V poslednom čase sa odvšadiaľ na nás hrnú alarmujúce správy o tom, že náš cukor každodenný ̶ či už múčka, alebo krupicový – je ťažký a navyše rafinovaný jed. Ak to s ním preháňame, a vraj to s ním teda preháňame poriadne – pomaly, ale isto nás zabíja. Všetky médiá sú plné hororových čísel o vzraste detskej obezity, všetci dvíhajú varovný prst nad cukrovkou, ktorá je na nebývalom vzostupe. Cukor je všade a je ho ohromujúco veľa, pretože v kombinácii so svojou jodidovanou družkou soľou v nás vyvoláva pocit slasti, ktorý je vraj návykový. A tak znovu namiesto v nás a v našom obžerstve hľadáme vinníka inde – za všetko môže úbohá potravina.
.pomocná ruka paraguajských Indiánov
Podobne, ako sa na tuky v rokoch osemdesiatych a deväťdesiatych vyliala zlosť všetkých odborníkov na správnu výživu, všakovakých samozvaných orieškových felčiarov a trénerov, takisto teraz čelí ataku cukor. A už badať prvé výsledky. Po kaviarňach sa potulujú urputné tváre, ktoré si objednávajú kávu zásadne bez cukru, v reštauráciách narazíte na astenikov vystretých v kŕči, čo sa pri obede pravidelne týrajú tým, že si neobjednajú dezert, a potom vyhladovanými očami pokukujú po tom vašom. Ešte šťastie, že tu máme paraguajských Indiánov, ktorí vystresovaným Európanom zvyknutým na sladké prišli podať pomocnú ruku.
Už v šestnástom storočí sa španielski dobyvatelia v Južnej Amerike stretli s nebývalým javom. Pristihli tam miestnych obyvateľov, ako si sladia svoje mathé čudnou rastlinkou. A robia to už vraj pekných tisícpäťsto rokov. Keďže v šestnástom storočí sa cukor vo veľkom nejedol a v Európe sa zaobišli stále s vlastným medom, dobyvatelia tomu neprikladali až taký význam.
Keď sa však s podobným správaním v paraguajskom pralese stretol v devätnástom „sladkom“ storočí botanik Moisés Santiago Bertoni, nedala mu táto krehká bylinka spávať. Po ochutnaní okamžite rozpoznal jej ekonomický potenciál, pretože akákoľvek časť bylinky, ktorú domorodci volali kaa he´e, bola niekoľkokrát sladšia ako obyčajný cukor. Doslova opísal, že stačilo si do úst vložiť maličký kúsok a človeku ostali na jazyku sladké pocity aj hodinu. Zo dva lístky človek hodil do kávy alebo čaju a mal hneď osladené. Neskoršie výskumy dali Bertonimu za pravdu a dokázali, že stévia, ako ju neskôr vedci nazvali, je od cukru približne tristokrát sladšia. Ba čo viac! Na rozdiel od neho nemá žiadne kalórie, znižuje hladinu cukru v krvi a popri tom má ešte kopec vedľajších blahodarných účinkov.
.bylina, čo kazí kšefty
Mnohí by si mysleli, že od týchto objavov sa zo stévie musela okamžite stať nová hviezda, superpotravina, ktorá dá na lopatky čokoľve sladké a nezdravé vo svojom okolí. No musím ich sklamať. Jej cesta na výslnie biopredajní a fitnescentier bola viac než tŕnistá. V USA ju dokonca začiatkom dvadsiateho storočia zakázali. Postavili sa proti nej výrobcovia umelých sladidiel a cukrovarníci. Čo sa im má čo pchať do kšeftu nejaká indiánska bylina! V Európe musela stévia rovnako podstupovať všakovaké ponižujúce procedúry, aby ju uznali za rastlinu a sladidlo, ktoré nie je v ničom škodlivé, dokonca neublíži ani deťom či dojčiacim matkám. To všetko sa však kompletne podarilo až v roku 2011.
Jediní, kto so stéviou dlhodobo nemali problém, boli Japonci. Tí s ňou začali sladiť vo veľkom už v šesťdesiatych rokoch a dnes má až 40-percentný podiel na všetkom sladkom, čo v Japonsku nájdeme. V súčasnosti si už teda môžu vydýchnuť nielen diabetici, ale aj ľudia, ktorí chcú účinne znížiť svoj krvný cukor či začať s chudnutím. A to všetko bez toho, že by sa museli drasticky vzdať všetkých sladkostí.
.autor je scenárista.
Ako na stéviu/
Na trhu existuje množstvo extraktov. Či už v podobe sirupu, alebo smiešneho bieleho piesku, podobajúceho sa na cukor. Distribuovanie samotnej bylinky bolo totiž pre potreby trhu príliš namáhavé, a tak sa vedcom z nej podarilo vyextrahovať to, čo tak strašne sladí, glykozidy steviolu. Pri sladení s extraktmi teda postupujeme ako každý homo sapiens, to znamená systémom pokus ̶ omyl. Kto je však zanietený hipster, nezávislák, a tak trošku paranoik s erotickými sklonmi ku konšpiračným teóriám, vypestuje si stéviu radšej doma sám a narába s ňou podobne, ako juhoamerickí indiáni. Stačí si ju pekne krásne zasadiť do črepníka a nechať ju vyrásť v tieni. Stévia je totiž krehká rastlinka a na slnku sa ľahko spáli. Potom lístky oberáme, sušíme a hádžeme do čaju či kávy. Kto chce stéviu hádzať do koláčov, urobí si z nej výluh a ten potom redukuje na sirup, ktorý použije namiesto cukru. Opäť však pri tom treba trochu experimentovať a nájsť si so stéviou primeraný modus vivendi.
.pomocná ruka paraguajských Indiánov
Podobne, ako sa na tuky v rokoch osemdesiatych a deväťdesiatych vyliala zlosť všetkých odborníkov na správnu výživu, všakovakých samozvaných orieškových felčiarov a trénerov, takisto teraz čelí ataku cukor. A už badať prvé výsledky. Po kaviarňach sa potulujú urputné tváre, ktoré si objednávajú kávu zásadne bez cukru, v reštauráciách narazíte na astenikov vystretých v kŕči, čo sa pri obede pravidelne týrajú tým, že si neobjednajú dezert, a potom vyhladovanými očami pokukujú po tom vašom. Ešte šťastie, že tu máme paraguajských Indiánov, ktorí vystresovaným Európanom zvyknutým na sladké prišli podať pomocnú ruku.
Už v šestnástom storočí sa španielski dobyvatelia v Južnej Amerike stretli s nebývalým javom. Pristihli tam miestnych obyvateľov, ako si sladia svoje mathé čudnou rastlinkou. A robia to už vraj pekných tisícpäťsto rokov. Keďže v šestnástom storočí sa cukor vo veľkom nejedol a v Európe sa zaobišli stále s vlastným medom, dobyvatelia tomu neprikladali až taký význam.
Keď sa však s podobným správaním v paraguajskom pralese stretol v devätnástom „sladkom“ storočí botanik Moisés Santiago Bertoni, nedala mu táto krehká bylinka spávať. Po ochutnaní okamžite rozpoznal jej ekonomický potenciál, pretože akákoľvek časť bylinky, ktorú domorodci volali kaa he´e, bola niekoľkokrát sladšia ako obyčajný cukor. Doslova opísal, že stačilo si do úst vložiť maličký kúsok a človeku ostali na jazyku sladké pocity aj hodinu. Zo dva lístky človek hodil do kávy alebo čaju a mal hneď osladené. Neskoršie výskumy dali Bertonimu za pravdu a dokázali, že stévia, ako ju neskôr vedci nazvali, je od cukru približne tristokrát sladšia. Ba čo viac! Na rozdiel od neho nemá žiadne kalórie, znižuje hladinu cukru v krvi a popri tom má ešte kopec vedľajších blahodarných účinkov.
.bylina, čo kazí kšefty
Mnohí by si mysleli, že od týchto objavov sa zo stévie musela okamžite stať nová hviezda, superpotravina, ktorá dá na lopatky čokoľve sladké a nezdravé vo svojom okolí. No musím ich sklamať. Jej cesta na výslnie biopredajní a fitnescentier bola viac než tŕnistá. V USA ju dokonca začiatkom dvadsiateho storočia zakázali. Postavili sa proti nej výrobcovia umelých sladidiel a cukrovarníci. Čo sa im má čo pchať do kšeftu nejaká indiánska bylina! V Európe musela stévia rovnako podstupovať všakovaké ponižujúce procedúry, aby ju uznali za rastlinu a sladidlo, ktoré nie je v ničom škodlivé, dokonca neublíži ani deťom či dojčiacim matkám. To všetko sa však kompletne podarilo až v roku 2011.
Jediní, kto so stéviou dlhodobo nemali problém, boli Japonci. Tí s ňou začali sladiť vo veľkom už v šesťdesiatych rokoch a dnes má až 40-percentný podiel na všetkom sladkom, čo v Japonsku nájdeme. V súčasnosti si už teda môžu vydýchnuť nielen diabetici, ale aj ľudia, ktorí chcú účinne znížiť svoj krvný cukor či začať s chudnutím. A to všetko bez toho, že by sa museli drasticky vzdať všetkých sladkostí.
.autor je scenárista.
Ako na stéviu/
Na trhu existuje množstvo extraktov. Či už v podobe sirupu, alebo smiešneho bieleho piesku, podobajúceho sa na cukor. Distribuovanie samotnej bylinky bolo totiž pre potreby trhu príliš namáhavé, a tak sa vedcom z nej podarilo vyextrahovať to, čo tak strašne sladí, glykozidy steviolu. Pri sladení s extraktmi teda postupujeme ako každý homo sapiens, to znamená systémom pokus ̶ omyl. Kto je však zanietený hipster, nezávislák, a tak trošku paranoik s erotickými sklonmi ku konšpiračným teóriám, vypestuje si stéviu radšej doma sám a narába s ňou podobne, ako juhoamerickí indiáni. Stačí si ju pekne krásne zasadiť do črepníka a nechať ju vyrásť v tieni. Stévia je totiž krehká rastlinka a na slnku sa ľahko spáli. Potom lístky oberáme, sušíme a hádžeme do čaju či kávy. Kto chce stéviu hádzať do koláčov, urobí si z nej výluh a ten potom redukuje na sirup, ktorý použije namiesto cukru. Opäť však pri tom treba trochu experimentovať a nájsť si so stéviou primeraný modus vivendi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.