúšok 70, považuje sa to síce za vynikajúci výkon, ktorý vám v Oxforde otvára všetky dvere, ale pre mňa to stále znamená, že som vlastne tretinu z maxima nezvládol. A to ja neviem a najmä nechcem prijať.
.koľko ste dosiahli najviac v rámci jedného testu?
V prvom ročníku som mal z organickej chémie 99 percent. A to je najlepší výsledok v histórii Oxfordu, aký niekto v tomto teste získal. Pred rokmi tam vraj bol niekto, kto získal 98 percent, tak som si vravel, že je tam ešte priestor na zlepšenie.
.to znamená, že ste najlepší študent v ročníku?
Nie, to bolo len v tomto jednom teste. V prvom ročníku sú štyri také testy a v nich som celkovo skončil štvrtý s priemerom presne 90 percent. A napríklad tento rok, v treťom ročníku – keď vás v priebehu jedného týždňa skúšajú všetko, čo vás za tie tri roky naučili – som bol znova štvrtý. V rámci organickej chémie, ktorú považujem za svoju oblasť, som však skončil vždy ako najlepší, dokonca som dostal aj ocenenie Tutbutt Prize za najlepšie výsledky z laboratórnych cvičení z organickej chémie, to si strážim, ale inak sa nesnažím byť za každú cenu prvý. Tá cena mi totiž pripadá privysoká, pretože na dosiahnutie tých „medailových“ priečok by som musel obetovať veľkú časť mimoškolských aktivít.
.vy stíhate okrem štúdia aj niečo iné?
Ja myslím, že mám celkom vyvážený pomer medzi prácou a ostatnými aktivitami. Venujem sa okrem iného napríklad aj spoločenskému tancu, kde s partnerkou ako viacnásobní majstri Oxfordu úspešne reprezentujeme univerzitu po celom Anglicku.
.to je zaujímavé. Či hovoríme o vede, alebo o tanci, reč je hneď o súťažiach a umiestneniach. Skoro ako keby som robil rozhovor so športovcom. Je pre vás chémia niečo ako šport?
Keď som s ňou začal, tak som to bral trochu ako šport. Na gymnáziu sme sa pretekali, kto napíše lepšie písomku, kto sa lepšie umiestni na olympiáde. A nejako som si to preniesol aj na ten Oxford. Ale ja som naozaj začal s chémiou cez súťaže. Robieval som matematickú aj fyzikálnu olympiádu, kde som sa umiestňoval v prvej desiatke, a keď začala v škole chémia, tak som skúsil aj chemickú olympiádu. Mal som vtedy asi trinásť rokov a hneď na prvý pokus som postúpil do krajského kola, ktoré som vyhral. Tak sa mi zdalo, že to je pre mňa dobrá a zaujímavá oblasť. V lete som potom išiel na dvojtýždňovú Letnú školu chémie, ktorú organizovali ľudia z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v spolupráci s ďalšími univerzitami a tam som viac-menej pochopil, že toto je pre mňa to pravé. Neskôr som si začal sám čítať knižky a celkovo sa chémii trochu viac venovať, takže som to krajské kolo vyhral šesťkrát po sebe.
.a celoštátne kolo?
Celoštátne kolo má len kategória A, čo je predmaturitný a maturitný ročník. Ja som robil túto kategóriu ešte o rok skôr, práve kvôli tomu, že sa tam dalo postúpiť do celoštátneho kola a potom odtiaľ aj na medzinárodnú olympiádu. Celoštátne kolo som ani raz nevyhral, ale do výberu na medzinárodnú olympiádu som sa dostal trikrát, a z toho dvakrát som sa na nej aj zúčastnil – v Japonsku a v Turecku – so ziskom dvoch strieborných medailí.
.a ten tretí raz ste sa na nej nezúčastnili prečo?
Nie ten tretí, ale ten prvý raz. Vtedy bola medzinárodná olympiáda v Cambridgei, ale musel som ju odrieknuť, pretože v tom istom čase bola iná súťaž v Číne. To bola súťaž vedeckých projektov a myslel som si, že v tej mám väčšie šance. A naozaj som tam získal takzvanú špeciálnu cenu. Diplom písaný v čínskych znakoch s veľkou červenou hviezdou.
.za aký projekt ste získali tú cenu?
Za vývoj novej metódy pre syntézu pyrido-indolových derivátov.
.a to ste mali koľko rokov?
Šestnásť.
.ako sa dostane 16-ročný chlapec k vývoju novej metódy syntézy čohokoľvek?
Dostal som sa k tomu ešte o rok skôr. Začalo sa to celé tým, že som sa v rámci Noci výskumníkov zoznámil s jedným pánom zo Slovenskej akadémie vied. Po krátkej debate sme sa rozhodli, že by som sa mohol prísť pozrieť na SAV-ku, ako vyzerá naozajstný labák, pretože mi bolo jasné, že je to niečo celkom iné ako ten, čo sme mali v škole. Ukázali mi, na čom robia, a tak sme sa dohodli, že tam môžem chodiť pomáhať s niektorými experimentmi. Pôvodne som tam teda nešiel robiť nejaký konkrétny projekt, len som chcel získať skúsenosti. Vždy som pritom však musel byť s niekým, pretože 15-ročné dieťa samo nikto do laboratória nepustí. S mojím školiteľom som postupne začal spolupracovať na jednom probléme, ktorý v tom čase v laboratóriu riešili.
.o aký problém išlo?
O syntézu prekurzoru jedného kardioprotektívneho liečiva, ktoré vykazuje aj antioxidačnú aktivitu. Navyše z tej jednej štruktúry sa dá vyrobiť niekoľko podobných látok a každá z nich môže byť použitá na niečo trošku iné. Jednu z nich napríklad v tom čase testoval Pfizer ako potenciálny liek proti Alzheimerovej chorobe.
.a ten problém bol v čom?
V tom, že dovtedy sa to vyrábalo z východiskových látok, ktoré sú dosť drahé a jedna z nich je aj veľmi jedovatá. Takže tá výroba nebola príliš vhodná. No a na SAV-ke sa snažili nájsť nejakú efektívnejšiu a enviromentálne prijateľnejšiu syntézu. Mali aj akúsi základnú ideu, ako k tomu pristupovať, ale nebolo to ani zďaleka dotiahnuté do konca. Celá tá syntéza bola dvojstupňová a problematický bol hlavne ten druhý stupeň. Začali sme na tom s mojím školiteľom robiť, podarilo sa nám prísť na vhodný mechanizmus a potom ho optimalizovať tak, aby to bolo čo najefektívnejšie a výsledný produkt bol čo najčistejší. Dotiahli sme to až do takého stavu, že na to máme patent.
.a váš príspevok bol aký? Ale reálne, keď sa na to pozriete dnešnými očami chemika, ktorý bude o rok končiť v Oxforde.
Považujem sa za spoluautora. Mal som, samozrejme, obrovské šťastie, že som sa v takom veku dostal k projektu, ktorý mal taký veľký potenciál. Ale reálne som k nemu prispel, to nebolo tak, že by som sa len prizeral. Pamätám si, ako ma rodičia vozievali do SAV aj cez mnohé víkendy a ako sme trávili nad tým aj s mojím školiteľom veľké množstvo času.
.vyrába sa to dnes tým vaším spôsobom?
Pokiaľ viem, tak nie. Aj keď myslím, že SAV-ka o tom rokovala s nejakými veľkými farmaceutickými firmami. Pričom princíp tej syntézy sa dá aplikovať nielen na túto jednu špecifickú látku, ale bude to použiteľné aj na iné látky. Je to syntéza istej časti molekuly a ak sa tá časť nachádza aj v inej molekule, tak sa to dá použiť aj tam. Tak je písaný aj ten patent – nielen na jednu konkrétnu látku, ale na celú metodiku.
.čiže za ten výskum máte patent a diplom s čínskou červenou hviezdou...
A množstvo ďalších ocenení plus planétku pomenovanú mojím menom. Po úspešnom prezentovaní projektu na tej súťaži v Číne som sa rozhodol prihlásiť aj do iných súťaží. S každým projektom môžete ísť do jednej súťaže iba raz, ale tých súťaží je na Slovensku viac, takže v skutočnosti môžete s jedným projektom získať viacero cien. A zo súťaže Festival Vedy a Techniky som postúpil až na Intel ISEF, čo je najprestížnejšia svetová súťaž, na akú sa môže stredoškolák s vedeckým projektom dostať. Je to reálna súťaž, kde je vyše 1 600 účastníkov z celého sveta a hodnotia to skutoční odborníci. Jedným z tých, ktorým som mal možnosť odprezentovať svoj projekt, bol dokonca aj prof. Dudley Herschbach, nositeľ Nobelovej ceny za chémiu. A zaujímavosťou je, že ľudia v komisii majú naštudované materiály, ktoré ste tam poslali, a pýtajú sa dopredu pripravené otázky, týkajúce sa úplných detailov vašej práce. No a ak sa v tejto súťaži umiestnite na prvých miestach, dostanete okrem diplomu a finančnej odmeny aj ponuku od MIT, že po vás pomenujú planétku. Čiže jeden asteroid sa naozaj volá Marekbuchman.
.kedy to bolo a na ktorom mieste ste skončili?
To bolo v roku 2010 a bol som druhý v kategórii Chémia. Predo mnou skončilo dievča, ktoré vyhralo nielen v rámci chémie, ale aj celkovo. Podarilo sa jej vyvinúť látku pre fotodynamickú terapiu pre liečbu rakoviny, ktorá sa po ožiarení infračerveným svetlom aktivuje a následne je schopná zabíjať rakovinové bunky. O rok neskôr som skončil v tej istej kategórii štvrtý, ale to bolo, samozrejme, s úplne iným projektom.
.s akým?
So syntézou nových organometalických komplexov irídia a platiny pre použitie do OLED zariadení
.to ste tiež robili na SAV-ke?
Nie, to som robil v Hongkongu.
.ako ste sa dostali do Hongkongu?
Raz som sa bol pozieť na Prírodovedeckej fakulte na prednáške jedného profesora z Hongkongu. Po prednáške bola diskusia a ja som sa ho chcel spýtať na jednu vec, ale tam pred všetkými som sa neodvážil. Išiel som za ním, až keď sa všetko skončilo a dali sme sa do reči. Pýtal sa ma, na akú univerzitu sa chystám, a keďže som ešte nebol rozhodnutý, tak ma pozval študovať k nim.
.to ste mali koľko rokov?
Sedemnásť. Takže som, samozrejme, nemohol nič také dohadovať, ale zavolal som do práce môjmu ockovi, že som pozval tohto pána profesora večer k nám domov a že to osobne mojim rodičom vysvetlí, pretože sa tá ponuka zdala až neskutočná. Vysvitlo, že je šéfom celej univerzity a má dosť prostriedkov na to, aby dal štipendium, komu chce. Ale aj keď to bola lákavá ponuka, nevedel som presne, do čoho by som išiel. A tak sme sa dohodli, že tam pôjdem od začiatku septembra na šesť týždňov, aby som si to vyskúšal. Myslel som si, že len uvidím prednášky a tak, ale to som sa mýlil, lebo pre mňa bolo pripravené niečo úplne iné. Dostal som sa do laboratória, do skupiny profesora Wonga, ktorý patrí medzi 1 percento najcitovanejších chemikov na svete. Oni vyrábali práve tie komplexy irídia a platiny s organickými ligandami. Keď cez takúto molekulu pustíte prúd, tak vám začne svietiť. A to sa používa v rámci OLED zariadení, čo sú tie veľmi štíhle a ešte stále veľmi drahé televízory. Mojou úlohou bolo vyrobiť jednu z týchto látok, dokonca takú, ktorej výroba bola relatívne náročná. Mne sa to však za tých šesť týždňov podarilo a dokonca som tie látky vyrobil dve.
.ale nakoniec neštudujete v Hongkongu, ale na Oxforde.
Áno. Aj ked mi bolo ponúknuté miesto na univerzite v Hongkongu, ja som si podal prihlášky aj na iné univerzity. A keď mi Oxford ponúkol štipendium, ako jedinému v ročníku, tak bolo rozhodnuté.
.čiže do Hongkongu ste sa už nevrátili?
Vrátil, ale nie študovať. Podarilo sa mi obnoviť túto spoluprácu po tom, ako som skončil na Oxforde prvý ročník, a to leto som tam išiel ešte na ďalších sedem týždňov a pripravil som ďalšie štyri nové látky. A bol som tam aj po druhom ročníku, ale to už bolo kratšie, pretože väčšiu časť toho leta som strávil v Houstone.
.a tam ste sa dostali ako?
Počas druhého ročníka som začal rozmýšľať o tom, kam by som mohol ísť po skončení Oxfordu, a tak som napísal viacerým chemikom, ktorých oblasť výskumu sa mi zdala zaujímavá, že by som mal záujem s nimi počas letných prázdnin spolupracovať, aby som si nejaké miesta obzrel. Od mnohých som dostal odpoveď, ktorá bola síce kladná, ale musel som si zohnať financovanie, alebo to bolo podmienené tým, či bude voľné miesto a podobne. Asi najzaujímavejšiu odpoveď mi napísal veľmi známy profesor Nicolaou. Ako jediný ma požiadal, aby som mu doložil tri hodnotenia, a tak ja som mu rýchlo obratom poslal štyri, na základe ktorých som potom dostal oficiálne pozvanie. A keď som tam prišiel, tak som tam našiel úplne prázdny labák. Bez ľudí a bez prístrojov.
.to je ako možné?
To je možné tak, že ten labák sa práve budoval. Prof. Nicolaou je chemická superstar, ktorú práve vtedy Houston získal z Kalifornie. Aby ho k sebe pritiahli, tak mu sľúbili, že si u nich v podstate môže vybudovať jedno z najmodernejších chemických laboratórii na svete. Takmer čokoľvek si povie, tak to do toho laboratória dostane. Lenže vtedy tam ešte nič nebolo, chemikálie prichádzali len postupne a aj on bol polovicu času odcestovaný, takže som vlastne nemal možnosť zistiť, či naozaj u neho chcem robiť PhD., ktoré v Amerike trvá až päť rokov. Ale zase videl som toho dosť na to, aby som si to chcel ešte raz vyskúšať, a tak som tam bol toto leto znovu.
.aký výskum sa tam robí?
Aj keď záber výskumu profesora Nicolaoua je pomerne široký, ja som pracoval na projekte, ktorého hlavným motívom je liečba rakoviny. Mojou úlohou bolo vyrobiť malý stavebný blok jednej veľkej molekuly. Časť tohto výskumu funguje tak, že niekde na svete vyextrahujú ľudia z nejakej morskej riasy malilinké množstvo látky, na ktorej sa dokáže, že je schopná zničiť určitý kmeň rakoviny. A v Houstone sa potom snažia vyrobiť túto látku synteticky, aby z nej mohol byť aj praktický úžitok. A nejde len o presnú kópiu tej látky, ale aj o celú sériu podobných molekúl s rôznymi účinkami a tiež o identifikáciu tej časti príslušnej molekuly, ktorá je biologicky aktívna. A mne sa v tej mojej časti celkom darilo, takže som dostal ponuku na PhD. štúdium.
.ale to bude zrejme až o rok, na Oxforde ešte musíte urobiť a obhájiť diplomovú prácu.
Áno, tú budem robiť pod vedením profesora Daviesa, ktorý sa špecializuje na podobnú oblasť, tiež robí syntézu biologicky aktívnych organických molekúl. Na rozdiel od všetkého, čo som robil doteraz, toto bude naozaj od začiatku do konca môj projekt a nebudem na to mať týždne, ale mesiace. Nepôjde tam len o jednu reakciu, ale o sekvenciu mnohých reakcií. Ide o takzvanú totálnu syntézu, kde z celkom jednoduchých a dostupných východiskových látok na začiatku vyrábate niečo zložité. To je, samozrejme, oveľa riskantnejší projekt, než keď robíte len na jednej reakcii, pretože ak vám z celej postupnosti zlyhá ktorákoľvek reakcia, tak máte problém. Ale je to zas oveľa vzrušujúcejšie.
.ak tomu dobre rozumiem, tak na Oxforde aj v Houstone je vašou úlohou syntéza organických molekúl, ktoré by boli biologicky aktívne. Sú to príbuzné veci, alebo je to niečo celkom iné?
Je to podobné, ale konkrétne látky, na ktorých som robil, respektíve budem robiť, sú samozrejme iné. A okrem toho, každý z tých profesorov má svoju metodológiu, založenú na nejakej reakcii, ktorú on sám objavil. A vždy sa snaží vyrobiť tú cieľovú látku práve aj s pomocou tej vlastnej metodológie.
.čiže ak sa vám bude dariť, možno ostanete na Oxforde?
V hre je Oxford, Houston, ale sú aj ďalšie alternatívy. Rozhoduje vedecká atraktívnosť, finančná ponuka a do istej miery aj také veci, ako okolitá krajina a počasie. Lenže keď som bol teraz v lete v Houstone, tak som tam spoznal jedno úžasné dievča, Karen, takže to vyzerá tak, že pôjdem do Houstonu J. Marek Buchman/
Narodil sa v roku 1993 v Leviciach. Je držiteľom mnohých ocenení z medzinárodných súťaží v chémii (dve strieborné medaily z medzinárodnej chemickej olympiády, strieborná a bronzová medaila z vedeckej olympiády EÚ, druhé a štvrté miesto v súťaži Intel ISEF ...). Okrem toho má veľa cien zo stredoškolských matematických a fyzikálnych súťaží, bol súčasťou víťaznej latinsko-americkej formácie Interklubu Bratislava na majstrovstvách Slovenska v spoločenskom tanci a hrá na klavíri. Dvakrát získal cenu Talent novej Európy, dvakrát cenu primátora Bratislavy, dvakrát cenu prezidenta SR a trikrát cenu ministra školstva.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.