Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Koniec liberálnej demokracie v Maďarsku?

.kálmán Petőcz .časopis .profil

Tohtoročné parlamentné i európske voľby v Maďarsku vyhral (už druhýkrát) s veľkým náskokom Fidesz premiéra Viktora Orbána. Politickú hladinu však v strede uhorkovej sezóny rozčerili dve – svojou výpovednou hodnotou úzko zviazané – udalosti. V noci z 20. na 21. júla sa na budapeštianskom Námestí slobody objavil tzv. pamätník obetiam nemeckej okupácie. Potom, 28. júla, predniesol Viktor Orbán zásadný príhovor, v ktorom oznámil koniec systému liberálnej demokracie v Maďarsku.

Pamätník mal byť pôvodne odhalený 19. marca, v deň 70. výročia obsadenia horthyovského Maďarska Nemcami, ale jeho umiestnenie na verejnom priestranstve vláda neustále odďaľovala. Dielo zobrazuje veľkého orla (symbol útočiaceho Nemecka), ktorý sa vznáša nad archanjelom Gabrielom držiacim v ruke maďarské národné symboly (obraz nevinného, kresťanského Maďarska). To všetko je zasadené do bizarného rámca napoly zboreného antického chrámu (trosky Európy).  Orbán pri zdôvodňovaní symboliky pamätníka pripustil, že vtedajší maďarský štát sa dopustil kolaborácie, ale zdôraznil, že hlavnú zodpovednosť za tragické udalosti v roku 1944 v Maďarsku aj tak nesú Nemci. „Bez nemeckej okupácie by nebolo deportácií, nebolo by vagónov, nebolo by státisícov stratených životov.“  Prvé deportácie Židov sa však uskutočnili v Maďarsku už v roku 1941, teda pred okupáciou. Pätnásťtisíc židov deportovaných z územia vtedajšieho Maďarska nacisti postrieľali v meste Kamenec-Podolsk, na území okupovanej sovietskej Ukrajiny. Maďarské úrady po obsadení krajiny nielen kolaborovali s Nemcami, ale vykonávali aj nadprácu. Kontingent nemeckých „okupačných vojsk“ totiž tvoril nie viac ako 200 mužov. Takže 99 percent práce okolo deportácií Židov vykonali maďarskí úradníci a žandári, a to často s takou vervou a krutosťou, že sa nad tým pozastavovali aj nemeckí diplomati.

.spoločnosť a práca
Hlavnou myšlienkou príhovoru premiéra Orbán v letnom študentskom tábore v Baile Tusnad / Tusnádfürdő v Sedmohradsku bola téza, že systém liberálnej demokracie – aspoň v prípade Maďarska – je prekonaný. Liberálna demokracia za uplynulých 25 rokov nebola schopná konzekventne slúžiť maďarským národným záujmom, ochrániť Maďarov v zahraničí, ochrániť verejný majetok, spoločenské vlastníctvo ani maďarské rodiny. Poslaním nastupujúcej politickej generácie je teda budovať „spoločnosť založenú na práci, ktorá nebude mať liberálny charakter“.
Úlohou štátu nie je prioritne chrániť individuálne práva, ale zabezpečiť konkurencieschopnosť, úspešnosť a prežitie národa ako kolektívu, pri rešpektovaní hodnôt kresťanstva. Referenčným bodom pre tvorbu politík už nebude zmena režimu v roku 1989, ale svetová kríza z roku 2008. Tá je stelesnením krachu liberalizmu a svojimi dôsledkami porovnateľná s prvou a druhou svetovou vojnou. Liberálne hodnoty sú dnes stotožňované s korupciou, sexom a násilím. Imigrácii treba zamedziť, lebo ohrozuje etnický charakter národných štátov. Predstavitelia mimovládnych organizácií nie sú občianski aktivisti, ale platení agenti zahraničných záujmov, a tak sa k nim štát aj bude správať. Ako inšpirácia k tomu, ako urobiť národ v dnešnom svete úspešným, môže slúžiť Singapur, Čína, India, Rusko a Turecko.  
Orban dezinterpretuje obsah pojmu liberálna demokracia, a  nadbieha fundamentalistickým ideológom v stotožňovaní liberalizmu s nespútaným sexom a násilím. Treba sa pristaviť aj pri menšinových súvislostiach Orbánovho prejavu. Tézu, že treba chrániť „etnický charakter národných štátov“, Orbán vyslovuje v Sedmohradsku (Rumunsku), pred obecenstvom pozostávajúcim prevažne z príslušníkov maďarskej menšiny, ktorá si chce zachovať identitu pod tlakom rumunského národného štátu. Orbán pritom pokladá za študovania hodné vzory presadzovania národných záujmov Rusko, Čínu a Turecko, teda štáty, kde práva národnostných menšín znamenajú málo, alebo takmer nič. A navyše Orbán obviňuje mimovládne organizácie, čerpajúce prostriedky na svoju činnosť aj zo zahraničných zdrojov, zo služby cudzím záujmom. Nebude toto potom v susedných štátoch vyčítané aj maďarským menšinovým organizáciám, ktoré sú sčasti financované prirodzene aj z Maďarska?

.pôvodne liberál
Orbán pomáhal v rokoch 1988 až 1994 v Maďarsku budovať liberálnu demokraciu. Za ňu bojoval aj v Prahe, v auguste 1988, keď sa zúčastnil na demonštrácii proti sovietskej okupácii Československa. Vo svojom slávnom prejave na obnovenom pohrebe Imreho Nagya v júni 1989 na Námestí hrdinov v Budapešti prvýkrát na plné ústa vyzval Rusov, aby opustili Maďarsko. Na jeseň 1989 sedel za okrúhlymi stolmi, kde sa dohadovala ústava a charakter nového liberálno-demokratického Maďarska. V roku 1992 jeho stranu prijali do Liberálnej internacionály. Jej podpredsedom a veľkou nádejou bol až do roku 2000.
Ako sa teda stal z presvedčeného liberála a protiruského aktivistu „národno-kresťanský konzervatívec“ so silným sklonom k autoritárstvu a putinofilstvu? Zrejme ho od začiatku viac zaujímala samotná moc, ako liberalizmus či akákoľvek iná ideológia. Jeho filozofovanie o zániku liberálnej demokracie znamená, že takýto systém už preňho nie je garanciou na dlhodobé zachovanie takmer absolútnej moci, ktorú mu zatiaľ dvojtretinové vládnutie umožňuje. Otázkou je, či sa v budúcnosti v záujme udržania moci uchýli aj k „tvrdším“ nedemokratickým metódam, alebo zostane len pri tých „mäkších“, ktoré uplatňuje už od svojho druhého nástupu k moci v roku 2010. Filozof Tamás Gáspár Miklós v nedávnom rozhovore pre televíziu ATV povedal, že podľa neho Orbán toho schopný je. Autor tohto článku si to nemyslí, hoci tiež s obavou sleduje deštrukciu inštitúcií a mechanizmov liberálnej demokracie v Maďarsku.
.autor je spolupracovník .týždňa.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite