V redakcii máme momentálne hŕby krásnych tričiek s našou emblematickou červenou bodkou v rôznom kontexte (napríklad bodky pozdĺž chrbta so sloganom: .týždeň .mám chrbtovú kosť). Predávali sa aj na Pohode a keďže tam nebol čas dbať na úpravné komínky, ich ukladania sa chopila naša redakčná dobrá duša Editka Vallová. „Zišiel by sa nám ten skladač tričiek, čo používal Sheldon v seriáli The Big Bang Theory,“ mudrovala som namiesto pomáhania. Editka o tom ešte nepočula, tak som naťukala do vyhľadávača: „skladač tričiek“.
Vyvalilo sa na nás množstvo inštruktážnych videí, ako sa s ním narába, aj svojpomocné návody, ako si celý vercajg zlepiť z papundekla. FlipFold, tak sa to volá, sme hneď objednali cez internet, na druhý deň došiel a naozaj fungoval. Ak by aj nefungoval, mali sme ešte jeden záložný plán, ďalšie inštruktážne video, ktoré ukazuje, ako zložiť tričko japonským štýlom. Stačí chytiť v troch bodoch, dvihnúť a preložiť. Jedno inštruktážne video lepšie ako tisíc slov. Stačí svoj problém zadať do googlu.
.ako zostrojiť koleso?
Internet je plný geniálnych návodov. Ako strihať ofinu podľa lepiacej pásky, ako krájať malé paradajky naraz jedným rezom, ako nastaviť a opraviť čokoľvek v počítači, ako si založiť zvislú záhradu, ako obrátiť auto zo strechy na kolesá, ako napiecť koláčiky z filmu Grandhotel Budapešť, alebo naposledy som sa z videa naučila, ako vyfúknuť uvarené vajíčko zo škrupinky bez zdĺhavého šúpania. Ešte pred pätnástimi rokmi, keď som niečo nevedela, kdekoho som sa vypytovala, či mi nevedia pomôcť a poradiť, až mi raz jeden nervózny programátor povedal, že už som dosť dlho na internete, aby som mu nekládla takéto blbé otázky. Môžem byť rada, že mi neposlal linku zo stránky lmgtfy.com – čiže Let me google that for you, v slovenskom preklade Zadám to do googlu za teba.
Niekedy si kladiem otázku, ako sme bez internetu dokázali celé veky vôbec fungovať a niečo nové zistiť. Iste, predtým tu bola televízia, knihy, škola, rodičia. Lenže, ako to bolo v prapočiatkoch ľudskej civilizácie? Niekto niekde vymyslel koleso a ako sa ten vynález rozšíril ďalej? Ťažko. Niekedy vôbec a ľudia niektoré veci museli vynaliezať znovu a znovu. Takúto odpoveď som našla nedávno v knihe Matta Ridleyho Racionálny optimista s podtitulom o Evoluci prosperity (Argo, edícia Dokořán 2013). Naši dvojnohí predchodcovia naprieč tromi kontinentami vyrábali, bez ohľadu na všetko migrovanie hore-dolu, približne tie isté nástroje – pästné kliny, a ich dizajn sa nijako nemenil a nevyvíjal asi milión rokov! Pritom za ten milión rokov sa ich mozgy zväčšili o tretinu, teda telá a mozgy tvorov, ktoré vyrábali tzv. acheuléenske kliny, sa menili rýchlejšie ako ich nástroje. Jediný náznak pokroku sa udial niekedy pred 600 000 rokmi, keď začal byť tvar klinu o niečo symetrickejší.
.zabiť cudzinca alebo obchodovať?
Zmena nastala až vo chvíli, keď si ľudia začali deliť prácu a vymieňať nástroje. Tá zmena sa z nášho pohľadu javí jednoduchá, ale treba si uvedomiť, že žiadny iný druh sa nevzdá niečoho, čo má, ani keď by mohol výmenou získať niečo, čo má radšej alebo čo by potreboval viac. Ešte väčší skok urobili naši predkovia, keď túto výmenu dokázali robiť nielen v rámci svojho vlastného spoločenstva, tlupy, ale aj mimo nej. Ak si uvedomíme, že vzťahy medzi tlupami boli zväčša vražedné, muselo to byť veľmi ťažké, pretože inštinkt zabiť cudzinca, a nie s ním obchodovať sa skrýva v podstate dodnes v každej ľudskej hrudi.
No, ale nejako sme sa k výmennému obchodu predsa len prepracovali a odštartovali špecializácie a inovácie. Nie vždy to však išlo len k lepšiemu. Matt Ridley opisuje modelovú situáciu technologického regresu na Tasmáncoch, ktorých v roku 1642 Abel Tasman objavil na uzavretom ostrove. Bolo tam len niekoľko stoviek dospelých ľudí, ktorí sa dokážu naučiť od niekoho iného niečo potrebné. Ak platí, že kultúra sa prenáša vernou imitáciou a obzvlášť imitáciou uznávaných jednotlivcov – špecialistov – potom ku strate zásadných zručností stačí len zopár nešťastných náhod. Stačí, že najuznávanejší členovia spoločenstva zabudnú alebo zle pochopia niektorý kľúčový krok postupu. Alebo si vezmú svoje znalosti do hrobu. Mohlo sa napríklad stať, že sa istý čas na ostrove vyskytovalo veľké množstvo vtákov, a tak domorodci prestali loviť ryby, medzitým zomrel posledný výrobca rybárskeho náradia. Ľudia ešte chvíľu po jeho smrti lovili starými nástrojmi, ale keď sa všetky zničili, nevedeli vyrobiť nové. Zložitejšie zručnosti vymiznú ako prvé a nástroje sa zase zjednodušujú. To je dôsledok izolácie.
Naopak, veľká a vzájomne prepojená populácia v celej histórii ľudstva vždy viedla k väčšej výmene technológií a kultúrnych tradícií a rýchlejšej kumulácii vynálezov. Dnes to platí o to viac, že sme prepojení úplne všetci. Vďaka tomu, že sa jedna unavená americká matka naštve nad hŕbou pokrčených detských tričiek a vymyslí zlepšovák, nemusí to už nikto ďalší znovu vymýšľať. A môže sa s tričkami pekne zloženými v skrini venovať niečomu dôležitejšiemu.
PS: Ak túžite aj vy po peknom tričku s našimi bodkami, viac sa dozviete na našej stránke www.tyzden.com.
Vyvalilo sa na nás množstvo inštruktážnych videí, ako sa s ním narába, aj svojpomocné návody, ako si celý vercajg zlepiť z papundekla. FlipFold, tak sa to volá, sme hneď objednali cez internet, na druhý deň došiel a naozaj fungoval. Ak by aj nefungoval, mali sme ešte jeden záložný plán, ďalšie inštruktážne video, ktoré ukazuje, ako zložiť tričko japonským štýlom. Stačí chytiť v troch bodoch, dvihnúť a preložiť. Jedno inštruktážne video lepšie ako tisíc slov. Stačí svoj problém zadať do googlu.
.ako zostrojiť koleso?
Internet je plný geniálnych návodov. Ako strihať ofinu podľa lepiacej pásky, ako krájať malé paradajky naraz jedným rezom, ako nastaviť a opraviť čokoľvek v počítači, ako si založiť zvislú záhradu, ako obrátiť auto zo strechy na kolesá, ako napiecť koláčiky z filmu Grandhotel Budapešť, alebo naposledy som sa z videa naučila, ako vyfúknuť uvarené vajíčko zo škrupinky bez zdĺhavého šúpania. Ešte pred pätnástimi rokmi, keď som niečo nevedela, kdekoho som sa vypytovala, či mi nevedia pomôcť a poradiť, až mi raz jeden nervózny programátor povedal, že už som dosť dlho na internete, aby som mu nekládla takéto blbé otázky. Môžem byť rada, že mi neposlal linku zo stránky lmgtfy.com – čiže Let me google that for you, v slovenskom preklade Zadám to do googlu za teba.
Niekedy si kladiem otázku, ako sme bez internetu dokázali celé veky vôbec fungovať a niečo nové zistiť. Iste, predtým tu bola televízia, knihy, škola, rodičia. Lenže, ako to bolo v prapočiatkoch ľudskej civilizácie? Niekto niekde vymyslel koleso a ako sa ten vynález rozšíril ďalej? Ťažko. Niekedy vôbec a ľudia niektoré veci museli vynaliezať znovu a znovu. Takúto odpoveď som našla nedávno v knihe Matta Ridleyho Racionálny optimista s podtitulom o Evoluci prosperity (Argo, edícia Dokořán 2013). Naši dvojnohí predchodcovia naprieč tromi kontinentami vyrábali, bez ohľadu na všetko migrovanie hore-dolu, približne tie isté nástroje – pästné kliny, a ich dizajn sa nijako nemenil a nevyvíjal asi milión rokov! Pritom za ten milión rokov sa ich mozgy zväčšili o tretinu, teda telá a mozgy tvorov, ktoré vyrábali tzv. acheuléenske kliny, sa menili rýchlejšie ako ich nástroje. Jediný náznak pokroku sa udial niekedy pred 600 000 rokmi, keď začal byť tvar klinu o niečo symetrickejší.
.zabiť cudzinca alebo obchodovať?
Zmena nastala až vo chvíli, keď si ľudia začali deliť prácu a vymieňať nástroje. Tá zmena sa z nášho pohľadu javí jednoduchá, ale treba si uvedomiť, že žiadny iný druh sa nevzdá niečoho, čo má, ani keď by mohol výmenou získať niečo, čo má radšej alebo čo by potreboval viac. Ešte väčší skok urobili naši predkovia, keď túto výmenu dokázali robiť nielen v rámci svojho vlastného spoločenstva, tlupy, ale aj mimo nej. Ak si uvedomíme, že vzťahy medzi tlupami boli zväčša vražedné, muselo to byť veľmi ťažké, pretože inštinkt zabiť cudzinca, a nie s ním obchodovať sa skrýva v podstate dodnes v každej ľudskej hrudi.
No, ale nejako sme sa k výmennému obchodu predsa len prepracovali a odštartovali špecializácie a inovácie. Nie vždy to však išlo len k lepšiemu. Matt Ridley opisuje modelovú situáciu technologického regresu na Tasmáncoch, ktorých v roku 1642 Abel Tasman objavil na uzavretom ostrove. Bolo tam len niekoľko stoviek dospelých ľudí, ktorí sa dokážu naučiť od niekoho iného niečo potrebné. Ak platí, že kultúra sa prenáša vernou imitáciou a obzvlášť imitáciou uznávaných jednotlivcov – špecialistov – potom ku strate zásadných zručností stačí len zopár nešťastných náhod. Stačí, že najuznávanejší členovia spoločenstva zabudnú alebo zle pochopia niektorý kľúčový krok postupu. Alebo si vezmú svoje znalosti do hrobu. Mohlo sa napríklad stať, že sa istý čas na ostrove vyskytovalo veľké množstvo vtákov, a tak domorodci prestali loviť ryby, medzitým zomrel posledný výrobca rybárskeho náradia. Ľudia ešte chvíľu po jeho smrti lovili starými nástrojmi, ale keď sa všetky zničili, nevedeli vyrobiť nové. Zložitejšie zručnosti vymiznú ako prvé a nástroje sa zase zjednodušujú. To je dôsledok izolácie.
Naopak, veľká a vzájomne prepojená populácia v celej histórii ľudstva vždy viedla k väčšej výmene technológií a kultúrnych tradícií a rýchlejšej kumulácii vynálezov. Dnes to platí o to viac, že sme prepojení úplne všetci. Vďaka tomu, že sa jedna unavená americká matka naštve nad hŕbou pokrčených detských tričiek a vymyslí zlepšovák, nemusí to už nikto ďalší znovu vymýšľať. A môže sa s tričkami pekne zloženými v skrini venovať niečomu dôležitejšiemu.
PS: Ak túžite aj vy po peknom tričku s našimi bodkami, viac sa dozviete na našej stránke www.tyzden.com.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.