Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Menoslov pani Alty

.časopis .literatúra

Najnovšia kniha Alty Vášovej je menoslovom. Aj sa tak volá: Menoslov. Dvadsaťšesť ľudí rôzneho veku, zoradených podľa abecedy. O každom sa však dozvedáme niečo podstatné.

Keď sme sa pred pár rokmi v jednom rozhovore Alty Vášovej spýtali, čo práve číta, povedala: „O úlohe náhody v našom živote. Čítam stále a je to akoby cezo mňa tiekol potok. Nič vo mne neostane, ale stále ma to osviežuje. A to, čo potrebujem, aby ostalo, to si zapíšem.“ A potom sa usmiala. Neviem, či Menoslov vznikal týmto spôsobom, ale zdá sa mi to pravdepodobné.

.od Anity po Žofiu
Menoslov. Napríklad v triednej knihe. Alebo v telefónnom zozname. Podľa abecedy, a preto náhodný. Každé meno je kódovým označením skutočného človeka. Človeka s príbehom. S celkom jasným začiatkom a neistým koncom. Menoslov pani Alty nie je dlhý – je v ňom 26 mien, teda 26 skutočných ľudí. Označení sú po islandsky, teda krstným menom. A číslom od 11 do 88, ktoré označuje vek. Anita, 41; Angela, 44; Bohuš, 72 – až po Zdenka, 43 a Žofiu, 53. Krstné meno naznačuje bezprostrednosť, či priam intimitu. Číslo, hoci matematicky strohé, označuje miesto (presnejšie povedané: čas), kde (kedy) sme človeka zastihli.
Každú z postáv zachytíme na kúsku cesty a chvíľu s ňou kráčame. Keby bola Alta Vášová klasická spisovateľka, nasvietila by nám hrdinov a hrdinky menoslovu v zlomových, dramatických okamihoch ich životov. Alta Vášová si však môže dovoliť anekdotickú zápletku vynechať. Teda vynechať ju z prvého, slovami obsiahnutého plánu a nechať ju – nenápadne, placho – zaznieť z magického priestoru medzi riadkami, slovami a písmenami.
Angela (44) má deň naplnený starostlivosťou o deti a pritom premýšľa o tom, ako deťom – a asi aj jej – chýba sloboda. S Jelou (12) absolvujeme vzrušujúci deň za školou. Slavena (83) sa obáva, že jej manžel „skončí s poondeným životom radšej sám“ a preto ukryje všetky nože v dome, no vzápätí zistí, že ukryté nože nie sú na svojich miestach. Táňa (18) sa so svojou dcérkou ocitla na ulici. Vierke (14) dáva jej matka (tiež Vierka) inštrukcie o mužoch, ktorých ešte len stretne a zdá sa jej, že slová staršej Vierky tej mladšej „len prefrčali okolo uší“, no my sa dozvieme, že to tak nie je. Oskar (88) leží v nemocnici a nikomu nepovie, že by už chcel odísť. Nie z nemocnice. Zo života.
Ľudia z menoslovu pani Alty nie sú výnimoční. Presnejšie povedané, sú výnimoční tak, ako je výnimočný a neopakovateľný každý človek, ktorého stretávame v práci, v kaviarni či na ulici. Hilda (65), Ivan (50), Kamil (63) či Udo (51) sa snažia zmysluplne vyrovnať s nástrahami vlastných životov. Sú všetci viac či menej osamelí – ak majú spoločnú vlastnosť, tak presne toto je ona. A všetci cítia isté, niekedy dosť podstatné napätie medzi svojimi predstavami a túžbami na jednej strane a prežívanou skutočnosťou na strane druhej.
Jednoducho povedané: do menoslovu pani Alty by sme mohli dopísať naše vlastné mená, naše vlastné príbehy.

.nenápadne, potichu
Alta Vášová je autorka viacerých noviel, románov, poviedkových zbierok a autobiografických textov, ako aj niekoľkých knižiek pre deti. Napísala tiež niekoľko filmových scenárov (napríklad Sladké hry minulého leta, ktoré v roku 1969 režíroval Juraj Herz) a libretá pre viacero muzikálov (Cyrano z predmestia a Neberte nám prin ceznú). Jej posledné tri knihy (Úlety, Ostrovy nepamäti a Sfarbenia) sa vyznačujú priznanou autobiografickosťou a nenápadnou, tichou hĺbavosťou.
Alta Vášová má dar stručnej, presnej a pritom celkom nenápadne poetickej vety. Tento dar v jej ostatných prózach dosahuje majstrovskú úroveň. Ako keď niekto rozpráva potichu a poslucháči visia na každom jednom jeho slove. Tak pani Alta píše. Vo svete preplnenom prázdnymi slovami, ktorým nechýba hlasitosť a sebavedomá intenzita, ona píše nenáhlivo, nežne. Akoby sa obávala prázdnych ornamentov a lacnej suverénnosti. Pani Alta je plachá, nenápadná a pravdivá.
„Auto dávno odišlo. A oni peši nazad. Domov. / Ona a ten druhý. Naďa už vedela, čo od nej chce. / Nehu, nehu. A napokon... Chce len to, čo ona. Toto jej dcéra nevydrží. Nevydrží, neznesie. / Znova rodinu. Znova otca. Znova byť treťou. Tou navyše. Pretože tí dvaja sa neustále dotýkajú. / Pohľadmi, telami. Priľahli mladý špenát. Zničili nové výhony, nedbajú na nič./ Nedbajú.“
Alta Vášová je pritom všetkom vynikajúca pozorovateľka. Díva sa, pozorne počúva. Hovorí málo. Videné a počuté nechá cez seba pretiecť. Ako potok. To, čo v nej zostáva, to si zapíše. Tak zrejme vznikol aj Menoslov. Počúvaním, pozeraním, zapísaním. A empatiou, ktorá umožňuje poznanie. Vďaka tomu nepotrebujeme poznať životopis Nadi (54), Erika (20) či Tea (11). Stačí naznačiť ich obrysy v úspornom, charakteristickom portréte. Meno sa mení na slovo a v menoslove spoznávame naozajstných ľudí.
Možno, že to je zrelosťou, možno vnútorným nastavením, možno múdrosťou, ktorú človek dostane ako dar. Nech je to čímkoľvek, môžeme s istotou povedať, že Alta Vášová je v slovenskej literatúre zjav mimoriadny a práve preto ťažko zaraditeľný. Ak by sme predsa len zaraďovali, tak hádam kOsamelým bežcom, k Štrpkovi, Laučíkovi a Repkovi, pre ktorých je – podobne ako pre Altu Vášovú – obyčajný život vzrušujúcou expedíciou (do jaskýň, na sever).
Menoslov pani Alty je nenápadný, tichý a preto cenný a krásny. Jeho čítanie osviežuje. „Takéto texty môže napísať len niekto, kto vie o sebe už takmer všetko a ešte stále takmer nič,“ napísal v doslove k Menoslovu (autorkin manžel) Peter Zajac. Tak nejako to bude.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite