Zostrelenie malajzijského letu nad Ukrajinou azda nebude Sarajevom po 100 rokoch, avšak spoľahlivo uzatvára oblúk štvrťstoročia, v ktorom si drvivá väčšina západných lídrov nahovárala – a podľa toho sa aj správala – že Rusko je normálna krajina, len s trochu zvláštnou demokraciou. Mala to teda byť minimálne krajina, s ktorou nás spája spoločný záujem o prosperitu a obchod. Z tohto ťažkého geostrategického omylu, ktorý bol vplyvom globalizácie ešte zosilnený, takže vytvoril hustú sieť väzieb Západu na ruskú ekonomiku, sa euroatlantické spoločenstvo prebúdza až teraz, zoči-voči Ukrajine.
Je iste dôvodné pochybovať, či sankcie „umäkčia“ Putina. Inú možnosť, než technologické a zbrojné poloembargo, ale aj odstrihnutie ruských bánk od finančných trhov však už EÚ nemala. Únia tým fakticky iba dobehla meškanie, ktoré nabrala pri anexii Krymu. Už privlastnenie si cudzieho územia silou si predsa pýtalo zásadnú odpoveď. Prizerať sa nečinne ďalej ešte aj ruskej podpore separatistov – dnes podozrivých zo smrti 300 pasažierov letu MH 17 – by bolo nielen kapituláciou pred politikou brutálnej sily, ale aj udelením voľnej ruky Moskve na ďalšie výboje. Momentálne teda najmä na pokračujúcu destabilizáciu Ukrajiny, hlavného suseda „východnej EÚ“, ktorého pokoj a demokratické zriadenie je pritom celoeurópskou bezpečnostnou prioritou.
Skutočnosť, že princíp sankcií, ktorým je zmeniť správanie sankcionovaného, na Putina nemusí tak rýchlo zabrať, nastoľuje otázniky nad podobami, presahmi a trvaním tejto konfrontácie. Otázky sú nekonečné a odpovede nepoznáme. O expertné odhady, samozrejme, nie je núdza – Financial Times napríklad vyčíslili dopad na európsku ekonomiku v sume niekde okolo 90 miliárd eur. Ale pravda je, že sankcie proti mocnosti kalibru Ruska vytvárajú úplne novú realitu, ktorej všetky politické a ekonomické nuansy sa nedajú celkom predvídať či prognózovať.
Základnou záhadou, ktorá zamestnáva všetky think-tanky i analytické odbory rezortov zahraničia napríklad je, či si Putin trúfne na protisankcie. A ak áno, či zostanú symbolické – pre domácu verejnú mienku – alebo musíme rátať aj s takou eskaláciou, akou by bolo zastavenie tokov ropy a plynu do Európy. Názor denníka Izvestija, že „Rusko dokáže prežiť zo svojich finančných zásob dlhšie než Európa bez ruského plynu“, je síce z viacerých dôvodov (niet priestoru rozpisovať) hlboko mylný, nebezpečne však naznačuje, že v kruhoch okolo Putina – kam komentátor týchto novín patrí – sa preberajú i najkrajnejšie scenáre.
EÚ i USA môžu prehodnotiť sankcie, ktoré sú vyhlásené zatiaľ na rok, už po 3 mesiacoch. To by sa však musel naplniť optimistický scenár, že Putin sa odstrihne od separatistov a zastaví im súčasnú podporu. Cieľom hlavného snaženia Putina je však ruská verejná mienka, u ktorej má tým vyššiu podporu, čím ostrejšie sa konfrontuje so Západom. Preto sa rýchly koniec sankcií nedá veľmi očakávať. Je však nemožné presne odhadovať budúcnosť. Zrejmé je iba toľko, že sa nebude podobať na minulosť.
Je iste dôvodné pochybovať, či sankcie „umäkčia“ Putina. Inú možnosť, než technologické a zbrojné poloembargo, ale aj odstrihnutie ruských bánk od finančných trhov však už EÚ nemala. Únia tým fakticky iba dobehla meškanie, ktoré nabrala pri anexii Krymu. Už privlastnenie si cudzieho územia silou si predsa pýtalo zásadnú odpoveď. Prizerať sa nečinne ďalej ešte aj ruskej podpore separatistov – dnes podozrivých zo smrti 300 pasažierov letu MH 17 – by bolo nielen kapituláciou pred politikou brutálnej sily, ale aj udelením voľnej ruky Moskve na ďalšie výboje. Momentálne teda najmä na pokračujúcu destabilizáciu Ukrajiny, hlavného suseda „východnej EÚ“, ktorého pokoj a demokratické zriadenie je pritom celoeurópskou bezpečnostnou prioritou.
Skutočnosť, že princíp sankcií, ktorým je zmeniť správanie sankcionovaného, na Putina nemusí tak rýchlo zabrať, nastoľuje otázniky nad podobami, presahmi a trvaním tejto konfrontácie. Otázky sú nekonečné a odpovede nepoznáme. O expertné odhady, samozrejme, nie je núdza – Financial Times napríklad vyčíslili dopad na európsku ekonomiku v sume niekde okolo 90 miliárd eur. Ale pravda je, že sankcie proti mocnosti kalibru Ruska vytvárajú úplne novú realitu, ktorej všetky politické a ekonomické nuansy sa nedajú celkom predvídať či prognózovať.
Základnou záhadou, ktorá zamestnáva všetky think-tanky i analytické odbory rezortov zahraničia napríklad je, či si Putin trúfne na protisankcie. A ak áno, či zostanú symbolické – pre domácu verejnú mienku – alebo musíme rátať aj s takou eskaláciou, akou by bolo zastavenie tokov ropy a plynu do Európy. Názor denníka Izvestija, že „Rusko dokáže prežiť zo svojich finančných zásob dlhšie než Európa bez ruského plynu“, je síce z viacerých dôvodov (niet priestoru rozpisovať) hlboko mylný, nebezpečne však naznačuje, že v kruhoch okolo Putina – kam komentátor týchto novín patrí – sa preberajú i najkrajnejšie scenáre.
EÚ i USA môžu prehodnotiť sankcie, ktoré sú vyhlásené zatiaľ na rok, už po 3 mesiacoch. To by sa však musel naplniť optimistický scenár, že Putin sa odstrihne od separatistov a zastaví im súčasnú podporu. Cieľom hlavného snaženia Putina je však ruská verejná mienka, u ktorej má tým vyššiu podporu, čím ostrejšie sa konfrontuje so Západom. Preto sa rýchly koniec sankcií nedá veľmi očakávať. Je však nemožné presne odhadovať budúcnosť. Zrejmé je iba toľko, že sa nebude podobať na minulosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.