Na skúšku

Priateľka ju zapísala do digitálnej žiadosti o prácu. „Neprijímame ľudí so zubnými protézami,“ dozvedela sa na prvom pohovore. Mala byť upratovačkou v byte prenajatom cudzincom. Majiteľ bytu chcel „čistotnú ženu, ktorá veľa nerozpráva, nefajčí a má dosť sily.“ Našiel si niekoho iného a Eugénia sa rozhodla do seba zainvestovať. Nafarbila si vlasy, kúpila nové topánky a obišla pár reštaurácií v Havane. Všade počula to isté. Máte vyše päťdesiat, čašníčku robiť nemôžete a v kuchyni už máme plno. Eugenia si všimla, že v súkromných podnikoch sú zamestnané samé štíhle dievčatá s bujným poprsím.
„Si z Havany, však?“ spýtali sa jej v práčovni. Eugenia prežila v Havane celý život, ale narodila sa v Holguine. „To nepôjde. Chceme len ľudí z Havany, aby sme nemali problém s ich príbuznými.“
Sused jej navrhol, že by sa mohla starať o staršieho muža, ktorý potrebuje opateru. Bol to dôstojník na vozíčku, ktorý sa ledva dokázal hýbať. „Nemôžete pred ním povedať zlé slovo na Revolúciu,“ varovali ju. Bolo ho treba nakŕmiť, prezliekať a čítať mu z novín Granma. Eugenia ani túto prácu nakoniec nedostala.
Niekoľko dní sa starala o malé dieťa, ale po týždni prišla aj o to. „Neviete spievať a nepoznáte detské hry, môj syn sa s vami nudí,“ povedala jej mamička dieťaťa. Eugenia vie lepiť známky na listy, vypĺňať tlačivá a sedieť na poradách. Nič z toho však na trhu práce nikto nechce. Včera sa dozvedela, že v jednej reštaurácii hľadajú niekoho na drhnutie podláh a špinavého riadu. „Nemôžete opustiť kuchyňu, aby vás nevideli zákazníci,“ povedal jej majiteľ. „Nechám si vás na skúšku.“