Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nie, ďakujem!

.mirka Gúčiková .časopis .lifestyle

Naše malé zmeny na tento rok nebudú len samá pozitívna psychológia a pomáhanie druhým. Kým sa nenaučíme hovoriť NIE, všetky ostatné rady sú zbytočné. Nebudeme mať totiž na ne čas.

Na tému „ako hovoriť nie“ nájdete na Amazone viac ako 30 publikácií. Nie v pracovnom alebo osobnom živote, vo výchove, pri vyjednávaní. Niektoré sú určené pre tínedžerov, ktorí pod tlakom partie a v snahe byť populárni často prikývnu hocijakej hlúposti. Vyčítame im to opakovaním frázy o skákaní do studne, ktorú sme sami kedysi neznášali. Od koho sa však majú naučiť odmietať, keď z úst dospelých často počujú vety: Tento projekt nemôžem odmietnuť. Ešte túto vec pre ňu teda spravím. Šéfovi predsa nikto nehovorí nie, bojím sa, že by ma vyhodil. Rodine musíš vyhovieť... Dnes je v móde hovoriť výzvam áno. Preto pre človeka, ktorý často prikyvuje aj na veci mimo svojho záujmu, presvedčenia a na úkor vlastných plánov, je načase naučiť sa hovoriť nie. A nepoškodiť si pritom povesť.

.ako hovoriť NIE
Najlepším učiteľom je ten, kto sa to sám musel naučiť. Adam Grant, o ktorom sme písali v súvislosti s darovaním času (.týždeň 22/2014), je notorický darca. Keď magazín New York Times vydal cover story k Adamovej knihe Dávať a brať: Skrytá dynamika úspechu (v češtine vydalo vydavateľstvo BIZBOOKS, 2014), hrnuli sa na neho tisícky žiadostí o pomoc. Nemal na ne, samozrejme, kapacitu, niektoré boli dokonca úplne mimo jeho expertízy. Navyše mu bránili naplno sa venovať práci a pomoci tam, kde je naozaj dobrý. Vo svojom článku na huffingtonpost.com píše o tom, ako sa naučil, že vyhovieť ľuďom a pomôcť im nie je to isté. Hovorí: „Povedať ‚nie‘ vytvorí priestor, aby ste mohli povedať áno vtedy, keď na tom najviac záleží.” Adam otestoval viacero prístupov, ako odmietnuť a nepokaziť si profesionálnu povesť ani priateľstvá. Ak sa necítil kompetentný poradiť s otázkou, odkázal na vhodnú literatúru, so súhlasom odborníka s ním prepojil žiadateľa. Spojil ľudí, ktorí sa snažili preraziť v rovnakom odvetví, aby si mohli poradiť navzájom. Ako prvý filter na žiadosti a ponuky používal vysvetlenie, že momentálne je zavalený prácou. Ale zároveň nabádal žiadateľa, aby sa ozval neskôr, napríklad po skončení Adamovho turné s knihou.
Adam priznáva, že s odmietavým prístupom môžu mať problém zamestnanci. Odvoláva sa na štúdiu, publikovanú v Journal of Applied Psychology v marci 2005, ktorá dokázala, že pre odmietanie pomoci môžeme byť považovaní za chladných a sebeckých. Dôsledky to však má najmä pre ženy. Ak sa muž správa sebecky, na jeho pracovný postup to vplyv nemá. Zato altruisticky sa správajúci muži mávajú zväčša lepšie hodnotenie. Od žien sa altruizmus akoby očakával automaticky, ale na pracovnom postupe a hodnotení zamestnankyne sa to neodzrkadľuje. Ak však žena odmieta pomôcť, hodnotia ju horšie. Podľa Adama východiskom môže byť uviesť ako dôvod odmietnutia náš záväzok voči iným  – kolegom, iným ľuďom, ktorým už pomáhame, alebo napríklad aj voči vlastnej rodine. Z takéhoto konfliktu vychádzame ako starostliví a ochotní.
Zázraky robí udanie dôvodu a tiež zdvorilosť. Peter Bregman, strategický poradca vrcholových manažérov a autor knihy 18 Minutes: Find Your Focus, Master Distraction, and Get the Right Things Done (v preklade 18 minút: Sústreď sa, prekonaj nepozornosť a dokonči tie správne veci, v angličtine knihu vydal Slovart, 2011), nás v článku na lifehacker.com upozorňuje, že ľudia k nám prichádzajú so žiadosťou o pomoc, pretože nám veria. Aj keď nemáme kapacitu im pomôcť, môžeme im poďakovať za dôveru. Podľa Bregmana treba zdôrazniť, že odmietame ponuku, a nie osobu, respektíve spoluprácu s osobou, ktorá s ponukou prichádza. Vyhneme sa tak zbytočným nedorozumeniam.
Koučka Elizabeth Grace Saunders má na portáli 99u.com v zálohe niekoľko formulácií, ako odmietnuť alebo odložiť pomoc kolegom, ak nás samých tlačí čas. Napríklad, ak nás kolega na chodbe prekvapí so žiadosťou o komplexnú informáciu: „Prosím ťa, pošli mi k tomu detaily emailom. Podľa toho lepšie odhadnem, dokedy to stihnem pre teba nachystať.“ Ale čo spraviť v prípade, ak nás o extra prácu a pomoc konštantne žiada sám šéf? Koučka radí spraviť si prehľad projektov, na ktorých pracujeme, a odhadnúť časovú zainteresovanosť vrátane pracovných stretnutí a schôdzí. Potom sa môžeme so šéfom dohodnúť, čo sú podľa neho naše priority a čo sa dá odložiť, aby sme sa venovali novej úlohe.

.kedy hovoriť NIE
Odmietnutá spolupráca a pomoc má svoje dôsledky. Na začiatku kariéry sa určite oplatí hovoriť viac áno, aby sme získali skúsenosti a kontakty. Prvoradé by však vždy mali byť vlastné záväzky a dohodnuté termíny. Copywriter a marketingový konzultant Facebooku Scott Fetters pre Lifehacker.com píše: „Vždy, keď súhlasíte, že spravíte niečo, čomu neveríte, mentálne vás to ubíja.” Radí držať sa vlastnej intuície, a to aj pri rokovaní s klientmi. Podľa neho je vhodné odmietnuť úlohy mimo dohodnutého rámca v prípade, že „službička” trvá dlhšie ako 30 minút, a nie je to vec, ktorú naozaj treba robiť, nehodíme sa na to, nemáme na to čas a neprináša to signifikatnú hodnotu pre klienta, vás alebo vašu organizáciu.
Július Satinský mal vraj na pracovné ponuky od výmyslu sveta takýto recept: Každé ráno aspoň raz poviem milión a mám pokoj. Inak povedané, prácu, ktorú nechceme prijať, môžeme odmietnuť prestrelenou požiadavkou na odmenu. Tú pravdepodobne objednávateľ nebude chcieť zaplatiť. A ak by náhodou predsa len prikývol, cez prácu nás prenesie pomyslenie na luxus, čo si za tie peniaze môžeme dopriať.

.NIE sebe a urgencii
V tom, ako zdvorilo zamietnuť ponuky, poradil Peter Bregman aj Irene, senior manažérke a mame, čo nevedela kolegom odmietnuť pomoc. Po čase sa jej vďaka radám podarilo získať priestor na vlastné pracovné povinnosti a plány, a zároveň tráviť viac času s rodinou. Jej šéf a kolegovia si ju stále vážili, a tiež chápali jej novostanovené hranice. Irene sa však ťažko zmierovala s tým, že už nie je osobou, čo všetko vybaví. Necítila sa taká potrebná a cenená ako predtým. Hovoriť áno môže byť ako droga. Chceme byť tí populárni, dobrí, ochotní a šikovní. Cez pomoc druhým si vytvárame obraz seba samého, akí sa chceme vidieť. Niekedy však treba aj sebe povedať nie. Liek na to môže byť stanovenie si priorít.
Strategický konzultant a kouč Scott McDowell na portáli 99u.com vysvetľuje, ako oddeľovať dôležité od urgentného. Scott hovorí: „Urgencia je dobrý, ale chabý motivátor. Jej problémom je, že nikto nerieši, čo je z toho naozaj dôležité. A tak strávime veľa času a energie na úlohách, na ktorých v konečnom dôsledku nezáleží.“ Na stanovenie priorít Scott používa sériu piatich otázok: Musím toto teraz naozaj robiť? Je to tá najdôležitejšia vec? Ak nie, kam by som to zaradil v porovnaní s inými úlohami? Čaká na to niekto? Dokedy to potrebuje? Má práca na tejto úlohe alebo jej nevybavenie dlhodobé dôsledky? Večer si aj pomocou otázok spraví plán, čo bude robiť na druhý deň a cez obed skontroluje, či sa plánu drží. Aby neprepadol prúdu valiacich sa e-mailov a výziev, nereaguje na ne hneď. „V tom momente, ako vstúpime do reakčného módu, vydáme náš deň napospas rozmarom iných ľudí,“ tvrdí. Počas dňa si nové úlohy len zaznamená a do svojho pracovného plánu dá až vtedy, keď má prestávku v plánovanej činnosti. Nie vždy sa mu to podarí, ale, ako sám hovorí, nechať sa uniesť nemusí byť vždy na škodu.
Najkratší, a pritom efektívny nesúhlas, je veta: Nie, ďakujem. Cestovateľ Andreas Moser na svojom blogu píše, že to znie, akoby vám niekto ponúkol láskavosť, ktorú vy s vďakou odmietate. „Postrážiš mi zajtra večer dieťa?” „Nie, ďakujem.“ Hm, čo na to povedať? „Nemáš za čo, aj nabudúce!”
.autorka je spolupracovníčka .týždňa.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite