No kým si ja celoživotný komótny oneskorenec pripravím nástroje na demoláciu vzácneho vtáčieho obydlia, prejde niekoľko dní a hniezdo už je takmer hotové. Naoko kruto, tvrdo, chlapsky, bez emócií, no vnútri s veľkými výčitkami, chystám sa aj tak dovŕšiť dielo skazy. Priblížim sa k oknu a vtedy manželka hovorí: „Ale nechaj ich, veď to majú takmer hotové a pozri, ona si to tam chodí skúšať, že ako sa jej tam bude bývať. Vykúka von a nevie, že jej to chceš zrúcať, ty obluda bradatá!“ Zahanbím sa, no zároveň mi odľahne, že nemusím nikomu pustošiť dom. V jedno ráno prasknú škrupinky. Vyliahne sa nový život. Život, ktorý kričí, že žiť je nevyhnutnosť. Toto nikto nespochybní! Hádam len mačky, čo sa presúšajú pod hniezdami a číhajú na prvé pády nedočkavých neoperených letcov. Aj keď sú tie holíčatá malé, vedia narobiť veľký neporiadok. Bez ohľadu na čokoľvek, vyhadzujú trus na okno i parapet. Je tam kôpka, ktorá narúša romantickú predstavu o nebeských vtákoch. Potom príde jeseň, ako píše básnik: plody budú rásť do oblín a víchre si budú brúsiť kosy, aby postŕhali lístie zo stromov. Vtedy naše lastovičky vzlietnu a také skutočné,trblietavé, krásne, odletia kamsi ďaleko, za horizont, na kraj sveta, na odvrátenú stranu hory.Nastane ticho, aké tu dlho nebolo a ani nebude. A naše srdcia milí priatelia, budú letieť hnané túžbou za našimi snami. Spolu s lastovičkami.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.