Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slovenskí hokejisti vyhrali nad Kazachstanom 4:3

Rekviem skladám pre seba

.paul Johnson .časopis .klub

Prinášame úryvok z novej knihy britského popularizátora dejín o Mozartovi, hudobnej veľkosti a náboženskej zbožnosti tohto génia.

Leopold Mozart zomrel 28. mája 1787 vo veku 68 rokov a otcovou smrťou sa začala záverečná etapa synovho života. Pre Mozarta bol Leopoldov odchod veľkou úľavou aj šokom. Bez preháňania možno povedať, že od svojich troch rokov, keď vyťukával svoje prvé tóny na cembale, až do dvadsiatich deviatich rokov a vlastne ešte trochu dlhšie, mal Mozart s otcom jeden z najbližších vzťahov v hudobných dejinách. Dodnes nás fascinujú nesmierne cenné – dlhé, podrobné a väčšinou prakticky zamerané – listy, z ktorých sa dozvedáme mnoho zaujímavého o ich vzťahu a tiež o Wolfgangovej kariére. Po tom, ako sa novomanželia v októbri 1783 vrátili do Viedne, korešpondencia medzi otcom a synom sa raz a navždy zmenila. Listov bolo menej a z tých, o ktorých vieme, sa zachoval iba jeden (zo štvrtého apríla 1787). Keď ho Mozart písal, vedel už, že otec je vážne chorý a na pokraji smrti. Tón listu bol, samozrejme, pochmúrny: „Teraz som sa naučil, že človek musí byť v živote vždy pripravený na to najhoršie. Čím viac o tom uvažujem, dochádzam k názoru, že jediným skutočným cieľom života je smrť. V niekoľkých posledných rokoch som sa s týmto najlepším a najvernejším priateľom ľudstva natoľko zblížil, že ma viac nedesí, ale upokojuje a poskytuje mi útechu! Ďakujem Bohu, že mi dal v svojej veľkorysosti príležitosť (vy viete, čo mám na mysli), aby som sa presvedčil, že smrť je kľúč, s ktorého pomocou odomykáme dvere k pravému šťastiu. Aj keď som ešte mladý, niet večera, aby som nelíhal s myšlienkou, že sa už nasledujúci deň nemusím prebudiť. Napriek tomu nikto z mojich známych nemôže tvrdiť, že by som v spoločnosti pôsobil morózne. A za to každý deň ďakujem svojmu Stvoriteľovi.“

.jedna veľká improvizácia
Ako som už napísal, listov so synom výrazne ubudlo, ale o to častejšie písal v rokoch 1786 ‒ 1787 Leopold svojej vydatej dcére – zachovalo sa nám 72 listov, posledný z času dva mesiace pred smrťou. Posledný list synovi, bohužiaľ, nemáme, ale vieme, že obsahoval mnoho typicky praktických rád o údajne chystanej Wolfgangovej ceste do Anglicka („než sa vydá na takú výpravu, mal by mať vo vrecku aspoň dvetisíc zlatých“). Leopold sa nemohol zmieriť so synovou svadbou a cítil, že si s Wolfgangom nie sú takí blízki ako predtým, ale k úplnému rozkolu medzi nimi nedošlo.  Svojmu synovi obetoval život a nikdy nepochyboval, že sa to rozhodnutie vyplatilo.  Mozart v každom ohľade splnil všetky jeho očakávania – s výnimkou jediného: nedočkal sa patričnej slávy a  finančného úspechu, čo však rozhodne nebola otcova chyba, pretože obidvaja v tejto veci urobili všetko, čo bolo v ich silách. Leopold bol presvedčený, že on sám aj jeho rodina sa v živote správali ako príkladní kresťania. Z listov je jasné, že dcéra mu bola v starobe oporou a veľkou útechou a návštevy syna vo Viedni ho napriek všetkému zhonu, ktorý súvisel s Wolfgangovými záväzkami, komponovaním a navštevovaním operných premiér, vždy veľmi tešili. Domievam sa, že môžeme s istotou povedať, že Leopold umieral s pocitom naplneného života a šťastný – aspoň do miery, v akej bol toho schopný.
A čo si o svojom vzťahu k otcovi myslel Wolfgang? Nikdy o tom nepísal ani nehovoril, nikdy sa svoj vzťah s otcom nepokúsil zhrnúť. Otec bol tak neoddeliteľnou a dominantnou súčasťou jeho života, že na niečo podobné zrejme ani nepomyslel. Bolo to podobné ako s jeho vierou a vzťahom k Bohu. Je zbytočné pýtať sa, ako by to vyzeralo, keby mal Mozart priemerného otca bez hlbokého hudobného vzdelania. Predstaviť si Mozarta bez otca, ktorého mal, nie je možné a neviem, prečo by sme sa o to mali pokúšať. Mozart bol absolútne jedinečný, ale nemenej jedinečný bol aj jeho otec Leopold. Skvele sa dopĺňali. Zaujímavé však je, že hoci neustále hovorili o smere, ktorým by sa mala uberať Wolfgangova kariéra, a opakovane hovorili o budúcnosti, najmä o tom, kde by Wolfgang mohol získať stále platené miesto, pokiaľ je nám známe, nikdy sa nevenovali Mozartovmu komponovaniu. Nezdá sa, že by Wolfgang niekedy povedal: „Teraz by som sa mal zamerať na operu a venovať jej všetko úsilie.“ A Leopold ho nikdy nevaroval: „Nezabudni, že najlepšie skladáš klavírne koncerty, v tom si skutočný majster.“ Ale nemôžem sa ubrániť dojmu, že Mozart k svojej kariére skladateľa pristupoval ako k jednej veľkej improvizácii. Množstvo skladieb, ktoré nám zanechal, je absolútne neuveriteľné. Ktosi spočítal, že Haydn a Mozart od roku 1781 až do Wolfgangovej smrti v roku 1791 zložili každý týždeň aspoň jedno majstrovské dielo. Azda ani nie je možné vyjadriť, ako veľmi máme byť týmto skvelým, nesmierne talentovaným a neskutočne pracovitým mužom vďační! Ich skladbami by sa človek mohol potešovať počas niekoľkých životov. Odkedy Mozart dovŕšil dvadsať rokov, neubehol jediný mesiac, aby nezložil aspoň jedno nesmrteľné dielo – nič priemerné alebo trebárs veľmi dobré – skladbu, bez ktorej by bola svetová hudobná pokladnica výrazne chudobnejšia.  Uvedomoval si to? Doprial si medzi prácou, zábavou, milovaním a hraním aspoň krátky oddych, aby sa zamyslel nad tým, čo všetko v živote dokázal?
Isté je len jedno, ak by ho spoločnosť po veľkom úspechu jeho opery z tureckého háremu dostatočne docenila a umožnila mu dostatočne zarábať písaním opier, pre hudbu by to bola tragická strata. Figarova svadba a Don Giovanni operu nepochybne raz a navždy premenili a urobili z nej plnohodnotnú umeleckú formu a obe tieto opery sú dodnes právom základným stavebným kameňom reprertoára všetkých veľkých scén. Bez Mozarta si operu nedokážeme predstaviť. Ale to nič nemení na fakte, že keby Mozart prestal skladať orchestrálnu a komornú hudbu, v reprertoáre klasickej hudby by bola obrovská diera – a nesúhlasiť s tým môžu azda len skutočne výnimoční a kultivovaní ľudia, ktorí takmer každý večer trávia v opere a považujú ju za najvyššiu formu umenia.
Uznávam, že ide o úplne racionálny pohľad (pokiaľ vôbec nejaký názor na umenie môže byť úplne podriadený rozumu), a rozhodne sa im nečudujem, ale osobne sa domnievam, že je to názor chybný.

.za každým nástrojom videl tvár
Teraz mi ale dovoľte, aby som sa na chvíľu vrátil k zmienke o oboch veľkých génioch svetovej hudby, ktorí každých štrnásť dní chrlili jedno veľké dielo. Musím totiž upozorniť, že Mozart zložil 158 skladieb a Haydn 76.
Medzi Mozartovými skladbami navyše nájdeme podstatnú časť jeho najlepších prác, ktoré tvoria jadro jeho celoživotného diela a viac než desiatku skladieb, ktoré sú dodnes základom svetového hudobného repertoára – a to nepočítam šesť veľkých opier z rokov 1781 ‒ 1791. Len na ilustráciu, reč je o Veľkej omši
c mol, Rekviem (nedokončenom), motete Ave Verum Corpus D dur, šiestich symfóniách, dvoch serenádach pre dychové nástroje, o serenáde pre sláčikový kvartet a basu, známej ako Malá nočná hudba, o desiatich sláčikových kvartetoch, siedmich kvintetoch, dvoch duetách pre husle a violu, približne 43 sonátach a fantáziách pre klavír, 42 áriách, koncerte pre klarinet a koncerte pre lesný roh  a klavírnych koncertoch.
Nannerl by asi povedala, že z tohto nesmierne širokého a pestrého výberu sú najcennejšie klavírne koncerty, ktoré všetky do jedného zložil vo Viedni, prvý koncom roku 1782 a posledný piateho januára 1791. Bolo by to celkom prirodzené, pretože si ich určite všetky pre radosť prehrávala, niektoré určite aj viackrát. Rovnaký úsudok by však mohol ľahko vyriecť aj nezaujatý kritik, pretože je to v istom zmysle pravda. Mozart skvelo nadviazal na svojho veľkého predchodcu Haydna, ktorého možno považovať za otca symfónie a sám nám zanechal tri z vôbec najlepších (niekto by povedal, že šesť) symfónií, ale klasický koncert bol jeho dieťaťom a klavír nástrojom, s ktorého pomocou ho priviedol na svet.
Koncert pre sólový nástroj vychádza z jedného z najstarších umeleckých princípov: stavia na kontraste jednotlivca a celku, ktorý sa prvýkrát objavil v starovekom Egypte, na nízkych reliéfoch zachytávajúcich faraóna v čele jeho kňazov a úradníkov, ktorí dosahujú len jednu šestinu jeho veľkosti, čo je vzťah, ktorému sa oveľa neskôr začalo hovoriť spoločenská stratifikácia. Kontrast medzi jedincom a skupinou sa objavuje aj v starovekej literatúre v podobe protagonistu a chóru – osobitne v Aischylových hrách. V hudobnej podobe ho poznali v klasickom Grécku a v Európe sa začala spolupráca jedného nástroja a skupiny hudobníkov alebo orchestra presadzovať v Torelliho dobe a neskôr v tvorbe Antonia Vivaldiho a nemeckých skladateľov, v čele ktorých stáli Johann Sebastian Bach a Georg Friedrich Händel. Rozdiel medzi koncertom, sonátou a symfóniou bol nejasný a koncert, ako napokon aj symfónia, vždy obsahoval stavebné prvky sonátovej formy – expozíciu, podanie a reprízu.
Mozart začal so skladaním koncertov už v jedenástich rokoch a venoval sa im až do smrti. V roku 1767 upravil tri klavírne sonáty nemeckých skladateľov pre klavír a orchester. Potom previedol na koncerty pre klavír a orchester tri sonáty Johanna Sebastiana Bacha. Prvý samostatný koncert pre sólový nástroj venoval trúbke, ale ten sa nám, bohužiaľ, nezachoval. Prvým dochovaným je Koncert pre fagot B dur, ktorý mal premiéru 4. júna 1774, keď mal Mozart 18 rokov a len krátko pred jeho husľovými koncertmi.
V rokoch 1773 ‒ 1791 zložil Mozart celkovo 23 klavírnych koncertov, ktoré sú jeho najrozsiahlejším súborom skladieb pre jeden nástroj – dokonale v nich preveril všetky aspekty vzťahu medzi sólovým klavírom a orchestrom. Počas jeho života vyšlo v tlači a bolo vydaných len sedem koncertov, ale všetky až na jeden sa zachovali  v rukopise. Mozartove koncerty možno rozdeliť do štyroch skupín: salzburské, rano-viedenské, koncerty z roku 1784 a na neskoré koncerty, ktoré pochádzajú z rokov 1785 ‒ 1791. Prevažnú väčšinu klavírnych koncertov Mozart skladal pre nejakého konkrétneho klaviristu. Bez preháňania možno povedať, že všetky Mozartove koncerty obsahujú veľmi osobný prvok – „za každým nástrojom videl tvár“.   Nedokázal písať len pre pár rúk bez tela. Mozart neustále sršal novými nápadmi, často sa stávalo, že sólový part už v hotovom koncerte celý prepísal, aby doň mohol zakomponovať nejaký nový prvok. Mal v hlave toľko plánov na nové skladby, že často vôbec nestíhal. Stávalo sa, že skladbu rozpracoval a potom na časť zabudol.
Z Mozartových listov otcovi vieme, že pri skladaní klavírnych koncertov si veľmi dobre uvedomoval, čo robiť, aby sa skladba páčila publiku. O niektorých už vopred vedel, že zaujmú široké vrstvy poslucháčov, pri iných si uvedomoval, že sa dočkajú ocenenia predovšetkým u odborníkov. A samozrejme, boli aj také koncerty, ktoré potešili obidve skupiny. Mozart vnímal hudbu ako živý premenlivý organizmus, nikdy ju netesal do kameňa. Samozrejme, boli pasáže, ktoré sa mu veľmi páčili a nikdy by ich nemenil, prinajmenšom nie do chvíle, keď sa mu v hlave objavila nejaká nová melódia. Prepisovanie mu nerobilo najmenšie problémy a vždy bol pripravený skladbu podľa potreby alebo aktuálneho nápadu zmeniť. Celý svoj život miloval improvizáciu. Venoval sa jej od prvých momentov, ako sa naučil hrať na nástroji. A práve preto si Mozartove skladby nemôžeme nikdy vychutnať v celej ich šírke a skutočnej podobe.  Kadencia by bola v Mozartovom podaní vždy aspoň čiastočnou a často úplnou improvizáciou. Tie, ktoré zapísal, určite neboli tými najlepšími. Koncert bez istej spontaneity pre neho nebol nikdy dokonalý. Sám bežne improvizoval. Bol presvedčený, že virtuóz má právo priamo na javisku koncert dotvoriť – v záujme lepšieho účinku, – rovnako ako to má robiť veľký spevák či speváčka v opere. Každý koncert má byť jedinečným, neopakovateľným originálom. O tých Mozartových, najmä ak sa osobne zúčastnil na ich predvedení, to bez zvyšku platilo.

.rekviem skladám pre seba
Mozart vynikal výnimočnou hudobnou inteligenciou. Jeho mozog pracoval pri skladaní ako stroj, neustále identifikoval nové problémy a okamžite ich riešil. Pri práci s rozličnými tóninami, ktoré sa navyše všelijako prepletajú a kombinujú, a tiež s desiatkami nástrojov nakladal Mozart  rovnako sebavedomo ako Bach. V Mozartovom prípade nie je však intelektuálna aktivita nijako zrejmá, poslucháč si jednoducho len užíva úchvatný zvuk. A presne to vyjadruje aj známe porekadlo, podľa ktorého je Mozartova hudba taká krásna, až človek zabudne, aká je silná.
Napriek tomu nemôže byť pochýb, že Mozartove skladby boli s vyšším vekom čoraz prepracovanejšie a „silnejšie“. Mozartov už aj tak výnimočný talent stúpal k nebeským výšinám. V roku 1786 zložil tri najkrajšie klavírne koncerty, Figarovu svadbu, úchvatné trio pre klavír, husle a violončelo B dur, trio pre klavír, klarinet a husle Es dur a začiatkom decembra azda najdokonalejšiu symfóniu číslo 38 D dur, známu pod označením Pražská. V roku 1787 nasledovala opera Don Giovanni a množstvo ďalších skladieb vrátane asi najznámejšej a najobľúbenejšej Malej nočnej hudby.    
Koncom roku 1787 Mozarta menovali za dvorného skladateľa cisára Jozefa II. Vôbec prvýkrát od chvíle, keď vystúpil zo služieb arcibiskupa, získal stály príjem a úlohy spojené s novou pozíciou ho nijako zvlášť nezaťažovali. Treba pripomenúť, že v posledných rokoch života Mozart nemal žiadne dlhodobejšie finančné problémy. Nové predvedenia opier mu síce neprinášali žiadne tantiémy, ale za ich nové partitúry pravidelne dostával pomerne skušné sumy. Občas si zarobil aj niečo bokom. O žiakov nemal núdzu a pravidelne organizoval verejné koncerty pre platiace publikum.
Pripadá mi celkom logické, že Mozart svoj život zakončil v duchovnej rovine. Pri práci na chrámových skladbách sa cítil najlepšie, noty na papier sadali samy od seba, akoby padali priamo z neba alebo stúpali z najhlbších útrob zeme. V júni, na sviatok Božieho Tela, ktorý strávil so svojou chorľavou ženou v Badene, zložil moteto Ave, verum corpus  D dur. Súčasťou omše pri slávnosti Pánovho Tela a Krvi je transsubstanciácia chleba a vína na telo a krv Ježiša Krista a Mozartova skladba sa momentálne hráva vo všetkých katolíckych kostoloch, kde dajú dohromady dostatočne početný a kvalitný zbor. Mozartova drobná skladba má len 46 taktov, ale je skutočne majstrovským dielom. Ukážkou uvážlivej striedmosti a hlbokej zbožnosti.
Zakrátko potom, v júli, prijal Mozart zákazku od „tajomného nezmámeho“ na rekviem, na ktoré dostal veľkorysú zálohu. Ako sa ukázalo, zadávateľom bol bohatý šľachtic, gróf Franz von Walsegg, čo však nijako neovplyvnilo fakt, že sa Mozart okamžite pustil do práce. Kvôli rekviem musel dočasne odložiť Čarovnú flautu a tiež operu La clemenza di Tito. Keď sa mu ho konečne podarilo dokončiť, naskúšať a uviesť na scénu, bol celkom vyčerpaný. Nebolo to nič vážne a určite by sa rýchlo zotavil, ako toľkokrát predtým. Bohužial však dostal infekciu – podľa niektorých reumatickú horúčku – ktorá ešte zhoršila jeho problémy s obličkami, ktoré ho trápili už dlhšie. Telo dvojitý nápor nevydržalo a Mozart piateho decembra 1791, osem mesiacov pred tridsiatymi šiestymi narodeninami, umiera. Ešte na smrteľnej posteli sa snažil pracovať na rekviem a známa je jeho veta: „Toto rekviem skladám pre seba.“

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite