Odkedy nerobím v denníku, písanie ma veľmi baví.
Píšem iba vtedy, keď chcem, a o čom chcem. Ak si človek chce zničiť záľubu, mal by si z nej urobiť prácu, to sa mne stalo s písaním. Som človek lenivý, ak ma niečo nebaví, ledva sa dotlačím to urobiť. Naopak, keď nájdem niečo, čo ma baví, ako bola napríklad digitalizácia zlatého fondu literatúry, to sa v momente stanem workoholikom.
Čítam, všetko, čo mi príde pod ruku.
Za rok je to aj stovka kníh. Mám veľa rôznych aktivít a málo času, takže čítam vždy, keď sa vyskytne voľná chvíľa – cestou do práce a z práce, počas obeda, pred spaním. Pokiaľ som nemal čítačku, nosil som pri sebe aj 5-6 kníh, len aby sa nestalo, že nebudem mať presne takú knihu, po akej práve túžim. Vôbec mi nevadí, ak niektorú knihu nedočítam, už mi dala to, čo mi mala dať – možno sme si len neboli súdení. Keď však narazím na knihu, ktorá ma zaujíma, som schopný vykašľať sa úplne na všetko, aj keď ma čaká dôležitý deň, ťažké stretnutia. Do rána nespím, kvôli knihe pokojne odložím život.
Som bežec.
V porovnaní s mojím okolím ten relatívne najhorší, neberiem to až tak vážne. Zato sa rád hrabem v štatistikách, hodinu bežím a hodinu si pozerám grafy. Vďaka aplikácii Runkeeper som vlastne behať začal. Teraz nosím na ruke Fitbit, meria mi moje aktivity. Aké mám čísla? Môj rekordný deň je 30 tisíc krokov, priemer je 10 tisíc, to je celkom slabé, aj keď bežný Američan prejde len päť. Denne – ak nebežím – prejdem sedem až desať kilometrov, zvládnem 25 poschodí a som aktívny v priemere 50 minút. Všetko sledujem. Na nič mi to nie je, ale mám to rád.
Mesiac nefajčím.
Predtým, ako som prestal, som si každý deň logoval, prečo som si zapálil, aby som vedel, kedy ma to najviac pokúša a kedy som najmenej odolný. Počas odvykania by som sa mal takým situáciám vyhýbať, nemal by som piť kávu, alkohol, chodiť do spoločnosti. To by som si ale musel okrem fajčenia zakázať aj všetko ostatné, čo mám rád. Takže idem s fajčiarmi na cigaretu, aj keď mi vadí, že fajčia, vadilo by mi viac, keby som nešiel von. Vyrobil som si náhradné plány, namiesto cigarety obídem blok, alebo len tak pobehnem. Potrebujem mať pocit, že sa môj život nezmenil.
Rád chodím do hory.
Posledné roky je to menej, teraz s bratom chodievame na huby. Viem rozoznávať hríby, ale chcel by som vedieť viac o hubách, fascinujú ma, ale bojím sa ich zbierať. Nepoznám nikoho, kto by ma to naučil, nenašiel som ani žiadne kurzy. Hubárske poradne to už je len skúška správnosti.
Som chlapec z dediny.
Káľanie dreva, žatva, u nás bolo vždy veľa práce. Som zo Socoviec, takej malej dediny v Turci. Už to ale dnes nie je ako kedysi. Viete, ako spoznáte úpadok dediny? Podľa zvuku kosačky. Kedysi sa tráva kosila kosou na seno pre zvieratá. Tam, kde je kosačka, tam už nie sú zvieratá, len golfové trávniky. Alebo keď v sobotu ráno zacítim gril či kotlíkový guláš... V sobotu ráno dedinčania najviac pracovali, až večer sa mohli zastaviť, keby niekto robil guláš, smiali by sa mu, že je darmožráč a lenivec.
Nie som slávny, ale stane sa mi, že ma niekto niekde spozná.
Alebo že dostanem dobré recenzie na to, čo robím, správy od čitateľov. Niekedy sa bojím, že mi to stúpne do hlavy. Našťastie chodievam veľmi často domov, dedina a svet mimo Bratislavy ma veľmi rýchlo vráti do reality. Tam viem reálnejšie zhodnotiť, čo si ľudia myslia, aká sme krajina, aké máme vlastnosti. A aj aký som ja.
Píšem iba vtedy, keď chcem, a o čom chcem. Ak si človek chce zničiť záľubu, mal by si z nej urobiť prácu, to sa mne stalo s písaním. Som človek lenivý, ak ma niečo nebaví, ledva sa dotlačím to urobiť. Naopak, keď nájdem niečo, čo ma baví, ako bola napríklad digitalizácia zlatého fondu literatúry, to sa v momente stanem workoholikom.
Čítam, všetko, čo mi príde pod ruku.
Za rok je to aj stovka kníh. Mám veľa rôznych aktivít a málo času, takže čítam vždy, keď sa vyskytne voľná chvíľa – cestou do práce a z práce, počas obeda, pred spaním. Pokiaľ som nemal čítačku, nosil som pri sebe aj 5-6 kníh, len aby sa nestalo, že nebudem mať presne takú knihu, po akej práve túžim. Vôbec mi nevadí, ak niektorú knihu nedočítam, už mi dala to, čo mi mala dať – možno sme si len neboli súdení. Keď však narazím na knihu, ktorá ma zaujíma, som schopný vykašľať sa úplne na všetko, aj keď ma čaká dôležitý deň, ťažké stretnutia. Do rána nespím, kvôli knihe pokojne odložím život.
Som bežec.
V porovnaní s mojím okolím ten relatívne najhorší, neberiem to až tak vážne. Zato sa rád hrabem v štatistikách, hodinu bežím a hodinu si pozerám grafy. Vďaka aplikácii Runkeeper som vlastne behať začal. Teraz nosím na ruke Fitbit, meria mi moje aktivity. Aké mám čísla? Môj rekordný deň je 30 tisíc krokov, priemer je 10 tisíc, to je celkom slabé, aj keď bežný Američan prejde len päť. Denne – ak nebežím – prejdem sedem až desať kilometrov, zvládnem 25 poschodí a som aktívny v priemere 50 minút. Všetko sledujem. Na nič mi to nie je, ale mám to rád.
Mesiac nefajčím.
Predtým, ako som prestal, som si každý deň logoval, prečo som si zapálil, aby som vedel, kedy ma to najviac pokúša a kedy som najmenej odolný. Počas odvykania by som sa mal takým situáciám vyhýbať, nemal by som piť kávu, alkohol, chodiť do spoločnosti. To by som si ale musel okrem fajčenia zakázať aj všetko ostatné, čo mám rád. Takže idem s fajčiarmi na cigaretu, aj keď mi vadí, že fajčia, vadilo by mi viac, keby som nešiel von. Vyrobil som si náhradné plány, namiesto cigarety obídem blok, alebo len tak pobehnem. Potrebujem mať pocit, že sa môj život nezmenil.
Rád chodím do hory.
Posledné roky je to menej, teraz s bratom chodievame na huby. Viem rozoznávať hríby, ale chcel by som vedieť viac o hubách, fascinujú ma, ale bojím sa ich zbierať. Nepoznám nikoho, kto by ma to naučil, nenašiel som ani žiadne kurzy. Hubárske poradne to už je len skúška správnosti.
Som chlapec z dediny.
Káľanie dreva, žatva, u nás bolo vždy veľa práce. Som zo Socoviec, takej malej dediny v Turci. Už to ale dnes nie je ako kedysi. Viete, ako spoznáte úpadok dediny? Podľa zvuku kosačky. Kedysi sa tráva kosila kosou na seno pre zvieratá. Tam, kde je kosačka, tam už nie sú zvieratá, len golfové trávniky. Alebo keď v sobotu ráno zacítim gril či kotlíkový guláš... V sobotu ráno dedinčania najviac pracovali, až večer sa mohli zastaviť, keby niekto robil guláš, smiali by sa mu, že je darmožráč a lenivec.
Nie som slávny, ale stane sa mi, že ma niekto niekde spozná.
Alebo že dostanem dobré recenzie na to, čo robím, správy od čitateľov. Niekedy sa bojím, že mi to stúpne do hlavy. Našťastie chodievam veľmi často domov, dedina a svet mimo Bratislavy ma veľmi rýchlo vráti do reality. Tam viem reálnejšie zhodnotiť, čo si ľudia myslia, aká sme krajina, aké máme vlastnosti. A aj aký som ja.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.