Kto bol už raz v živote v koži organizátora, videl, ako vyzerá klub po bežných koncertoch – od rozbitých záchodov až po všadeprítomnú špinu, zvratky na chodníku a tony rozbitých pohárov, vie, že koncerty všetkých druhov metalu sú pre klub požehnaním a pri pohľade na čierne obludy, zbierajúce zvyšky umelohmotných pohárov v sále, môže len plakať od dojatia. Keď k nám prvýkrát zavítali legendárni americkí Pro-Pain, do krčmy prichádzali skupinky čiernokožených potetovaných oblúd s dierami v ušniciach veľkosti detskej pästičky, stáli sme za barom a nedýchali. Ale už prvý kontakt s tými ľuďmi nás odzbrojil. Určite ste už cítili teplo, ktoré vás zaleje, keď nedopatrením vrazíte do obra a ten obor sa usmeje, trikrát sa ospravedlní a uvoľní vám cestu. Ostatné je šou. Ak rovno pri prvom údere kapely nepadne celá elektrina, tak sa rozpúta dunivé peklo apokalyptických rozmerov. Ale keď sa koncert skončí a v sále sa rozsvieti, ako na povel všetci odídu a rešpektujú pravidlá. Takí sú metalisti a také boli ich koncerty. A tie texty? Aj moje desaťmesačné dieťa už vie, že zástrčka je tabu a hoci sú na nej bezpečnostné kryty, nepozná väčšiu radosť, ako s chichotom do nej strkať prstíky. A tak je to aj s textami o hryzení hláv a cicaní krvi kresťanských psov. Ak funguje takáto infantilná provokácia, tak len vďaka úplnej strate súdnosti na druhej strane. A to je smutné. Ako si nedávno so smiechom povzdychol môj kamarát mních: „Kde sú tie časy, keď za kresťanskú vieru hádzali ľudí levom!“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.