Vyniesli rozsudok, že Ruská federácia nezákonne vyvlastnila súkromný majetok spoločnosti JUKOS a jeho akcionárom má vyplatiť dovedna takmer 40 miliárd eur odškodné. Pre Vladimíra Putina je to ťažko znesiteľná politická prehra. Prichádza v čase akoby zlomu, veď Západ a Rusko sa vlastne rozchádzajú. Po prvý raz je na pranieri nielen priamo Kremeľ, ale aj prezident Putin.
.chodorkovskij je proti sankciám
Len dvaja ľudia sú totiž kľúčoví v prípade JUKOS – prezident Vladimír Putin a Igor Sečin (ten už dávnejšie sedí na trestnej lavici sankcií, ktoré prijala EÚ). Jeden urobil všetko preto, aby bez ohľadu na prostriedky zoštátnil najväčšiu a najúspešnejšiu ropnú spoločnosť JUKOS. Druhý zložitým spôsobom doviedol jej najvýkonnejšie časti k bankrotu, v zjavne zinscenovaných dražbách previedol strategické kľúčové ropné energetické odvetvie pod štátnu kontrolu a majiteľa, kedysi najbohatšieho ruského oligarchu, dostal na desaťročie do väzenia.
Po prvý raz je nejednému súdnemu Rusovi – a tých je v Rusku aj mimo neho množstvo – zrejmé, že nebyť sankcií USA a sankcií Európskej únie, nebolo by ani rozsudku v takej nebývalej výške, a najmä nebol by takým úderom nielen prestíži ruského štátu, ale osobne Vladimírovi Putinovi. Pretože Rusko je síce v stave „uhrať“ 40 miliárd, ale strata prestíže, napriek tomu, že drvivá väčšina Rusov považuje majiteľov JUKOS-u za zlodejov, bude takmer nezvládnuteľná. Žiaľ, je tu jeden problém: súdni Rusi nemajú nijaký dosah na širokú verejnosť, ale prezident Putin áno.
Rozširuje sa však šachovnica, na ktorej Putin musí hrať svoju simultánku. Michail Chodorkovskij po desaťročnom väzení po prvý raz vystupoval vlani verejne a medzinárodne v Berlíne, kde vyhlásil: „Kapitál musí byť sociálne zodpovedný.“ Teraz urobil dva rozhodujúce kroky: Po prvé, vzdal sa podielu na štyridsaťmiliardovom odškodnení a inicioval rokovania s ruskou stranou. A po druhé, ešte pred oznámením európskych sankcií vystríhal Európu pred ich prijatím. Podľa neho „zosilnený tlak na Rusko je vodou na mlyn nielen nacionalistom, ale aj ideológom Eurázie, teda myšlienkam a hnutiam, dlho zakoreneným v ruskom spoločenskom a politickom živote, snažiacim sa ojedinelosťou Ruska izolovať čo najväčšmi krajinu a jej obyvateľstvo od Európy“.
Ruská opozícia, o ktorej sa zdá, že jej niet, dostala komunikátora, ktorý má mediálny vplyv aj dovnútra Ruska a vyjadruje názory, ktorých racionalitu ťažko poprieť. Vladimír Putin bol do zostrelenia malajzijského lietadla prakticky v bezkonkurenčnom prostredí doma i za hranicami. Toto sa mení. Proeurópskej časti ruskej inteligencie, ekonomických odborníkov a bývalých vládnych expertov a tiež časti obyvateľstva doma a mnohomiliónovému ruskému svetu vonku nevyhovuje terajšia čoraz hlbšia nedôvera medzi Európou a Ruskom.
Chodorkovskij, ktorý od čias Majdanu sústreďuje svoju hlavnú aktivitu na Ukrajine, je proti stupňujúcim sa sankciám Európskej únie, vystríha pred nimi a nalieha na EÚ, ako aj na jednotlivých vedúcich predstaviteľov, aby čo najväčšmi pomáhali Ukrajine, lebo práve to môže podstatne prispieť k zmenám v Rusku samotnom. Tvrdí: „Je nevyhnutné, aby sa Európa vyhla ďalším sankciám vo vzťahu k Rusku a sústredila svoje úsilie na reformy v Kyjeve, keďže Ukrajina sa zaplietla do občianskej vojny, z ktorej ešte nenašla východisko.“ Navrhol rokovať s Ruskom o výške odškodnenia, chce teda pootvoriť dvere do poznania ruského vládneho prostredia.
.konflikt je dnes medzinárodný
Fakt, že z „lokálneho“ sa celý konflikt zmenil na medzinárodný, chápu veľmi dobre aj v Rusku, osobitne v Kremli. Po prvý raz sa v aktuálnych súvislostiach rozoberá napríklad zostrelenie juhokórejského Boeingu s 269 osobami na palube 1. septembra 1983. V čase, keď na čelo ZSSR prišiel Jurij Andropov priamo zo stoličky šéfa KGB. Dlho sa vtedy hralo na „zatĺkanie“, až sa muselo s farbou von.
Mení sa aj niečo podstatné, čo v Európe málokto vníma – mnohí z tých, čo masívne protestovali proti kampani a priam besneniu štátnej televízie a súdnym procesom so skupinou Pussy Riot, potom, naopak, v prípade Krymu podporili, alebo s pochopením prijali postup prezidenta Putina. Populárny satirik Michail Žvaneckij to sformuloval vo svojej pravidelnej relácii v štátnej televízii: „Krym, to sme pochopili. Rusko si muselo zaštítiť svoje slabiny, veď je zrejmé, čo by sa tam (teda v mieste kľúčových vojenských a námorných základní na Čiernom mori, o ktoré by Rusko mohlo prísť), dialo. No ale zároveň Rusko urobilo niečo nepredstaviteľné a nepochopiteľné, znovuzískaním Krymu sa vzdalo celej Ukrajiny. To je niečo, čo nám nikdy ani len v najhoršom sne na um nemohlo zísť! Mňa, hoci som Národný umelec Ukrajiny, rodený Odesan, sa nepýtajte, ja tomu nerozumiem, ja nechápem, prečo sa to všetko deje, prečo bol 2. mája masaker v Odese, kde sa nikdy nič podobného nestalo, pýtajte sa iných, ja tomu nerozumiem, ja to nechápem, ja naozaj neviem, čo sa to deje na Ukrajine.“ Publiku je jasné, koho sa treba pýtať, preto tak tlieska. Ale to je len slabá frčka do nosa...
.upozornenie na Afganistan
Zmedzinárodnenie, až zglobalizovanie pôvodne ukrajinskej krízy si uvedomujú aj v Moskve. Verejne sa rozoberá otázka, ako vyviaznuť z celej situácie bez toho, aby sa opakoval Afganistan. Pripomína sa nie krvavá sovietska skúsenosť, ale tupá krátkozrakosť Brežnevovho vedenia, ktoré sa dalo vtiahnuť do vojny v Afganistane a bolo tam ako veľmoc porazené. Varovanie zo sovietskej minulosti je živé. Ako keby to nebolo pred štvrťstoročím, ale nedávno. Ako keby sovietska skúsenosť nezapadla prachom, ale bola v polovici roka 2014 aktívna. Ide o poznanie, ako Afganistan vplýval na rozpad a následne zánik ZSSR. Takéto varovanie pred rozpadom a zánikom znie v Putinovom Rusku verejne po prvý raz, pravda i keď v obmedzenom, ale rešpektovanom kruhu analytikov a znalcov, ekonomických expertov, akademikov. Lebo spoločnosť, elity a prezident potrebujú vzájomne sformulovať životaschopnú stratégiu. Prezident potrebuje radu. Tomuto prezidentovi verejne dávno nikto rady nedával. Hádam len nehádžu hrach na kremeľské steny!?
Z Moskvy to teraz vyzerá inak. Pocit víťazstva po získaní Krymu vystriedalo poznanie, že za všetko sa raz platí. Vo verejnosti i v politike. Je zrejmé, že Rusko neutiahne ukrajinský konflikt a nemalo by sa do neho nechať hlbšie vťahovať, aby sa neocitlo v „afganskom“ zovretí. „Rusko by malo priznať, že Západu, USA a EÚ sa podarilo, aby sa Ukrajina nedostala do okruhu zväzov, ktoré sa formujú okolo Ruska,“ konštatoval Sergej Karaganov, dekan Fakulty svetovej ekonomiky a politiky uznávanej neštátnej Vysokej školy ekonomiky.
.mať sa horšie ako v Bielorusku?
Je v tom pragmatizmus a do istej miery cynizmus. Odráža sa v tom ruské poznanie, že niet ilúzií a Ukrajina sa v strednodobej perspektíve nevymaní z hlbokého prepadu. Z ruského pohľadu zaniká ukrajinská štátnosť a separatizmus na juhovýchode bude trvať aj bez Ruska. Inými slovami, nemá kontrolu Kyjev, nekontroluje ho ani Putin. Z Moskvy vidia na Ukrajine „feudálne republiky oligarchov, nový stredovek na hraniciach Ruska“, ako to nazvalo ruské vydanie Financial Times. Pre verejnosť však stačí zrejmé porovnanie, že životná úroveň na Ukrajine hlboko klesla pod bieloruskú. Mať sa horšie ako v Bielorusku, tomu rozumie každý. Rusko by sa vraj malo pripraviť na uvítanie „povstalcov ako hrdinov a pripraviť sa, ba podnietiť státisíce, ak nie milióny etnických a kultúrne blízkych Rusov, aby prešli z Ukrajiny do Ruska, kde prakticky všade chýbajú pracovné sily“. Moskve by potom stačilo čakať, ako sa Európskej únii a Kyjevu bude dariť, či skôr nedariť a robiť všetko len pre to, aby sa Ukrajina nestala súčasťou NATO.
Chodorkovského výzva, aby sa namiesto sankcií voči Rusku pomáhalo Ukrajine, je v tomto kontexte úplne zrozumiteľná.
.autorka je šéfdramaturgička Rádia Slovakia International.
.chodorkovskij je proti sankciám
Len dvaja ľudia sú totiž kľúčoví v prípade JUKOS – prezident Vladimír Putin a Igor Sečin (ten už dávnejšie sedí na trestnej lavici sankcií, ktoré prijala EÚ). Jeden urobil všetko preto, aby bez ohľadu na prostriedky zoštátnil najväčšiu a najúspešnejšiu ropnú spoločnosť JUKOS. Druhý zložitým spôsobom doviedol jej najvýkonnejšie časti k bankrotu, v zjavne zinscenovaných dražbách previedol strategické kľúčové ropné energetické odvetvie pod štátnu kontrolu a majiteľa, kedysi najbohatšieho ruského oligarchu, dostal na desaťročie do väzenia.
Po prvý raz je nejednému súdnemu Rusovi – a tých je v Rusku aj mimo neho množstvo – zrejmé, že nebyť sankcií USA a sankcií Európskej únie, nebolo by ani rozsudku v takej nebývalej výške, a najmä nebol by takým úderom nielen prestíži ruského štátu, ale osobne Vladimírovi Putinovi. Pretože Rusko je síce v stave „uhrať“ 40 miliárd, ale strata prestíže, napriek tomu, že drvivá väčšina Rusov považuje majiteľov JUKOS-u za zlodejov, bude takmer nezvládnuteľná. Žiaľ, je tu jeden problém: súdni Rusi nemajú nijaký dosah na širokú verejnosť, ale prezident Putin áno.
Rozširuje sa však šachovnica, na ktorej Putin musí hrať svoju simultánku. Michail Chodorkovskij po desaťročnom väzení po prvý raz vystupoval vlani verejne a medzinárodne v Berlíne, kde vyhlásil: „Kapitál musí byť sociálne zodpovedný.“ Teraz urobil dva rozhodujúce kroky: Po prvé, vzdal sa podielu na štyridsaťmiliardovom odškodnení a inicioval rokovania s ruskou stranou. A po druhé, ešte pred oznámením európskych sankcií vystríhal Európu pred ich prijatím. Podľa neho „zosilnený tlak na Rusko je vodou na mlyn nielen nacionalistom, ale aj ideológom Eurázie, teda myšlienkam a hnutiam, dlho zakoreneným v ruskom spoločenskom a politickom živote, snažiacim sa ojedinelosťou Ruska izolovať čo najväčšmi krajinu a jej obyvateľstvo od Európy“.
Ruská opozícia, o ktorej sa zdá, že jej niet, dostala komunikátora, ktorý má mediálny vplyv aj dovnútra Ruska a vyjadruje názory, ktorých racionalitu ťažko poprieť. Vladimír Putin bol do zostrelenia malajzijského lietadla prakticky v bezkonkurenčnom prostredí doma i za hranicami. Toto sa mení. Proeurópskej časti ruskej inteligencie, ekonomických odborníkov a bývalých vládnych expertov a tiež časti obyvateľstva doma a mnohomiliónovému ruskému svetu vonku nevyhovuje terajšia čoraz hlbšia nedôvera medzi Európou a Ruskom.
Chodorkovskij, ktorý od čias Majdanu sústreďuje svoju hlavnú aktivitu na Ukrajine, je proti stupňujúcim sa sankciám Európskej únie, vystríha pred nimi a nalieha na EÚ, ako aj na jednotlivých vedúcich predstaviteľov, aby čo najväčšmi pomáhali Ukrajine, lebo práve to môže podstatne prispieť k zmenám v Rusku samotnom. Tvrdí: „Je nevyhnutné, aby sa Európa vyhla ďalším sankciám vo vzťahu k Rusku a sústredila svoje úsilie na reformy v Kyjeve, keďže Ukrajina sa zaplietla do občianskej vojny, z ktorej ešte nenašla východisko.“ Navrhol rokovať s Ruskom o výške odškodnenia, chce teda pootvoriť dvere do poznania ruského vládneho prostredia.
.konflikt je dnes medzinárodný
Fakt, že z „lokálneho“ sa celý konflikt zmenil na medzinárodný, chápu veľmi dobre aj v Rusku, osobitne v Kremli. Po prvý raz sa v aktuálnych súvislostiach rozoberá napríklad zostrelenie juhokórejského Boeingu s 269 osobami na palube 1. septembra 1983. V čase, keď na čelo ZSSR prišiel Jurij Andropov priamo zo stoličky šéfa KGB. Dlho sa vtedy hralo na „zatĺkanie“, až sa muselo s farbou von.
Mení sa aj niečo podstatné, čo v Európe málokto vníma – mnohí z tých, čo masívne protestovali proti kampani a priam besneniu štátnej televízie a súdnym procesom so skupinou Pussy Riot, potom, naopak, v prípade Krymu podporili, alebo s pochopením prijali postup prezidenta Putina. Populárny satirik Michail Žvaneckij to sformuloval vo svojej pravidelnej relácii v štátnej televízii: „Krym, to sme pochopili. Rusko si muselo zaštítiť svoje slabiny, veď je zrejmé, čo by sa tam (teda v mieste kľúčových vojenských a námorných základní na Čiernom mori, o ktoré by Rusko mohlo prísť), dialo. No ale zároveň Rusko urobilo niečo nepredstaviteľné a nepochopiteľné, znovuzískaním Krymu sa vzdalo celej Ukrajiny. To je niečo, čo nám nikdy ani len v najhoršom sne na um nemohlo zísť! Mňa, hoci som Národný umelec Ukrajiny, rodený Odesan, sa nepýtajte, ja tomu nerozumiem, ja nechápem, prečo sa to všetko deje, prečo bol 2. mája masaker v Odese, kde sa nikdy nič podobného nestalo, pýtajte sa iných, ja tomu nerozumiem, ja to nechápem, ja naozaj neviem, čo sa to deje na Ukrajine.“ Publiku je jasné, koho sa treba pýtať, preto tak tlieska. Ale to je len slabá frčka do nosa...
.upozornenie na Afganistan
Zmedzinárodnenie, až zglobalizovanie pôvodne ukrajinskej krízy si uvedomujú aj v Moskve. Verejne sa rozoberá otázka, ako vyviaznuť z celej situácie bez toho, aby sa opakoval Afganistan. Pripomína sa nie krvavá sovietska skúsenosť, ale tupá krátkozrakosť Brežnevovho vedenia, ktoré sa dalo vtiahnuť do vojny v Afganistane a bolo tam ako veľmoc porazené. Varovanie zo sovietskej minulosti je živé. Ako keby to nebolo pred štvrťstoročím, ale nedávno. Ako keby sovietska skúsenosť nezapadla prachom, ale bola v polovici roka 2014 aktívna. Ide o poznanie, ako Afganistan vplýval na rozpad a následne zánik ZSSR. Takéto varovanie pred rozpadom a zánikom znie v Putinovom Rusku verejne po prvý raz, pravda i keď v obmedzenom, ale rešpektovanom kruhu analytikov a znalcov, ekonomických expertov, akademikov. Lebo spoločnosť, elity a prezident potrebujú vzájomne sformulovať životaschopnú stratégiu. Prezident potrebuje radu. Tomuto prezidentovi verejne dávno nikto rady nedával. Hádam len nehádžu hrach na kremeľské steny!?
Z Moskvy to teraz vyzerá inak. Pocit víťazstva po získaní Krymu vystriedalo poznanie, že za všetko sa raz platí. Vo verejnosti i v politike. Je zrejmé, že Rusko neutiahne ukrajinský konflikt a nemalo by sa do neho nechať hlbšie vťahovať, aby sa neocitlo v „afganskom“ zovretí. „Rusko by malo priznať, že Západu, USA a EÚ sa podarilo, aby sa Ukrajina nedostala do okruhu zväzov, ktoré sa formujú okolo Ruska,“ konštatoval Sergej Karaganov, dekan Fakulty svetovej ekonomiky a politiky uznávanej neštátnej Vysokej školy ekonomiky.
.mať sa horšie ako v Bielorusku?
Je v tom pragmatizmus a do istej miery cynizmus. Odráža sa v tom ruské poznanie, že niet ilúzií a Ukrajina sa v strednodobej perspektíve nevymaní z hlbokého prepadu. Z ruského pohľadu zaniká ukrajinská štátnosť a separatizmus na juhovýchode bude trvať aj bez Ruska. Inými slovami, nemá kontrolu Kyjev, nekontroluje ho ani Putin. Z Moskvy vidia na Ukrajine „feudálne republiky oligarchov, nový stredovek na hraniciach Ruska“, ako to nazvalo ruské vydanie Financial Times. Pre verejnosť však stačí zrejmé porovnanie, že životná úroveň na Ukrajine hlboko klesla pod bieloruskú. Mať sa horšie ako v Bielorusku, tomu rozumie každý. Rusko by sa vraj malo pripraviť na uvítanie „povstalcov ako hrdinov a pripraviť sa, ba podnietiť státisíce, ak nie milióny etnických a kultúrne blízkych Rusov, aby prešli z Ukrajiny do Ruska, kde prakticky všade chýbajú pracovné sily“. Moskve by potom stačilo čakať, ako sa Európskej únii a Kyjevu bude dariť, či skôr nedariť a robiť všetko len pre to, aby sa Ukrajina nestala súčasťou NATO.
Chodorkovského výzva, aby sa namiesto sankcií voči Rusku pomáhalo Ukrajine, je v tomto kontexte úplne zrozumiteľná.
.autorka je šéfdramaturgička Rádia Slovakia International.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.