Výrok Viktora Orbána, v ktorom ukázal na Rusko, Čínu, Singapur či Turecko ako vzory pre budúcnosť Maďarska, vyvolali kritiku viacerých liberálov a demokratov po celom svete. Ten výrok je pre Maďarov vážnejší, než sa na prvý pohľad zdá. Nie preto, že by azda Orbán dokázal zmeniť maďarský ústavný režim a zaviesť autoritársky systém, ale pre jeho avanturizmus a dôsledky z neho vyplývajúce.
Orbán mal v uplynulých rokoch v Európe dvoch spojencov. Tým dôležitejším bola časť nemeckej konzervatívnej elity, napríklad stranícka nadácia CDU Konrad Adenauer Stiftung. Analýza tohto inštitútu z júna 2013 EU-Defizitverfahren gegenüber. Ungarn beendet, podpísaná Frankom Spenglerom, oceňovala Orbánovu ekonomickú politiku, najmä znižovanie deficitu. Zázrak sa však nekoná. Maďarský štátny dlh opäť rastie (v tomto roku by mal dosiahnuť 79,1 percenta) a deficit štátneho rozpočtu tiež (Európska komisia odhaduje zhoršenie takmer o percento oproti roku 2012, na tri percentá HDP).
Druhým spojencom Viktora Orbána bola poľská pravica združená okolo Jaroslawa Kaczynského a nacionalistických médií ako Nasz Dzennik. Poliaci na Orbánovi obdivovali jeho kritiku EÚ a symbolické deklarácie novej ústavy. Orbán bol na stránkach poľskej konzervatívnej tlače bohatierom bojujúcim za tradičnú rodinu a kresťanskú Európu. A to napriek tomu, že Maďarsko má jednu z najvyšších mier potratovosti v celej Európe, ústavná definícia manželstva sa nijako nedotkla zákona o registrovaných partnerstvách a kresťanská terminológia nijako nemenila krajinu, kde sa v tom istom čase znížila religiozita o tridsať až štyridsať percent. Lenže Kaczynski, ktorý vyhlásil, že Varšava sa raz zmení na Budapešť, všetky podobné detaily nevnímal.
To však skončilo. Orbánov návrh na autonómiu Maďarov na Ukrajine, ktorý tak privítali Rusi, a ešte viac podpora Putinovej eurázijskej únie, a napokon Orbánov prst, ukazujúci na Putinovo Rusko ako vzor, znamenajú koniec varšavskej romance. Orbánom dnes pohŕda Tusk aj Kaczynski.
Paradoxne, niektoré z krajín, ktoré Orbán označil za „maďarské vzory“, sú predmetom diskusie aj na Západe, osobitne v anglosaských krajinách. Diskusiu naposledy rozvírila kniha autorov Johna Micklethwaita a Adriana Wooldridgea s názvom Fourth Revolution: The Global Race to Reinvent the State (pozri .týždeň 25/2014). Aj Micklethwait a Wooldridge ukázali na Singapur a čiastočne Čínu a Indiu ako vzory, ktoré môžu riešiť niektoré problémy Západu. Ale singapurský model autoritárskeho kapitalizmu zároveň označili za najnebezpečnejšieho globálneho rivala západného demokratického kapitalizmu. Inými slovami, Micklethwait a Wooldridge obdivujú na Singapure tvrdý kapitalizmus a elitársky „mandarínsky“ prístup k budovaniu modernej štátnej správy. Viktor Orbán a jeho politika dlhodobo stelesňuje presný opak takéhoto meritokratického modelu. Namiesto mandarínskeho princípu buduje štát na rodinkárskom, miestami mafiánskom princípe a namiesto kapitalizmu podporuje neprehľadnú zmäť regulácií a výnimiek, ktoré robia maďarskú ekonomiku nekonkurencieschopnou a neatraktívnou. A hoci svojimi „singapurskými odkazmi“ spochybňuje Orbán najmä svoju doterajšiu politiku, jedno ani druhé nebude schopný zmeniť. Vystaval totiž na tom svoju politickú a ekonomickú moc a tej sa nemieni vzdať.
A napokon po tretie, okrem toho, že sa Viktor Orbán vysmial svojim spojencom a svojej doterajšej ekonomickej doktríne, nevychádza mu ani politika k maďarským menšinám za hranicami Maďarska, najmä tej slovenskej. Až doteraz sa snažil rozvíjať slová premiéra Józsefa Antalla, ktorý svojho času – citujúc Endre Adyho – povedal: „Otváram náruč tomu, koho Maďarom urobil rozum, príkaz, možnosť, zámer či osud.“ Orbán sa usiloval posilniť všetko z toho, od rozumu po osud, a integrovať maďarský národ ponad hranice do jedného spoločenstva, ale nateraz sa zdá, že namiesto toho dosiahol tri iné veci. Najchudobnejší Maďari z Rumunska či Ukrajiny odišli zo svojej domoviny a chcú žiť a pracovať v Maďarsku. Územie, ktoré po stáročia obývali, teda opúšťajú. Iná časť rumunských Maďarov sa koncentruje do menšieho územia v Sikulsku a čelí zostrenej politike Bukurešti. A napokon naši Maďari, ktorých mal k maďarskému národu pojiť najmä rozum, považujú Orbánovu politiku za nerozumnú. Nie je náhoda, že najväčší kritici Viktora Orbána sú na Slovensku práve Maďari, od Petra Morvaya po Bélu Bugára.
Je to smutné zistenie, ale zdá sa, že Maďari sa nevedia poučiť z vlastných chýb. Viac ako na charakter štátu myslia na jeho hranice. Viac ako na svoju budúcnosť myslia na svoju identitu.
Orbán mal v uplynulých rokoch v Európe dvoch spojencov. Tým dôležitejším bola časť nemeckej konzervatívnej elity, napríklad stranícka nadácia CDU Konrad Adenauer Stiftung. Analýza tohto inštitútu z júna 2013 EU-Defizitverfahren gegenüber. Ungarn beendet, podpísaná Frankom Spenglerom, oceňovala Orbánovu ekonomickú politiku, najmä znižovanie deficitu. Zázrak sa však nekoná. Maďarský štátny dlh opäť rastie (v tomto roku by mal dosiahnuť 79,1 percenta) a deficit štátneho rozpočtu tiež (Európska komisia odhaduje zhoršenie takmer o percento oproti roku 2012, na tri percentá HDP).
Druhým spojencom Viktora Orbána bola poľská pravica združená okolo Jaroslawa Kaczynského a nacionalistických médií ako Nasz Dzennik. Poliaci na Orbánovi obdivovali jeho kritiku EÚ a symbolické deklarácie novej ústavy. Orbán bol na stránkach poľskej konzervatívnej tlače bohatierom bojujúcim za tradičnú rodinu a kresťanskú Európu. A to napriek tomu, že Maďarsko má jednu z najvyšších mier potratovosti v celej Európe, ústavná definícia manželstva sa nijako nedotkla zákona o registrovaných partnerstvách a kresťanská terminológia nijako nemenila krajinu, kde sa v tom istom čase znížila religiozita o tridsať až štyridsať percent. Lenže Kaczynski, ktorý vyhlásil, že Varšava sa raz zmení na Budapešť, všetky podobné detaily nevnímal.
To však skončilo. Orbánov návrh na autonómiu Maďarov na Ukrajine, ktorý tak privítali Rusi, a ešte viac podpora Putinovej eurázijskej únie, a napokon Orbánov prst, ukazujúci na Putinovo Rusko ako vzor, znamenajú koniec varšavskej romance. Orbánom dnes pohŕda Tusk aj Kaczynski.
Paradoxne, niektoré z krajín, ktoré Orbán označil za „maďarské vzory“, sú predmetom diskusie aj na Západe, osobitne v anglosaských krajinách. Diskusiu naposledy rozvírila kniha autorov Johna Micklethwaita a Adriana Wooldridgea s názvom Fourth Revolution: The Global Race to Reinvent the State (pozri .týždeň 25/2014). Aj Micklethwait a Wooldridge ukázali na Singapur a čiastočne Čínu a Indiu ako vzory, ktoré môžu riešiť niektoré problémy Západu. Ale singapurský model autoritárskeho kapitalizmu zároveň označili za najnebezpečnejšieho globálneho rivala západného demokratického kapitalizmu. Inými slovami, Micklethwait a Wooldridge obdivujú na Singapure tvrdý kapitalizmus a elitársky „mandarínsky“ prístup k budovaniu modernej štátnej správy. Viktor Orbán a jeho politika dlhodobo stelesňuje presný opak takéhoto meritokratického modelu. Namiesto mandarínskeho princípu buduje štát na rodinkárskom, miestami mafiánskom princípe a namiesto kapitalizmu podporuje neprehľadnú zmäť regulácií a výnimiek, ktoré robia maďarskú ekonomiku nekonkurencieschopnou a neatraktívnou. A hoci svojimi „singapurskými odkazmi“ spochybňuje Orbán najmä svoju doterajšiu politiku, jedno ani druhé nebude schopný zmeniť. Vystaval totiž na tom svoju politickú a ekonomickú moc a tej sa nemieni vzdať.
A napokon po tretie, okrem toho, že sa Viktor Orbán vysmial svojim spojencom a svojej doterajšej ekonomickej doktríne, nevychádza mu ani politika k maďarským menšinám za hranicami Maďarska, najmä tej slovenskej. Až doteraz sa snažil rozvíjať slová premiéra Józsefa Antalla, ktorý svojho času – citujúc Endre Adyho – povedal: „Otváram náruč tomu, koho Maďarom urobil rozum, príkaz, možnosť, zámer či osud.“ Orbán sa usiloval posilniť všetko z toho, od rozumu po osud, a integrovať maďarský národ ponad hranice do jedného spoločenstva, ale nateraz sa zdá, že namiesto toho dosiahol tri iné veci. Najchudobnejší Maďari z Rumunska či Ukrajiny odišli zo svojej domoviny a chcú žiť a pracovať v Maďarsku. Územie, ktoré po stáročia obývali, teda opúšťajú. Iná časť rumunských Maďarov sa koncentruje do menšieho územia v Sikulsku a čelí zostrenej politike Bukurešti. A napokon naši Maďari, ktorých mal k maďarskému národu pojiť najmä rozum, považujú Orbánovu politiku za nerozumnú. Nie je náhoda, že najväčší kritici Viktora Orbána sú na Slovensku práve Maďari, od Petra Morvaya po Bélu Bugára.
Je to smutné zistenie, ale zdá sa, že Maďari sa nevedia poučiť z vlastných chýb. Viac ako na charakter štátu myslia na jeho hranice. Viac ako na svoju budúcnosť myslia na svoju identitu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.