Som hrozne disciplinovaná, skoordinovaná, odmalička.
Bola som hrdá bifľa. Moja matka hovorí, že nie som hyperaktívna, ale rádioaktívna. Energiu investujem hlavne do neziskových a dobrovoľníckych projektov, chodím na Zelenú hliadku, pár víkendov v roku trávim s deckami z domovov, spoluzaložila som občianske združenie S(z)lomarát, slovensko-maďarský kamarát, szlovák-magyar barát, tá skratka je rovnaká v oboch jazykoch a vystihuje naše poslanie poukazovať na prirodzenú dvojjazyčnosť.
Maďarčina je podľa mňa veľmi sexy.
Naučila som sa ju ako cudzí jazyk v Budapešti. Prvotným impulzom bola zvedavosť, keď sme boli malí, pred Vianocami rodičia spolu hovorili po maďarsky. Maďarčina sa artikuláciou podobá na bozkávanie sa – také to obojperné špúlenie pri hláskach ö a ü –különböző ötletek, török öröm... Maďari sa musia dobre bozkávať, lebo na to majú dobre vytrénované pery. Mám medzi nimi veľa priateľov a mohla by som to experimentálne overovať, ale to je na inú debatu.
Rada objavujem Bratislavu.
Veľmi sa teším všetkým vlastivedným akciám a vášnivo ich navštevujem. Milujem cyklovýlety po okolí, prechádzky pri Dunaji. Dunaj je moja vášeň, milujem jeho vôňu a všetko, čo s ním súvisí, kuriozity, rekvizity, príbehy, knihy. Mám rada hojdanie na detských hojdačkách, nepáči sa mi, keď je nejaké ihrisko v noci zatvorené.
Pavúky sú moje najobľúbenejšie zvieratá.
Na rozdiel od iného hmyzu sú veľmi inteligentné a nevtieravé, aj keď idú cez človeka, tak len prechádzajú. Je to taký optimistický tvor, trúfa si uloviť aj niečo, čo je oveľa väčšie ako on sám, a je tvorivý, pavučiny sú krásne. My sme doma pavúkom dávali mená, väčšinou veľkých ruských spisovateľov. Stará mama ich neznášala a my sme potom smútili, že nám vymietla Sergeja alebo Fjodora, ktorého sme už týždeň pozorovali, koľko múch zožral. Na Slovensku sú najkrajšie križiaky a osie pavúky, čo majú bruško ako osa.
Zbieram ľudí.
Organizujem zoznamovacie párty, teraz nám napríklad opravili balkón, tak bude kolaudačka, pozvem ľudí z rôznych oblastí, to sú zaujímavé stretnutia. Rada tiež organizujem herné večery. Milujem Dixit alebo aj Dobble, to je jednoduchá stolová hra, ktorá z každého vytiahne emócie, aj profesori a seriózne spisovateľky sa pri nej dokážu rozohniť a vykrikovať. Cudzích ľudí rada pozorujem, samozrejme, len na verejných miestach. Mám na to grif, vyzerá to, že počúvam do slúchadiel prehrávač, v skutočnosti počúvam ľudí okolo. Sledujem komunikáciu medzi nimi, hľadám nové slová. V lepšom prípade si to zapisujem, v horšom nahrám na diktafón.
Som ten typ človeka, čo zmieruje a upokojuje.
Mediátorka. Mám v sebe veľký pokoj, a ak sa prejavujem emočne, tak skôr pozitívne. Viem sa nadchnúť, nemám v sebe pesimizmus. Všetko deproblematizujem, hovorím, bude to dobré. Tak všetkých nakazím nadšením, že sa to aj naozaj podarí. Ak nie, poučíme sa a ideme ďalej. Nesadnem si a neplačem, som ten typ, čo veci rieši. Len smrť blízkeho sa nedá vyriešiť.
Pracujem na svojej pokore.
Napríklad, keď niečo očakávam od ľudí, ktorí toho nie sú schopní, snažím sa to prijať. Chodím pravidelne do kostola, ale zároveň chodím na dúhový pride a podporujem občianske veci, ktoré naša cirkev neschvaľuje. Kedysi dávno som našla citát kráľovnej Kristíny I. Švédskej: Ten, kto má vlastnú cestu, nepotrebuje mapu. Som za hľadanie vlastnej cesty, nechodiť tou vyšliapanou, mám rada alternatívy v riešeniach aj doslovne ‒ vždy skúšam niečo iné. A nazerám, kam nemám. Viem, že práca s otcovou pozostalosťou, to je také otváranie Pandoriných skriniek, ale myslím si, že minulosť máme poznať, nech je akákoľvek.
Bola som hrdá bifľa. Moja matka hovorí, že nie som hyperaktívna, ale rádioaktívna. Energiu investujem hlavne do neziskových a dobrovoľníckych projektov, chodím na Zelenú hliadku, pár víkendov v roku trávim s deckami z domovov, spoluzaložila som občianske združenie S(z)lomarát, slovensko-maďarský kamarát, szlovák-magyar barát, tá skratka je rovnaká v oboch jazykoch a vystihuje naše poslanie poukazovať na prirodzenú dvojjazyčnosť.
Maďarčina je podľa mňa veľmi sexy.
Naučila som sa ju ako cudzí jazyk v Budapešti. Prvotným impulzom bola zvedavosť, keď sme boli malí, pred Vianocami rodičia spolu hovorili po maďarsky. Maďarčina sa artikuláciou podobá na bozkávanie sa – také to obojperné špúlenie pri hláskach ö a ü –különböző ötletek, török öröm... Maďari sa musia dobre bozkávať, lebo na to majú dobre vytrénované pery. Mám medzi nimi veľa priateľov a mohla by som to experimentálne overovať, ale to je na inú debatu.
Rada objavujem Bratislavu.
Veľmi sa teším všetkým vlastivedným akciám a vášnivo ich navštevujem. Milujem cyklovýlety po okolí, prechádzky pri Dunaji. Dunaj je moja vášeň, milujem jeho vôňu a všetko, čo s ním súvisí, kuriozity, rekvizity, príbehy, knihy. Mám rada hojdanie na detských hojdačkách, nepáči sa mi, keď je nejaké ihrisko v noci zatvorené.
Pavúky sú moje najobľúbenejšie zvieratá.
Na rozdiel od iného hmyzu sú veľmi inteligentné a nevtieravé, aj keď idú cez človeka, tak len prechádzajú. Je to taký optimistický tvor, trúfa si uloviť aj niečo, čo je oveľa väčšie ako on sám, a je tvorivý, pavučiny sú krásne. My sme doma pavúkom dávali mená, väčšinou veľkých ruských spisovateľov. Stará mama ich neznášala a my sme potom smútili, že nám vymietla Sergeja alebo Fjodora, ktorého sme už týždeň pozorovali, koľko múch zožral. Na Slovensku sú najkrajšie križiaky a osie pavúky, čo majú bruško ako osa.
Zbieram ľudí.
Organizujem zoznamovacie párty, teraz nám napríklad opravili balkón, tak bude kolaudačka, pozvem ľudí z rôznych oblastí, to sú zaujímavé stretnutia. Rada tiež organizujem herné večery. Milujem Dixit alebo aj Dobble, to je jednoduchá stolová hra, ktorá z každého vytiahne emócie, aj profesori a seriózne spisovateľky sa pri nej dokážu rozohniť a vykrikovať. Cudzích ľudí rada pozorujem, samozrejme, len na verejných miestach. Mám na to grif, vyzerá to, že počúvam do slúchadiel prehrávač, v skutočnosti počúvam ľudí okolo. Sledujem komunikáciu medzi nimi, hľadám nové slová. V lepšom prípade si to zapisujem, v horšom nahrám na diktafón.
Som ten typ človeka, čo zmieruje a upokojuje.
Mediátorka. Mám v sebe veľký pokoj, a ak sa prejavujem emočne, tak skôr pozitívne. Viem sa nadchnúť, nemám v sebe pesimizmus. Všetko deproblematizujem, hovorím, bude to dobré. Tak všetkých nakazím nadšením, že sa to aj naozaj podarí. Ak nie, poučíme sa a ideme ďalej. Nesadnem si a neplačem, som ten typ, čo veci rieši. Len smrť blízkeho sa nedá vyriešiť.
Pracujem na svojej pokore.
Napríklad, keď niečo očakávam od ľudí, ktorí toho nie sú schopní, snažím sa to prijať. Chodím pravidelne do kostola, ale zároveň chodím na dúhový pride a podporujem občianske veci, ktoré naša cirkev neschvaľuje. Kedysi dávno som našla citát kráľovnej Kristíny I. Švédskej: Ten, kto má vlastnú cestu, nepotrebuje mapu. Som za hľadanie vlastnej cesty, nechodiť tou vyšliapanou, mám rada alternatívy v riešeniach aj doslovne ‒ vždy skúšam niečo iné. A nazerám, kam nemám. Viem, že práca s otcovou pozostalosťou, to je také otváranie Pandoriných skriniek, ale myslím si, že minulosť máme poznať, nech je akákoľvek.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.