Bude to bizarný pohľad – v kruhu slávnostných hostí bude stáť politik sankcionovanej krajiny. Tejto trápnosti sa dalo predísť, keby Kiska zaujal zásadovejší postoj ku kroku svojho predchodcu. Vo chvíli, keď Rusko rozmlátilo pravidlá, na ktorých stál európsky mier 70 rokov, nepatrí na slávnosť žiadny ruský predstaviteľ.
Ak Lajčák bráni pozvanie tým, že „spochybňovať podiel Červenej armády na oslobodení by mohol len veľký cynik“, nie je absolútne jasné, o kom a o čom hovorí. Nikto nepopiera zásluhy Červenej armády pri oslobodzovaní Československa. Sú nesmierne, a tisícom ruských vojakov, ktorí tu v bojoch proti fašistom zahynuli, patrí vďaka súčasníkov aj ďalších generácií, čo tú strašnú vojnu nezažili. Táto vďaka je taká veľká, že pri jej prejavoch – napríklad pri pozvaní na oslavu SNP – je možné na chvíľu odhliadnuť aj od tragických dôsledkov oslobodenia, ktorým bola inštalácia režimu stalinského typu, či okupácia spred 46 rokov.
Podstatné pritom je, že na uväznení Československa do „socialistického tábora“ je súčasná garnitúra v Kremli bez viny – na rozdiel od zabratia Krymu a „hybridnej vojny“, ktorú Putin vedie proti Ukrajine. Pozvanie je teda omylom práve preto, že terajšie vedenie Ruska kráča v stopách presne tej moci, proti ktorej SNP vypuklo. SNP je prejavom zápasu o slobodné určenie si vlastnej budúcnosti. Teda práve o to, čo dnes Putin a jeho dvor upierajú Ukrajincom. Prítomnosť ruského ministra obrany je z tohto pohľadu zvlášť nevhodná, keďže práve on je hneď po Putinovi šéfom vojenskej moci, ktorá sa zasahovaním do slobodnej voľby iného národa priamo vysmieva odkazu povstania.
Debata, že v spoločnosti západných štátnikov oslavoval Putin aj výročie vylodenia v Normandii, nevedie k žiadnej analógii. Po prvé, po zostrelení malajského letu sú dnes vzťahy medzi EÚ a Ruskom omnoho vyhrotenejšie než pred tromi mesiacmi. Po druhé, pozvanie pre Putina išlo od Hollanda ešte pred zabratím Krymu.
Je pozoruhodné, že názor, podľa ktorého je samozrejmosťou a priam povinnosťou pozvať mocnosť, ktorá nás oslobodila, nezdieľa iba Lajčák a jeho „súverci“, ktorých osobnosti formoval ešte boľševik. Tento pohľad je na Slovensku rozšírený na internete, v opozícii (Figeľ), ba aj medzi inak rozumnými analytikmi. Týmto ľuďom absolútne uniká, že anexia Krymu a ukrajinská vojna je najradikálnejší obrat v behu dejín od pádu Berlínskeho múra, a tiež najďalekosiahlejšia geostrategická zmena za posledných 25 rokov, ktorá z podstaty veci mení osoby a obsadenie na každej slávnosti. Dnes je koniec tej predstavy Ruska, ktorou sa Západ kolísal 25 rokov, a naopak, materializuje sa tá jeho podoba, kvôli ktorej sa stredná Európa rozumne hnala do NATO. V tejto realite je spoločná fotka s ruským ministrom obrany nepochopením doby, ktorá je pred nami. A tiež hanobením SNP.
Ak Lajčák bráni pozvanie tým, že „spochybňovať podiel Červenej armády na oslobodení by mohol len veľký cynik“, nie je absolútne jasné, o kom a o čom hovorí. Nikto nepopiera zásluhy Červenej armády pri oslobodzovaní Československa. Sú nesmierne, a tisícom ruských vojakov, ktorí tu v bojoch proti fašistom zahynuli, patrí vďaka súčasníkov aj ďalších generácií, čo tú strašnú vojnu nezažili. Táto vďaka je taká veľká, že pri jej prejavoch – napríklad pri pozvaní na oslavu SNP – je možné na chvíľu odhliadnuť aj od tragických dôsledkov oslobodenia, ktorým bola inštalácia režimu stalinského typu, či okupácia spred 46 rokov.
Podstatné pritom je, že na uväznení Československa do „socialistického tábora“ je súčasná garnitúra v Kremli bez viny – na rozdiel od zabratia Krymu a „hybridnej vojny“, ktorú Putin vedie proti Ukrajine. Pozvanie je teda omylom práve preto, že terajšie vedenie Ruska kráča v stopách presne tej moci, proti ktorej SNP vypuklo. SNP je prejavom zápasu o slobodné určenie si vlastnej budúcnosti. Teda práve o to, čo dnes Putin a jeho dvor upierajú Ukrajincom. Prítomnosť ruského ministra obrany je z tohto pohľadu zvlášť nevhodná, keďže práve on je hneď po Putinovi šéfom vojenskej moci, ktorá sa zasahovaním do slobodnej voľby iného národa priamo vysmieva odkazu povstania.
Debata, že v spoločnosti západných štátnikov oslavoval Putin aj výročie vylodenia v Normandii, nevedie k žiadnej analógii. Po prvé, po zostrelení malajského letu sú dnes vzťahy medzi EÚ a Ruskom omnoho vyhrotenejšie než pred tromi mesiacmi. Po druhé, pozvanie pre Putina išlo od Hollanda ešte pred zabratím Krymu.
Je pozoruhodné, že názor, podľa ktorého je samozrejmosťou a priam povinnosťou pozvať mocnosť, ktorá nás oslobodila, nezdieľa iba Lajčák a jeho „súverci“, ktorých osobnosti formoval ešte boľševik. Tento pohľad je na Slovensku rozšírený na internete, v opozícii (Figeľ), ba aj medzi inak rozumnými analytikmi. Týmto ľuďom absolútne uniká, že anexia Krymu a ukrajinská vojna je najradikálnejší obrat v behu dejín od pádu Berlínskeho múra, a tiež najďalekosiahlejšia geostrategická zmena za posledných 25 rokov, ktorá z podstaty veci mení osoby a obsadenie na každej slávnosti. Dnes je koniec tej predstavy Ruska, ktorou sa Západ kolísal 25 rokov, a naopak, materializuje sa tá jeho podoba, kvôli ktorej sa stredná Európa rozumne hnala do NATO. V tejto realite je spoločná fotka s ruským ministrom obrany nepochopením doby, ktorá je pred nami. A tiež hanobením SNP.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.