Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Cristina proti supom

.lukáš Krivošík .časopis .týždeň v ekonomike

Argentína sa druhýkrát v tomto storočí a po ôsmy raz vo svojej dvestoročnej histórii ocitla v bankrote. Prezidentka Cristina Fernández de Kirchner obviňuje „supie fondy“, no krajine skôr škodí pretrvávajúci politický mix korupcie, populizmu, nacionálnej demagógie a etatizmu.

„Chcem odkázať všetkým Argentínčanom, že Argentína neskrachuje, lebo zbankrotovať môžu len tí, čo neplatia. A Argentína platí.“ Týmito slovami sa prezidentka tretej najväčšej latinskoamerickej ekonomiky pokúsila utešiť svojich občanov. Zatiaľ sa zdá, že následky pre životy Argentínčanov či globálnu ekonomiku nebudú také vážne ako pri minulých bankrotoch. Cristina Fernández de Kirchner sa štylizuje do roly bojovníčky za práva svojho ľudu proti „supom“ z hedžových fondov. Asistuje jej minister hospodárstva Axel Kicillof, ktorý reči o platobnej neschopnosti krajiny označil za „atómový nezmysel“. Argentínska politická elita sa nachádza v stave popierania reality.

.supie fondy
Súčasné problémy Argentíny so splácaním dlhov sú akýmisi dozvukmi posledného bankrotu spred trinástich rokov. V chaoticky spravovanej juhoamerickej krajine došlo v rokoch 1998 až 2002 k ťažkej hospodárskej kríze. Jej súčasťou bola aj neschopnosť splácať štátne dlhy. Hoci prepad Argentíny bol hlboký, už čoskoro sa hospodárstvo začalo zotavovať s rastom, dosahujúcim až 9 percent HDP. A tak v roku 2005 a 2010 krajina reštrukturalizovala väčšinu svojho dlhu. Inými slovami, 93 percent veriteľov súhlasilo, že dostanú naspäť len asi tretinu svojich peňazí. Zároveň im však vláda v Buenos Aires sľúbila, že iní veritelia nebudú oproti nim zvýhodnení. A práve v tejto časti dohody je dnes problém. Tí veritelia, s ktorými sa Argentína nedohodla, sa obrátili na americký súd, aby im bola vyplatená plná suma.
Jadrom tejto skupiny veriteľov sú takzvané supie fondy. Pri tomto označení sa na chvíľu zastavme. Supy sú dravé vtáky, o ktorých je známe, že sa živia zdochlinami. Supie fondy sú zase investičné fondy, ktoré nakupujú cenné papiere firiem a štátov v platobnej neschopnosti za zlomok ich nominálnej hodnoty. Často od veriteľov, ktorí sa už vzdali nádeje, že svoje peniaze od dlžníka niekedy vymôžu. Supie fondy sa následne súdia s dlžníkmi, aby od nich vymohli zaplatenie plnej dlžoby, prípadne ešte aj s úrokmi.
Pochopiteľne, supie fondy sa vzhľadom na svoj biznis model netešia veľkej popularite. Mimovládne organizácie, presadzujúce oddlženie rozvojových krajín ich kritizujú, pretože podľa nich prispievajú k finančným problémom národov, ktoré sú beztak chudobné. Rady by ich postavili mimo zákon. V minulosti sa v Spojených štátoch objavila iniciatíva zákonodarcov, ktorá by obmedzila sumu, akú ešte supie fondy môžu vysúdiť. No na činnosť tohto druhu investorov existuje aj iný pohľad.
Ich zástancovia tvrdia, že supie fondy tlačia na vlády, aby sa stavali zodpovedne k svojim finančným záväzkom. Politici v zadlžených krajinách, ako napríklad tí v Buenos Aires, celú vec radi prezentujú vo svetle sporu medzi bezohľadnými finančnými dravcami na jednej strane, a úbohou krajinou s jej ťažko skúšaným obyvateľstvom na strane druhej. Lenže medzi investormi do argentínskych cenných papierov boli nielen anonymné veľké inštitúcie, ale aj jednotlivci, ktorí si takýmto spôsobom šetrili napríklad na starobu. Ak sa vláda rozvojovej krajiny, ktorej členovia sú často nekompetentní a skorumpovaní, rozhodne nesplácať požičané peniaze, individuálny investor príde o svoje prostriedky. Pokiaľ sa medzi veriteľmi nachádza supí fond, takýto individuálny investor má väčšiu nádej, že svoje peniaze niekedy uvidí, pretože len veľký hráč si môže dovoliť niesť na pleciach drahý súdny spor so suverénnou vládou.     

.v bankrote-nebankrote
Argentíne vypršal čas na dohodu s investormi koncom júla. Newyorský 83-ročný sudca Thomas Griesa totiž rozhodol, že vlastníci reštrukturalizovaných dlhopisov dostanú svoje peniaze len vtedy, ak juhoamerická krajina zaplatí aj hedžovým fondom, a to plnú sumu. Ide asi o 1,1 miliardy eur. Argentínska vláda sa zdráha tejto požiadavke vyhovieť, lebo investorom, s ktorými sa už v minulosti dohodla na znížení výšky dlhu, sľúbila, že ostatní investori už nedostanú lepšie podmienky ako oni. Inak povedané, ak by juhoamerická vláda vyplatila hedžovým fondom plnú sumu hodnoty ich cenných papierov, rovnaký postup by mohli žiadať aj tí investori, s ktorými sa už dohodla v minulosti. Dôvod, prečo rozhodoval americký sudca, spočíval v tom, že predmetné dlhopisy boli Argentínou vydané podľa amerického práva.
Argentína sa teda nachádza v akomsi bankrote-nebankrote, nie azda preto, že by stratila schopnosť platiť, ale preto, že nechce v dôsledku súdneho sporu. Ak svoje dlhy nespláca jednotlivec alebo firma, môžu dostať na krk exekútora. Ten nájde speňažiteľný majetok a z jeho výnosov sa dlhy uhradia. Medzi suverénnymi štátmi to takto nie je. Aj keď v ére diplomacie delových člnov sa stávalo, že vyspelejšie a mocnejšie štáty si vynucovali platenie dlhov na tých slabších prostredníctvom demonštrácie vojenskej sily. Ekonómovia Carmen Reinhartová a Kenneth Rogoff vo svojej knihe Tentoraz je to inak, kde sa venujú finančným krízam so zvláštnym dôrazom na štátne dlhy, uvádzajú dva zaujímavé príklady ako sa neschopnosť vlád splácať riešila v minulosti. Keď v roku 1936 Newfoundland vyhlásil default na svoje zahraničné dlhy, prišiel o svoju suverenitu, až sa napokon stal kanadskou provinciou. Egypt sa za podobných okolností stal v 19. storočí britským protektorátom.
Dnes to už takto nefunguje. Štát môže veľmi voľne rozhodovať, kedy a ako splatí svoje dlhy. Hlavným rizikom pre vlády je, že im v prípade bankrotu už tak ľahko nikto nepožičia. V každom prípade, veritelia sa v prípade platobnej neschopnosti štátu buď uspokoja s tým, čo im vláda ponúkne, alebo sa môžu snažiť cez súdy v iných krajinách dosiahnuť zabavenie zahraničného majetku dlžníckeho štátu. Toto už zažila aj Argentína. Investičný fond NML Capital, ktorý je zainteresovaný aj na súčasnom spore s Buenos Aires, v októbri 2012 súdnou cestou dosiahol, že argentínska fregata Libertad bola zadržaná v prístave Tema v africkom štáte Ghana, kde bola práve na medzinárodnej návšteve. Ďalšia plavba jej mala byť umožnená, až keď juhoamerická krajina zaplatí fondu 25 miliónov eur. Aj vtedy išlo o nároky, viažuce sa k bankrotu Argentíny z roku 2001. Trojsťažňová tréningová plachetnica vojnového námorníctva bola prepustená na more až v decembri 2012, po tom, ako sa Argentína obrátila na Medzinárodný tribunál pre námorné právo.

.malvinizácia
Nie div, že vzhľadom na podobné prípady považuje Cristina Fernández de Kirchner veriteľské fondy takmer za „vydieračov“. Britský denník Guardian dokonca priniesol pikošku, že pri zahraničných cestách argentínskych predstaviteľov sa títo v hostiteľskej krajine vždy najskôr dopredu uistia, či im na žiadosť fondu NML nezabavia prezidentské lietadlo.
V každom prípade, v čase našej uzávierky sa k argentínskym peniazom nedostala ani jedna z dvoch skupín investorov. Je možné, že vláda v Buenos Aires sa bude pokúšať problém vysedieť do budúceho roka. Vtedy totiž vyprší klauzula, pre ktorú sa dnes Argentína bojí, že bude musieť doplácať peniaze nielen hedžovým fondom, ale aj tým investorom, s ktorými sa už dohodla v minulosti na znížení dlhu.             
Prezidentka Kirchner zatiaľ za sebou úspešne mobilizuje podporu národa prostredníctvom „malvinizácie“ problému. Ide o pojem z argentínskej politickej kuchyne. Malvínami volajú v Argentíne Falklandské ostrovy, o ktoré sa Buenos Aires už desaťročia sporí s Londýnom. V roku 1982 dokonca Argentína toto britské územie vojensky obsadila, čo viedlo ku krátkemu ozbrojenému konfliktu s Veľkou Britániou. Malvinizácia znamená, že keď ste politik a vnútropoliticky sa vám nedarí, snažíte sa pozornosť obyvateľstva upriamiť na vonkajšieho nepriateľa, bytostne ohrozujúceho svojimi intrigami krajinu, ktorú vy, samozrejme, statočne bránite. Včera to bol britský imperializmus, dnes supie fondy a zajtra to môže byť zase niekto iný. Marketingový nástroj malvinizácie ponúka politikovi jednak obetného baránka v zahraničí, jednak mu umožňuje, aby sa štylizoval do roly neohrozeného obrancu národa. Avšak táto rola nezahŕňa pragmatické riešenia problému, len zaujatie siláckej pózy, podopretej teatrálnymi gestami či operetnými vyhláseniami.

.popieranie reality
Takáto poľutovaniahodná politika, ktorej úlohou je hlavne vyvolať správny dojem, má v Argentíne bohatú tradíciu minimálne od čias Peróna. Konzistentnú ideológiu za tým hľadať netreba. V argentínskej politike je silne prítomná akási zmes nacionalizmus, kombinovaného s protizápadným (najmä protianglosaským) sentimentom. K tomu treba primiešať chaotickú hospodársku politiku, ktorá je niečím medzi korporativizmom a socializmom. Ale aj toto platí len podmienečne. V jednej chvíli dokáže totiž Kirchnerovej politika zoštátňovať alebo hromžiť na supie fondy, aby v inej chvíli poskytovala privilegované podmienky pre vybraných domácich či zahraničných podnikateľov.         
O dva roky Argentína oslávi uplynutie dvesto rokov od svojej Deklarácie nezávislosti. Podľa ekonómov Rogoffa a Reinhartovej bola táto juhoamerická krajina tretinu svojej existencie v defaulte alebo v reštrukturalizácii. V Indexe ekonomickej slobody sa Argentína nachádza na 166. mieste (Slovensko na 57.), kým v Indexe vnímania korupcie na 106. mieste (Slovensko na 61). V rebríčku Doing Business, ktorý reflektuje administratívne nároky podnikania, sa Argentína ocitla na 126. mieste (Slovensko na 49.). Krajina stagnuje a sužuje ju dvojciferná inflácia, pričom oficiálne štatistiky sú skresľované, aby sa režim prezentoval v lepšom svetle. Toto ešte nie sú dôsledky posledného bankrotu, ale vizitka politiky argentínskej vlády.  
Keď predkovia futbalistu Lionela Messiho emigrovali na konci 19. storočia z Talianska do Argentíny, táto juhoamerická krajina pôsobila ako zasľúbená zem. Životnou úrovňou sa mohla pomeriavať s viacerými európskymi štátmi. Postupný ekonomický zosuv Argentíny počas posledného storočia je tak mementom aj pre nás v Európe. Hospodársky vývoj nie je jednosmerný. Tak ako bystrá politika môže z chudobnej krajiny učiniť bohatú, rovnako dokážu populizmus a samozvaní politickí spasitelia zhumpľovať aj sľubne rozvíjajúce sa hospodárstvo.        

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite