Na 1. mája 1926 dostali zamestnanci Fordovej automobilky od svojho zamestnávateľa zvláštny darček. V ére, keď chodiť do práce aj v sobotu a pracovať každý deň od svitu do mrku nebolo nič neobvyklé, zaviedol Henry Ford vo svojom podniku päť dňový štyridsaťhodinový pracovný týždeň. Mnohí súčasníci tomuto nápadu neverili. Spochybňovali ho iní priemyselníci, ale aj doboví moralisti. Od zástancov prohibície napríklad zaznievalo, že robotníci nebudú vedieť, čo si s dodatočným voľným časom počať a strávia ho v krčmách, hraním hazardných hier či páchaním kriminality. No Ford si všetko dobre spočítal. Nešlo mu len o altruistický cieľ, dať zamestnancom viac voľna. Dúfal, že oddýchnutejší pracovníci mu dopomôžu k rastu produktivity. Očakávalo sa, že v kratšom pracovnom čase urobia viac ako doposiaľ. Navyše, chcel si získať a udržať najlepších zamestnancov v odvetví.
.mexické vízie
Fordov príklad postupne nasledovali ďalšie biznisy a na konci 30. rokov potvrdil nastúpený trend aj prezident Franklin Delano Roosevelt podpísaním príslušnej legislatívy. V tom čase sa dokonca diskutovalo v USA o 30-hodinovom pracovnom týždni. Päťdňový pracovný týždeň sa postupne stával štandardom pre celý svet. V Československu bola voľná sobota výdobytkom Pražskej jari roku 1968, no zavádzaná bola postupne a občasné pracovné soboty sa vyskytli aj neskôr.
Veľká hospodárska kríza 30. rokov minulého storočia myšlienke kratšieho pracovného týždňa vohnala vietor do plachiet. Vo verejnosti totiž panovalo presvedčenie, že ak ľudia budú pracovať menej, viac z nich sa dostane k zamestnaniu. Väčšina ekonómov považuje takúto úvahu za omyl v úsudku, ktorý akoby vychádzal z predpokladu, že množstvo práce je fixne dané. Napríklad Francúzsko má dlhodobý problém s vysokou nezamestnanosťou bez ohľadu na svoj 35-hodinový pracovný týždeň. No aj keď kratší pracovný týždeň neznižuje nevy hnutne nezamestnanosť, argumenty psychológov v prospech oddýchnutejších, a preto produktívnejších zamestnancov stoja za zváženie...
V každom prípade, dnes sa svet borí s následkami ďalšej krízy a opäť sú to bohatí biznismeni, ktorí sa snažia rozpútať verejnú debatu o skracovaní pracovného týždňa. Samozrejme, najpresvedčivejší by boli, keby sa navrhované zmeny osvedčili najskôr po zavedení v ich vlastných podnikoch. Tak ako to bolo v prípade Henryho Forda. Napríklad mexický telekomunikačný gigant Telmex ponúka zamestnancom v dôchodkovom veku možnosť zostať pracovať na štyri dni v týždni pri pôvodnej výške platu. Ide o spoločnosť Carlosa Slima, ktorý je podľa rebríčka časopisu Forbes s takmer 80 miliardami dolárov najbohatším človekom na svete. Práve on na konferencii v Paraguaji nedávno navrhol, aby sme pracovali len tri dni v týždni, zato po jedenásť hodín denne.
Podľa Slima by sa tiež vek odchodu do dôchodku mal zvýšiť až na 70 či 75 rokov, keďže ľudia dnes žijú dlhšie a práca je fyzicky menej namáhavá. Firmy by mali dve skupiny zamestnancov: jedna by pracovala od pondelka do stredy, druhá od štvrtka do soboty. „S tromi pracovnými dňami týždenne by nám ostalo viac času na oddych a na vyššiu kvalitu života,“ citujú svetové médiá 74-ročného mexického miliardára. Štyri dni voľna týždenne by tiež stimulovali vznik nových biznisov, sústredených na využitie voľného času. A v kombinácii s odchodom do penzie v sedemdesiatke by riešili aj problémy, súvisiace so starnutím obyvateľstva a krachujúcimi penzijnými systémami.
Ak by sa vízie Carlosa Slima ukázali ako realizovateľné, malo by to ešte jednu výhodu. V dnešnej volatilnej ekonomike už neplatí, že človek má jedno zamestnanie isté na celý život. Kratší pracovný týždeň by však vytvoril časový priestor, aby ľudia mohli popri zamestnaní viac času venovať štúdiu a priebežne upravovať alebo meniť svoju kvalifikáciu podľa zmien dopytu na trhu. Človek by tak dokázal lepšie čeliť životnej perspektíve, v ktorej vystrieda možno pol tucta zamestnaní, pričom každé si bude vyžadovať rôzne druhy kvalifikácie. Popri päťdňovom pracovnom týždni a rodine dospelý človek na takéto sebazdokonaľovanie veľa času nemá. Pri trojdňovom by si ten čas mohol nájsť jednoduchšie. Vzdelanie je ďalšou Slimovou veľkou témou. Podľa neho by nemalo byť nudné, ale skôr zábavné. Takpovediac: „škola hrou“ po mexicky.
.aj „panenský“ miliardár
Nápad telekomunikačného magnáta, ktorému kritici vyčítajú, že zbohatol na prakticky monopolnom biznise, vzápätí podporil na svojom blogu aj zakladateľ spoločnosti Virgin Group, britský podnikateľ Richard Branson: „Návrhy pána Slima sa sústredili najmä na starších, keďže, ako správne poznamenal, ľudia žijú dlhšie a zdravšie, pričom chcú pokračovať v užívaní si aktívneho života tak dlho, ako je to len možné. Na druhej strane, verím, že zmeny pracovných zvyklostí by sa nemali týkať len starších pracovníkov. Koncept flexibilnej práce by sa mal vzťahovať na každého, čo podporujeme aj my v spoločnosti Virgin.“
Práve Virgin Group iniciovala debatu o flexibilnejších pracovných podmienkach vo firmách. Séria článkov k rôznym aspektom tejto témy sa dá nájsť na internetovej stránke spoločnosti. Pracovať od deviatej do sedemnástej, päť dní týždenne, sa Bransonovi zdá málo efektívne a prekonané. Metódou pokusov a omylov sa majú testovať nové prístupy k práci: domáca kancelária, flexibilný pracovný čas či rozdelenie pracovného miesta medzi dvoch ľudí.
Richard Branson má povesť vizionára, ktorý rád svet prekvapuje originálnymi a inovatívnymi nápadmi. Lenže na udičku myšlienky skracovania pracovného týždňa na tri dni sa chytil aj inak sucho vecný britský denník Financial Times. Ich stĺpčekár Michael Skapinker nadšene píše o „veľkolepom nápade“. Podľa neho nie je trojdňový pracovný týždeň bláznivejším nápadom, než bol pred deväťdesiatimi rokmi ten päťdňový z dielne Henryho Forda: „Kratšie týždne nefungujú v každom zamestnaní, no bežia vo väčšom množstve zamestnaní, než sa tradiční manažéri nazdávajú.“ Skapinker sám mal skúsenosť s riadením ľudí pri troj- a štvordenných pracovných týždňoch a podľa jeho skúsenosti boli produktívnejší a usilovnejší, než ľudia, ktorí v práci trávili päť dní. Manažéri si podľa neho musia uvedomiť dve veci. Po prvé, že veľa času na pracovisku je tak či tak premrhaného. Po druhé, že pracovníci by mali byť posudzovaní podľa toho, čo vyprodukujú, nie podľa počtu hodín, ktoré strávia sedením za pracovným stolom.
.večný nepokoj
Samozrejme, nápad s trojdňovým pracovným týždňom je kontroverzný. Ak majú mzdy zostať na rovnakej úrovni aj po skrátení týždenného pracovného času, nutná by bola dlhšia prechodná fáza, v ktorej by sa firmy i zamestnanci museli sústrediť na zvýšenie produktivity. Za menej času totiž bude treba spraviť viac. Natíska sa tiež otázka, čo by takáto zmena urobila s konkurencieschopnosťou firiem i celých krajín. Isté totiž je, že v Indii ani Číne sa zaviesť trojdňový pracovný týždeň nechystajú.
Niektorí spoločenskí kritici, ako napríklad profesor antropológie na London School of Economics David Greaber, nastoľujú otázku, prečo toľko pracujeme, keď sme čoraz bohatší: Nemohli by sme oželieť časť príjmu a radšej si vychutnávať viac voľného času? Odpoveďou na túto otázku je skúsenosť 31-ročného Petra.
Vyštudovaný pedagóg si počas vysokoškolského štúdia našiel brigádu snov. Na diaľku cez internet pomáhal firme v Spojených štátoch s vedením administratívy. „V podstate som nahadzoval údaje do excelových tabuliek.“ Bola to práca na tri hodiny denne a päť dní týždenne. Mohol robiť z domu, stačil mu počítač a pripojenie na internet. Peter si takto zarobil takmer 500 eur mesačne: „V podstate za trojhodinový pracovný čas denne som mal toľko, čo veľa ľudí v iných povolaniach u nás zarobí za osem hodín.“ Ako brigáda popri škole to bolo výborné. Keď Peter doštudoval, povedal si, že skúsi žiť inak ako jeho rovesníci: „Býval som u rodičov, veľa som k životu nepotreboval. Povedal som si, že si ponechám tento džob, oželiem vyšší príjem a radšej si budem vychutnávať voľný čas.“
No takýto život ho po čase viac frustroval ako napĺňal: „Stále mi v hlave vŕtala myšlienka, že by som možno mal na viac. Videl som tiež mojich zaneprázdnených rovesníkov v ich osem-deväťhodinových zamestnaniach a začal som mať výčitky svedomia. Darmo som vstával o desiatej a o jednej mi už padla, keď aj tak málokto z kamarátov mal čas ísť na pivo alebo niečo so mnou podniknúť.“ Množstvu denného času, ktorému by Petrovi inak zabrala práca na osem hodín, musel dať obsah sám. A okrem toho ho zožierali aj existenčné obavy: „Čo ak o prácu pre Američanov zo dňa na deň prídem? A nemal by som sa radšej snažiť zarobiť viac v normálnom zamestnaní a vytvoriť si finančnú rezervu na horšie časy? To sú otázky, ktoré som si kládol.“ V istom bode si začal pripadať ako povaľač. Všetko to porovnávanie s rovesníkmi ho zožieralo: „Tak som sa napokon po roku rozhodol hľadať si normálnu prácu na osem-deväť hodín.“ Dnes pracuje v jednej slovenskej firme a keď večer príde domov, ešte tri hodiny robí diaľkovo pre Američanov. „Napokon vo mne zvíťazilo to škrečkovské zhŕňanie peňazí a robím v dvoch robotách dohromady jedenásťdvanásť hodín denne. Ale aspoň mi nikto nemôže vyčítať, že premrhávam svoj čas a životný potenciál,“ smeje sa.
.nech idú príkladom
Petrov príbeh demonštruje, prečo v posledných desaťročiach pracujeme stále rovnako dlho, aj keď technológie sú vyspelejšie, produktivita práce vyššia a môžeme si dovoliť aj veci, ktoré si predchádzajúce generácie nemohli. Človek sa porovnáva s druhými, je ovplyvnený očakávaniami okolia a súťaživou spotrebou. Mnohí ľudia tak dajú prednosť dlhšiemu pracovnému času, aby zarobili viac, mohli si kúpiť viac a nových tovarov i služieb, či lepšie sa zabezpečiť do budúcnosti – zvlášť ak tak robia všetci ostatní...
Ak by dnes zákonodarca prišiel s tým, že zo dňa na deň sa zavádza štvordňový alebo dokonca trojdňový pracovný týždeň, išlo by o sociálny experiment s nevyspytateľnými dopadmi na ekonomiku. Iniciatíve súkromného sektora sa však medze nekladú. Ak sa nájdu firmy, ktoré štvordňový pracovný týždeň u seba zavedú a bez nútenia zákonodarcom pôjdu príkladom ostatným, tak prečo nie?
.mexické vízie
Fordov príklad postupne nasledovali ďalšie biznisy a na konci 30. rokov potvrdil nastúpený trend aj prezident Franklin Delano Roosevelt podpísaním príslušnej legislatívy. V tom čase sa dokonca diskutovalo v USA o 30-hodinovom pracovnom týždni. Päťdňový pracovný týždeň sa postupne stával štandardom pre celý svet. V Československu bola voľná sobota výdobytkom Pražskej jari roku 1968, no zavádzaná bola postupne a občasné pracovné soboty sa vyskytli aj neskôr.
Veľká hospodárska kríza 30. rokov minulého storočia myšlienke kratšieho pracovného týždňa vohnala vietor do plachiet. Vo verejnosti totiž panovalo presvedčenie, že ak ľudia budú pracovať menej, viac z nich sa dostane k zamestnaniu. Väčšina ekonómov považuje takúto úvahu za omyl v úsudku, ktorý akoby vychádzal z predpokladu, že množstvo práce je fixne dané. Napríklad Francúzsko má dlhodobý problém s vysokou nezamestnanosťou bez ohľadu na svoj 35-hodinový pracovný týždeň. No aj keď kratší pracovný týždeň neznižuje nevy hnutne nezamestnanosť, argumenty psychológov v prospech oddýchnutejších, a preto produktívnejších zamestnancov stoja za zváženie...
V každom prípade, dnes sa svet borí s následkami ďalšej krízy a opäť sú to bohatí biznismeni, ktorí sa snažia rozpútať verejnú debatu o skracovaní pracovného týždňa. Samozrejme, najpresvedčivejší by boli, keby sa navrhované zmeny osvedčili najskôr po zavedení v ich vlastných podnikoch. Tak ako to bolo v prípade Henryho Forda. Napríklad mexický telekomunikačný gigant Telmex ponúka zamestnancom v dôchodkovom veku možnosť zostať pracovať na štyri dni v týždni pri pôvodnej výške platu. Ide o spoločnosť Carlosa Slima, ktorý je podľa rebríčka časopisu Forbes s takmer 80 miliardami dolárov najbohatším človekom na svete. Práve on na konferencii v Paraguaji nedávno navrhol, aby sme pracovali len tri dni v týždni, zato po jedenásť hodín denne.
Podľa Slima by sa tiež vek odchodu do dôchodku mal zvýšiť až na 70 či 75 rokov, keďže ľudia dnes žijú dlhšie a práca je fyzicky menej namáhavá. Firmy by mali dve skupiny zamestnancov: jedna by pracovala od pondelka do stredy, druhá od štvrtka do soboty. „S tromi pracovnými dňami týždenne by nám ostalo viac času na oddych a na vyššiu kvalitu života,“ citujú svetové médiá 74-ročného mexického miliardára. Štyri dni voľna týždenne by tiež stimulovali vznik nových biznisov, sústredených na využitie voľného času. A v kombinácii s odchodom do penzie v sedemdesiatke by riešili aj problémy, súvisiace so starnutím obyvateľstva a krachujúcimi penzijnými systémami.
Ak by sa vízie Carlosa Slima ukázali ako realizovateľné, malo by to ešte jednu výhodu. V dnešnej volatilnej ekonomike už neplatí, že človek má jedno zamestnanie isté na celý život. Kratší pracovný týždeň by však vytvoril časový priestor, aby ľudia mohli popri zamestnaní viac času venovať štúdiu a priebežne upravovať alebo meniť svoju kvalifikáciu podľa zmien dopytu na trhu. Človek by tak dokázal lepšie čeliť životnej perspektíve, v ktorej vystrieda možno pol tucta zamestnaní, pričom každé si bude vyžadovať rôzne druhy kvalifikácie. Popri päťdňovom pracovnom týždni a rodine dospelý človek na takéto sebazdokonaľovanie veľa času nemá. Pri trojdňovom by si ten čas mohol nájsť jednoduchšie. Vzdelanie je ďalšou Slimovou veľkou témou. Podľa neho by nemalo byť nudné, ale skôr zábavné. Takpovediac: „škola hrou“ po mexicky.
.aj „panenský“ miliardár
Nápad telekomunikačného magnáta, ktorému kritici vyčítajú, že zbohatol na prakticky monopolnom biznise, vzápätí podporil na svojom blogu aj zakladateľ spoločnosti Virgin Group, britský podnikateľ Richard Branson: „Návrhy pána Slima sa sústredili najmä na starších, keďže, ako správne poznamenal, ľudia žijú dlhšie a zdravšie, pričom chcú pokračovať v užívaní si aktívneho života tak dlho, ako je to len možné. Na druhej strane, verím, že zmeny pracovných zvyklostí by sa nemali týkať len starších pracovníkov. Koncept flexibilnej práce by sa mal vzťahovať na každého, čo podporujeme aj my v spoločnosti Virgin.“
Práve Virgin Group iniciovala debatu o flexibilnejších pracovných podmienkach vo firmách. Séria článkov k rôznym aspektom tejto témy sa dá nájsť na internetovej stránke spoločnosti. Pracovať od deviatej do sedemnástej, päť dní týždenne, sa Bransonovi zdá málo efektívne a prekonané. Metódou pokusov a omylov sa majú testovať nové prístupy k práci: domáca kancelária, flexibilný pracovný čas či rozdelenie pracovného miesta medzi dvoch ľudí.
Richard Branson má povesť vizionára, ktorý rád svet prekvapuje originálnymi a inovatívnymi nápadmi. Lenže na udičku myšlienky skracovania pracovného týždňa na tri dni sa chytil aj inak sucho vecný britský denník Financial Times. Ich stĺpčekár Michael Skapinker nadšene píše o „veľkolepom nápade“. Podľa neho nie je trojdňový pracovný týždeň bláznivejším nápadom, než bol pred deväťdesiatimi rokmi ten päťdňový z dielne Henryho Forda: „Kratšie týždne nefungujú v každom zamestnaní, no bežia vo väčšom množstve zamestnaní, než sa tradiční manažéri nazdávajú.“ Skapinker sám mal skúsenosť s riadením ľudí pri troj- a štvordenných pracovných týždňoch a podľa jeho skúsenosti boli produktívnejší a usilovnejší, než ľudia, ktorí v práci trávili päť dní. Manažéri si podľa neho musia uvedomiť dve veci. Po prvé, že veľa času na pracovisku je tak či tak premrhaného. Po druhé, že pracovníci by mali byť posudzovaní podľa toho, čo vyprodukujú, nie podľa počtu hodín, ktoré strávia sedením za pracovným stolom.
.večný nepokoj
Samozrejme, nápad s trojdňovým pracovným týždňom je kontroverzný. Ak majú mzdy zostať na rovnakej úrovni aj po skrátení týždenného pracovného času, nutná by bola dlhšia prechodná fáza, v ktorej by sa firmy i zamestnanci museli sústrediť na zvýšenie produktivity. Za menej času totiž bude treba spraviť viac. Natíska sa tiež otázka, čo by takáto zmena urobila s konkurencieschopnosťou firiem i celých krajín. Isté totiž je, že v Indii ani Číne sa zaviesť trojdňový pracovný týždeň nechystajú.
Niektorí spoločenskí kritici, ako napríklad profesor antropológie na London School of Economics David Greaber, nastoľujú otázku, prečo toľko pracujeme, keď sme čoraz bohatší: Nemohli by sme oželieť časť príjmu a radšej si vychutnávať viac voľného času? Odpoveďou na túto otázku je skúsenosť 31-ročného Petra.
Vyštudovaný pedagóg si počas vysokoškolského štúdia našiel brigádu snov. Na diaľku cez internet pomáhal firme v Spojených štátoch s vedením administratívy. „V podstate som nahadzoval údaje do excelových tabuliek.“ Bola to práca na tri hodiny denne a päť dní týždenne. Mohol robiť z domu, stačil mu počítač a pripojenie na internet. Peter si takto zarobil takmer 500 eur mesačne: „V podstate za trojhodinový pracovný čas denne som mal toľko, čo veľa ľudí v iných povolaniach u nás zarobí za osem hodín.“ Ako brigáda popri škole to bolo výborné. Keď Peter doštudoval, povedal si, že skúsi žiť inak ako jeho rovesníci: „Býval som u rodičov, veľa som k životu nepotreboval. Povedal som si, že si ponechám tento džob, oželiem vyšší príjem a radšej si budem vychutnávať voľný čas.“
No takýto život ho po čase viac frustroval ako napĺňal: „Stále mi v hlave vŕtala myšlienka, že by som možno mal na viac. Videl som tiež mojich zaneprázdnených rovesníkov v ich osem-deväťhodinových zamestnaniach a začal som mať výčitky svedomia. Darmo som vstával o desiatej a o jednej mi už padla, keď aj tak málokto z kamarátov mal čas ísť na pivo alebo niečo so mnou podniknúť.“ Množstvu denného času, ktorému by Petrovi inak zabrala práca na osem hodín, musel dať obsah sám. A okrem toho ho zožierali aj existenčné obavy: „Čo ak o prácu pre Američanov zo dňa na deň prídem? A nemal by som sa radšej snažiť zarobiť viac v normálnom zamestnaní a vytvoriť si finančnú rezervu na horšie časy? To sú otázky, ktoré som si kládol.“ V istom bode si začal pripadať ako povaľač. Všetko to porovnávanie s rovesníkmi ho zožieralo: „Tak som sa napokon po roku rozhodol hľadať si normálnu prácu na osem-deväť hodín.“ Dnes pracuje v jednej slovenskej firme a keď večer príde domov, ešte tri hodiny robí diaľkovo pre Američanov. „Napokon vo mne zvíťazilo to škrečkovské zhŕňanie peňazí a robím v dvoch robotách dohromady jedenásťdvanásť hodín denne. Ale aspoň mi nikto nemôže vyčítať, že premrhávam svoj čas a životný potenciál,“ smeje sa.
.nech idú príkladom
Petrov príbeh demonštruje, prečo v posledných desaťročiach pracujeme stále rovnako dlho, aj keď technológie sú vyspelejšie, produktivita práce vyššia a môžeme si dovoliť aj veci, ktoré si predchádzajúce generácie nemohli. Človek sa porovnáva s druhými, je ovplyvnený očakávaniami okolia a súťaživou spotrebou. Mnohí ľudia tak dajú prednosť dlhšiemu pracovnému času, aby zarobili viac, mohli si kúpiť viac a nových tovarov i služieb, či lepšie sa zabezpečiť do budúcnosti – zvlášť ak tak robia všetci ostatní...
Ak by dnes zákonodarca prišiel s tým, že zo dňa na deň sa zavádza štvordňový alebo dokonca trojdňový pracovný týždeň, išlo by o sociálny experiment s nevyspytateľnými dopadmi na ekonomiku. Iniciatíve súkromného sektora sa však medze nekladú. Ak sa nájdu firmy, ktoré štvordňový pracovný týždeň u seba zavedú a bez nútenia zákonodarcom pôjdu príkladom ostatným, tak prečo nie?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.