O balkánskych krajinách napísal Mappes-Niediek niekoľko kníh a prispieva pre viaceré, skôr ľavicovejšie orientované noviny ako Die Zeit, Frankfurter Rundschau či Der Standard. V rokoch 1994 ̶ 1995 pôsobil ako poradca zvláštneho zástupcu generálneho tajomníka OSN pre bývalú Juhosláviu. Keďže sa novinársky zaoberá oblasťou Európy, v ktorej žijú najväčšie koncentrácie rómskeho obyvateľstva, bolo len prirodzené, že o nich napísal obsiahlu knihu. Dotýka sa v nej občas aj Slovenska a koncom minulého roka vyšla i u nás.
.pasca biedy
„Kto je chudobný, musí za všetko drahšie platiť,“ píše nemecký reportér a o pár riadkov nižšie dodáva: „Ten, kto chce po spoločenskom rebríčku vyliezť z diery von, musí stúpnuť i na spráchnivené priečky ilegality.“ Mappes-Niediek nevidí jadro rómskej problematiky v ich kultúre, ani v ich diskriminácii väčšinovou spoločnosťou, hoci nepopiera, že existujú rómske kultúrne špecifiká či početné predsudky voči nim. Cituje rumunského sociológa Catalina Zamfira, podľa ktorého sú mnohí Rómovia natoľko izolovaní, že aby vôbec mohli zažiť rasovú diskrimináciu, museli by sa najskôr stretnúť s ľuďmi mimo ich chudobnej štvrte či osady.
Podľa nemeckého novinára je najväčším problémom špecifická logika ekonómie chudoby, v pravidlách ktorej musí operovať Róm z geta či osady pri svojom každodennom boji o prežitie. Pričom programy, zamerané na pomoc Rómom, túto logiku často ignorujú. Príklad? Podnet na sporenie aspoň malej sumy zo skromného príjmu nemusí dávať zmysel tým najchudobnejším. Pri veľmi nízkom príjme sú totiž aj pri najlepšej vôli schopní ušetriť len tak málo, že usporená suma nevynahradí vynaložené biedenie. Mappes-Niediek to prirovnáva k človeku, ktorý má veľmi málo jedla: „...jednoducho nie je rozumné najesť sa vždy len do polosýta, pretože potom má človek hlad stále. Keď sa však každý druhý deň naje do sýtosti, môže potom niekedy zakúsiť väčší pocit hladu, než keby bol spolovice nasýtený, celkovo si však pomohol.“ Podobne je ťažké motivovať Rómov na pravidelnú školskú dochádzku, ak je autobus do susednej obce mimo finančných možností rodiny, prípadne keď rodina nemá na topánky pre dieťa. Keď je zima, radšej ho nechajú doma.
Sociálnu politiku, založenú na podnetoch a motiváciách nemecký novinár neodmieta, no podľa neho funguje až vtedy, keď ľudia netrpia sústavnou núdzou. Aby svoj život mohli plánovať, potrebujú Rómovia aspoň elementárnu istotu, stabilitu a predvídateľnosti svojho prostredia či základný civilizačný štandard. Inak povedané, Mappes-Niediek vníma rómsku otázku v prvom rade ako sociálny problém: „Európa nepotrebuje rómsku politiku podporujúcu pozitívnu identitu tejto menšiny, ale sociálnu politiku zameranú na potieranie chudoby.“
Nemecký novinár uvádza množstvo štatistík, ktoré kombinuje so zaujímavými príbehmi z celej stredo- a juhovýchodnej Európy. Spomína trebárs príklad slovenských Rómov z okresu Rimavská Sobota, ktorí chodili žobrať do rakúskeho Grazu. Denne si vyžobrali do tridsať eur a hoci to trochu spochybňuje autorovu vyššie uvedenú tézu, dokázali si z toho niečo ušetriť a doma si postaviť lepšie domy. Mappes-Niediek Rómov neidealizuje. Vo svojej knihe predstavuje celé spektrum názorov na túto problematiku. Spomína známy prípad z Maďarska, keď rómsky dav zlynčoval na smrť učiteľa, ktorý zrazil dievčatko, hoci tomu sa nič nestalo. Ale aj prípady vykoľajených vlakov v Rumunsku vinou snahy rómskych zberačov železa o ukradnutie koľají. Na druhej strane, pripomína aj málo známu historickú skutočnosť, že na Balkáne existovalo až do 19. storočia otrokárstvo, ktorého obeťami boli často Rómovia.
.gypsy Industry
Mappes-Niediek je kritický k takzvanému „cigánskemu priemyslu“, keď mnohé organizácie, špecializujúce sa na riešenie rómskej otázky, v skutočnosti majú tendenciu pre udržanie tokov peňazí problémy konzervovať. Ako Nemec si všíma, že politické strany v našej časti Európy slúžia len na vyhľadávanie renty a živenie vazalov, takže riešenia sa nedajú očakávať ani od nich: „Ľudia sa tu spontánne nezdružujú a nebojujú za spoločné záujmy.“
Kniha Chudáci Romové, zlí Cikáni ponúka originálny a zároveň relatívne triezvy pohľad na rómsku otázku. Aj keď čitateľ bude chcieť miestami s autorom polemizovať, Mappes-Niediek napríklad píše, že na Slovensku, v Česku alebo v Maďarsku rómske deti nerady chodievajú do školy, lebo sú tam šikanované. No ignoruje, že často, naopak, rómske deti z málo podnetného prostredia šikanujú spolužiakov i učiteľov a narúšajú vyučovanie.
Protirečivý je aj autorov pohľad na kultúrne špecifiká Rómov, žijúcich v osadách a getách. Na jednej strane píše o tom, že v rómskych komunitách sa neprikladá veľká dôležitosť vlastníctvu. Tieto postoje opisuje Mappes-Niediek ako odovzdávané z generácie na generáciu a zakorenené v rómskych príbehoch. V jednom sa napríklad hovorí, že keď Boh na počiatku sveta rozdeľoval bohatstvo, praotec Rómov bol ostatnými národmi ukrátený o svoj podiel, a tak dnešné drobné krádeže sú len akousi kompenzáciou vtedajšej nespravodlivosti. Na druhej strane autor relativizuje dopad týchto kultúrnych postojov a kolektívnych návykov na sociálnu (samo)izoláciu Rómov.
V tom tkvie najväčšia slabina jeho argumentácie. Ak by totiž aj východoeurópske vlády zabezpečili Rómom v osadách sociálny štandard, pri ktorom by nemuseli trpieť dennodennou núdzou (po čom Mappes-Niediek volá), bez nadväzujúcej zmeny kontraproduktívnych návykov a kolektívnych postojov by to na pozdvihnutie príslušníkov tejto menšiny nemuselo stačiť. Norbert Mappes-Niediek: Chudáci Romové, zlí Cikáni, vyd. Host, 2013.
.pasca biedy
„Kto je chudobný, musí za všetko drahšie platiť,“ píše nemecký reportér a o pár riadkov nižšie dodáva: „Ten, kto chce po spoločenskom rebríčku vyliezť z diery von, musí stúpnuť i na spráchnivené priečky ilegality.“ Mappes-Niediek nevidí jadro rómskej problematiky v ich kultúre, ani v ich diskriminácii väčšinovou spoločnosťou, hoci nepopiera, že existujú rómske kultúrne špecifiká či početné predsudky voči nim. Cituje rumunského sociológa Catalina Zamfira, podľa ktorého sú mnohí Rómovia natoľko izolovaní, že aby vôbec mohli zažiť rasovú diskrimináciu, museli by sa najskôr stretnúť s ľuďmi mimo ich chudobnej štvrte či osady.
Podľa nemeckého novinára je najväčším problémom špecifická logika ekonómie chudoby, v pravidlách ktorej musí operovať Róm z geta či osady pri svojom každodennom boji o prežitie. Pričom programy, zamerané na pomoc Rómom, túto logiku často ignorujú. Príklad? Podnet na sporenie aspoň malej sumy zo skromného príjmu nemusí dávať zmysel tým najchudobnejším. Pri veľmi nízkom príjme sú totiž aj pri najlepšej vôli schopní ušetriť len tak málo, že usporená suma nevynahradí vynaložené biedenie. Mappes-Niediek to prirovnáva k človeku, ktorý má veľmi málo jedla: „...jednoducho nie je rozumné najesť sa vždy len do polosýta, pretože potom má človek hlad stále. Keď sa však každý druhý deň naje do sýtosti, môže potom niekedy zakúsiť väčší pocit hladu, než keby bol spolovice nasýtený, celkovo si však pomohol.“ Podobne je ťažké motivovať Rómov na pravidelnú školskú dochádzku, ak je autobus do susednej obce mimo finančných možností rodiny, prípadne keď rodina nemá na topánky pre dieťa. Keď je zima, radšej ho nechajú doma.
Sociálnu politiku, založenú na podnetoch a motiváciách nemecký novinár neodmieta, no podľa neho funguje až vtedy, keď ľudia netrpia sústavnou núdzou. Aby svoj život mohli plánovať, potrebujú Rómovia aspoň elementárnu istotu, stabilitu a predvídateľnosti svojho prostredia či základný civilizačný štandard. Inak povedané, Mappes-Niediek vníma rómsku otázku v prvom rade ako sociálny problém: „Európa nepotrebuje rómsku politiku podporujúcu pozitívnu identitu tejto menšiny, ale sociálnu politiku zameranú na potieranie chudoby.“
Nemecký novinár uvádza množstvo štatistík, ktoré kombinuje so zaujímavými príbehmi z celej stredo- a juhovýchodnej Európy. Spomína trebárs príklad slovenských Rómov z okresu Rimavská Sobota, ktorí chodili žobrať do rakúskeho Grazu. Denne si vyžobrali do tridsať eur a hoci to trochu spochybňuje autorovu vyššie uvedenú tézu, dokázali si z toho niečo ušetriť a doma si postaviť lepšie domy. Mappes-Niediek Rómov neidealizuje. Vo svojej knihe predstavuje celé spektrum názorov na túto problematiku. Spomína známy prípad z Maďarska, keď rómsky dav zlynčoval na smrť učiteľa, ktorý zrazil dievčatko, hoci tomu sa nič nestalo. Ale aj prípady vykoľajených vlakov v Rumunsku vinou snahy rómskych zberačov železa o ukradnutie koľají. Na druhej strane, pripomína aj málo známu historickú skutočnosť, že na Balkáne existovalo až do 19. storočia otrokárstvo, ktorého obeťami boli často Rómovia.
.gypsy Industry
Mappes-Niediek je kritický k takzvanému „cigánskemu priemyslu“, keď mnohé organizácie, špecializujúce sa na riešenie rómskej otázky, v skutočnosti majú tendenciu pre udržanie tokov peňazí problémy konzervovať. Ako Nemec si všíma, že politické strany v našej časti Európy slúžia len na vyhľadávanie renty a živenie vazalov, takže riešenia sa nedajú očakávať ani od nich: „Ľudia sa tu spontánne nezdružujú a nebojujú za spoločné záujmy.“
Kniha Chudáci Romové, zlí Cikáni ponúka originálny a zároveň relatívne triezvy pohľad na rómsku otázku. Aj keď čitateľ bude chcieť miestami s autorom polemizovať, Mappes-Niediek napríklad píše, že na Slovensku, v Česku alebo v Maďarsku rómske deti nerady chodievajú do školy, lebo sú tam šikanované. No ignoruje, že často, naopak, rómske deti z málo podnetného prostredia šikanujú spolužiakov i učiteľov a narúšajú vyučovanie.
Protirečivý je aj autorov pohľad na kultúrne špecifiká Rómov, žijúcich v osadách a getách. Na jednej strane píše o tom, že v rómskych komunitách sa neprikladá veľká dôležitosť vlastníctvu. Tieto postoje opisuje Mappes-Niediek ako odovzdávané z generácie na generáciu a zakorenené v rómskych príbehoch. V jednom sa napríklad hovorí, že keď Boh na počiatku sveta rozdeľoval bohatstvo, praotec Rómov bol ostatnými národmi ukrátený o svoj podiel, a tak dnešné drobné krádeže sú len akousi kompenzáciou vtedajšej nespravodlivosti. Na druhej strane autor relativizuje dopad týchto kultúrnych postojov a kolektívnych návykov na sociálnu (samo)izoláciu Rómov.
V tom tkvie najväčšia slabina jeho argumentácie. Ak by totiž aj východoeurópske vlády zabezpečili Rómom v osadách sociálny štandard, pri ktorom by nemuseli trpieť dennodennou núdzou (po čom Mappes-Niediek volá), bez nadväzujúcej zmeny kontraproduktívnych návykov a kolektívnych postojov by to na pozdvihnutie príslušníkov tejto menšiny nemuselo stačiť. Norbert Mappes-Niediek: Chudáci Romové, zlí Cikáni, vyd. Host, 2013.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.