Ppopcorn Juraja Malíčka

Napriek tomu sa relatívne často stáva, že ak sa rozhodneme čosi si vyhľadať, nenájdeme to. Ľudia od fachu zvyknú tvrdievať, že už je online všetko, na čo si len dokážeme spomenúť, problém je ten, že nevieme poriadne hľadať. Môže byť, najmä ak hľadáme čosi, na čo si nevieme poriadne spomenúť. Film, knižku, hudobnú nahrávku, nepamätáme si ani názov, ani autora, ani kto v tom hral, a z ktorého to bolo roku, nepamätáme si nič, okrem, povedzme,sekvencie, vety, úryvku, nejakého obsahového fragmentu. Dajú sa ale nájsť aj také veci, napíšeme do googlu, čo si pamätáme, nejaké záchytné body, detaily z obsahu, kúsky, dúfajúc, že ktosi si to pamätá tiež a podrobnejšie a zavesil to kamsi, zveril sa, napísal o tom viac, a ešte viac a už sme to našli.
Výborne!
Smutnejšie je to vtedy, ak sa k uspokojivému výsledku nedopátrame. Vec, a pokojne si ju môžeme pamätať celkom jasne a zreteľne aj s komplet názvom, jednoducho online nejestvuje. Nikde. Wiki mlčí, aj google, hľadáme čosi, čoho v online databázach niet. Len v našej súkromnej ofline databáze vedomia to trčí a vracia sa to, s intenzitou nepriamo úmernou našej snahe nájsť to aj inak ako v pamäti. Lenže nedarí sa. Znamená to, že tá vec už nejestvuje? Že si pamätáme zle, alebo dokonca tak ako si ju pamätáme nikdy nemusela jestvovať?
Možno. A možno je to tak, že sa síce sťahujeme, ale tak, ako pri normálnom sťahovaní, haraburdy so sebou neťaháme. Len tie dôležitejšie veci, trvácnejšie, bez ohľadu na to, že raz sa nám po tých haraburdách možno začne cnieť.