Reforma je často proces změny nebo přestavby státu a/nebo společnosti prováděný státní mocí prostřednictvím legislativních změn. Konečným cílem reformy je posílení a obnovení základů státu, které může mít na společnost vliv kladný i záporný. V závislosti na oblasti dotčené reformou rozlišujeme reformy politické, volební, ekonomické, zemědělské, měnové atd.“. To všetko som sa dočítal na českej Wikipedii. Obraciam sa na ňu, keď som bezradný. A tentoraz som bol pri téme, ktorú vybral Peter Zajac, naozaj bezradný. Mám toho slova plné zuby. Už roky netúžim po inom, len aby inštitúcie štátu fungovali, aby boli pevné pravidlá, dôveryhodní úradníci (vrátane politikov), menej korupcie, normálne profesionálne vzťahy medzi ľuďmi, ktorí spolu komunikujú a vzájomne si poskytujú tovary a služby. Nie sú! Navyše starnem. Čo už na tomto tele, mysli a duši nareformujem?
Momentálne som súčasťou rozpracovaného filmového projektu o starnutí, umieraní a smrti. Zaviedol ma do nemocníc, starobincov, hospicov, za konkrétnymi ľuďmi. Tí starí ľudia potrebujú trochu pozornosti, láskavosti, súcitu. Dostávajú sa im od pozorných, láskavých a súcitných ľudí, často reformám navzdory. Bolo to v čase, keď politickou scénou v Česku, kde žijem, otriasali diskusie o poplatkoch v nemocniciach, o dôchodkovom pripoistení, o reformách v zdravotníctve. To všetko predovšetkým v mene volebných preferencií. Navrch mali (a majú) populisti. Však hej, klepnúť po prstoch rozhadzovačnému štátu by bol koniec každého ambicióznejšieho politika či politickej strany. Ľud by ich zmietol z povrchu zemského. Mimochodom, najhlasnejší „reformátor“ českého zdravotníctva práve čaká na rozsudok za masívnu korupciu a zneužívanie postavenia verejného činiteľa.
Hĺbku spoločenských problémov zväčša vnímame cez kvalitu vlastného života. Fakt, že masa ľudí považuje svoje osobné problémy za celospoločenské, je možno prirodzený, ale súčasne desivý. No nič, však on ten poriadok prostredníctvom chaosu tiež vedie tam, kam si zaslúžime. Otázka znie: Čo s tým? Osobne by som radšej veril svojprávnym občanom a komunitám, ako štátu, ktorý sa tvári, že vie, čo potrebujú ľudia ku šťastiu, a servíruje im to hlava-nehlava bez ohľadu na zdravý rozum a fakt, že je tu k našim službám, a nie naopak. Akurát svojprávnych občanov a ich komunít je trvalý nedostatok. Alebo že by boli napríklad Mečiar a jeho HZDS, a dnes je Fico a jeho SMER, iba nástrojmi aktívneho sociálneho učenia voličstva?
Večný kolobeh dejín – zo dna pomaly hore a opäť nazad, akurát je už dnešné dno o kúsok vyššie ako to predvčerajšie. A keby aj nie, však ona si tá evolúcia nakoniec poradí.
Momentálne som súčasťou rozpracovaného filmového projektu o starnutí, umieraní a smrti. Zaviedol ma do nemocníc, starobincov, hospicov, za konkrétnymi ľuďmi. Tí starí ľudia potrebujú trochu pozornosti, láskavosti, súcitu. Dostávajú sa im od pozorných, láskavých a súcitných ľudí, často reformám navzdory. Bolo to v čase, keď politickou scénou v Česku, kde žijem, otriasali diskusie o poplatkoch v nemocniciach, o dôchodkovom pripoistení, o reformách v zdravotníctve. To všetko predovšetkým v mene volebných preferencií. Navrch mali (a majú) populisti. Však hej, klepnúť po prstoch rozhadzovačnému štátu by bol koniec každého ambicióznejšieho politika či politickej strany. Ľud by ich zmietol z povrchu zemského. Mimochodom, najhlasnejší „reformátor“ českého zdravotníctva práve čaká na rozsudok za masívnu korupciu a zneužívanie postavenia verejného činiteľa.
Hĺbku spoločenských problémov zväčša vnímame cez kvalitu vlastného života. Fakt, že masa ľudí považuje svoje osobné problémy za celospoločenské, je možno prirodzený, ale súčasne desivý. No nič, však on ten poriadok prostredníctvom chaosu tiež vedie tam, kam si zaslúžime. Otázka znie: Čo s tým? Osobne by som radšej veril svojprávnym občanom a komunitám, ako štátu, ktorý sa tvári, že vie, čo potrebujú ľudia ku šťastiu, a servíruje im to hlava-nehlava bez ohľadu na zdravý rozum a fakt, že je tu k našim službám, a nie naopak. Akurát svojprávnych občanov a ich komunít je trvalý nedostatok. Alebo že by boli napríklad Mečiar a jeho HZDS, a dnes je Fico a jeho SMER, iba nástrojmi aktívneho sociálneho učenia voličstva?
Večný kolobeh dejín – zo dna pomaly hore a opäť nazad, akurát je už dnešné dno o kúsok vyššie ako to predvčerajšie. A keby aj nie, však ona si tá evolúcia nakoniec poradí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.