No a potom príde ešte mail, v ktorom chcú adresu, na ktorú mi pošlú výtlačky. Výtlačky. Takto v množnom čísle to tam stojí. Obratom odpíšem, že nestojím o žiadne výtlačky, že to nebudem nikomu rozdávať, že to nemám komu dať, nechcem, neprosím si. Potom príde plazivý, ospravedlňujúci mail, že samozrejme to odo mňa ani v najmenšom nežiadajú, že mi pošlú len to, čo mi patrí, keďže na honoráre pre autorov nemajú – môj právoplatný autorský výtlačok. Tak dobre. Pošlem adresu, pre večný pokoj na tejto zemi. Prejde more času, celkom zabudnem na nejaký živoriaci grantový časopis, a v schránke nájdem žltý papierik z pošty. Poteším sa, pretože je to balík z Česka a určite nejaké milé prekvapenie. Nemilé prekvapenie čaká na pošte. Pani za priehradkou nadáva ako Charles Bukowski. Spraví to na nás dojem, všetci mlčíme, vyzerá to vážne. Niečo im zmizlo. Druhá pani za priehradkou maká ako fretka, úplne bledá, ale rad je až na ulicu. Dieťa v kočíku sa vrtí. Je mu teplo. Pes pred poštou dychčí. Konečne som pri okienku a beriem si svoj balík. Je to poriadny macko. Chvíľu mi trvá napchať ho do kočíka. Ešteže ten kočík má poriadny kôš. Zato ja mám poriadny smäd a neblahé tušenie. Dovlečieme sa domov. Otváram balík a v ňom šesť kúskov tučného literárneho časopisu s prapodivným názvom. Rastie vo mne zlosť. Listujem. Záplava textov. Od idiotov ako som ja. Obálka z recyklovaného papiera. Ešteže tak. A šup s tým rovno na hromadu do ďalšej recyklácie!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.