Tento muž presvedčil azda najvplyvnejšiu Afroameričanku Oprah Winfrey, aby stanovala v prírode. Stal sa prominentnou postavou dokumentu Kena Burnsa o národných parkoch v Amerike. Diskutoval v Bielom dome s prezidentom Obamom. Prijal ocenenia za interpretáciu kultúrneho a historického dedičstva.
Pätnásť minút pred koncom služby Johnson ešte radí návštevníkom, akú trasu si vybrať na zajtrajšiu túru. Je to potrebná práca, lebo krásy Yosemitského parku svojou vychýrenosťou veľmi trpia. Ročne sa cez údolie Yosemite Valley preženú štyri milióny návštevníkov, väčšina z nich na vlastnom aute, a chodníky údolia pripomínajú promenády veľkomiest so žulovými útvarmi podobnými mrakodrapom. Pritom preľudnené a skrotené údolie Yosemite Valley tvorí len tri percentá veľkosti parku.
.z mesta gangov do hôr
Pre život v horách sa Shelton Johnson rozhodol už ako dieťa, keď navštívil Berchtesgaden v bavorských Alpách. „Bolo to také ohromujúce, že túto spomienku som si so sebou nosil celé detstvo,“ hovorí. „A to som vyrastal v šesťdesiatych rokoch v meste plnom gangov – v Detroite.“ Shelton robil všetko preto, aby spomienka na Berchtesgaden nevybledla. Pozeral dokumenty o národných parkoch, čítal National Geographic, do premietačky vkladal zábery z národných parkov a predstavoval si, že tam je.
Keď na univerzite študoval poéziu, požiadal v Yellowstonskom národnom parku o prácu. Postavili ho k umývačke riadu. Bolo mu to jedno. „Zaľúbil som sa na prvý pohľad, na prvý zvuk, vôňu, na prvý dotyk. Bolo to ako druhé narodenie, druhý krst, prebudenie sa pre život v horách. Ja som si hory nevybral, hory si vybrali mňa. Nemusel som byť hneď ochranárom, len som nechcel z hôr odísť. A toto bol najlepší spôsob, ako v horách ostať.
„Yosemite patrí k dedičstvu celého ľudstva,“ zdôrazňuje ochranár Johnson, „Ľudia z celého sveta sú tu, lebo vedia, že toto je jedno z miest, ktoré patria všetkým, a všetci by ho mali vidieť alebo zažiť.“ No hoci Johnson v Yosemite stretáva ľudí z rozličných kútov Zeme, ľutuje, že je medzi nimi málo jeho vlastných. Je jediný stály afroamerický ochranár v pohorí Sierra Nevada a jeden z dvoch afroamerických ochranárov v Yosemite. „Prečo nás nie je viac?“ pýta sa a pokračuje: „Viete, máme históriu, ktorá umiestnila bariéru medzi nás a hory, medzi nás a púšť. Je to história otroctva. Boli sme nútení obrábať pôdu, takže sme na ňu pozerali iným spôsobom. Odtrhli sme sa od nej. Mojím cieľom je spojiť to, čo sa odtrhlo, ukázať, že stále jestvuje pupočná šnúra, ktorá všetkých – aj Afroameričanov – spája s matkou Zemou.“
.buffalo soldier
Čierni Američania majú dnes najnižšiu pravdepodobnosť, že zažijú toto spojenie s pôdou, s prírodou, s horami. Shelton Johnson, absolvent kreatívneho písania a poézie, sa rozhodol, že to zmení a rozšíri príbeh o súvislosti afroamerických buffalo soldiers, „bizóních vojakov“, s národnými parkami. Napísal knihu Gloryland, ktorej hrdinom je buffalo soldier afroamerického a indiánskeho pôvodu v Yosemitských horách. Na jej motívy natočil aj film Yosemite očami byvolieho vojaka, 1903.
Buffalo soldiers boli vojakmi štyroch segregovaných afroamerických regimentov americkej armády: deviatej a desiatej kavalérie a dvadsiatej štvrtej a dvadsiatej piatej infantérie. Prezývku im dali Indiáni z plání, ktorým černošské kučery pripomínali hlavy bizónov. Po indiánskych vojnách sa týmto vojakom dostalo cti byť prvými strážcami v národných parkoch. Ich postavenie však komplikovala segregovaná spoločnosť na začiatku 20. storočia.
Napriek tomu úspešne lapali pytliakov a zlodejov dreva a hasili lesné požiare. V roku 1903 sa vYosemite stretol Theodore Roosevelt, ktorý urobil pre ochranu národných parkov viac než ostatní americkí prezidenti, so spisovateľom a aktivistom Johnom Muirom, a bol pod ochranou buffalo soldiers. Ranger Johnson s hrdosťou dodáva: „To my sme kedysi chránili druhý a tretí najstarší národný park v Spojených štátoch. Afroameričania by mali byť ochranármi či sprievodcami v prírode, je to súčasť nášho dedičstva.“
.krajšie ako Central Park
„Afroameričania nemajú kultúrne asociácie, na základe ktorých by vedeli, že národné parky sú tu aj pre nich,“ vraví ochranár Johnson: „Mnohí z nich mi hovoria: Viem, že je tam pekne. Ale neuvedomujú si hĺbku krásy, ktorá sa tu nachádza. Krásu si definujú na základe svojich skúseností. No nech je Central Park v New Yorku akokoľvek krásny, nedá sa porovnať s krásou Grand Canyonu alebo národných parkov Zion či Yosemite.“
Krásy Yosemite, pre ktoré ľudia precestujú aj polovicu zemegule, sú nepopierateľné. John Muir, otec amerického environmentalizmu, o tomto mieste píše: „Žiadny rukou postavený chrám sa s Yosemite nedá porovnávať. Každá skala akoby žiarila životom... cez údolie prúdi krištáľová Merced, rieka milosti, pokojne tichá, odráža ľalie a stromy a okolité skaly; veci krehké a prchavé a trvácne sa tu miešajú v nespočetných podobách, sťaby do tohto horského príbytku Príroda zhrnula svoje najvyberanejšie poklady, aby svojich milovaných udržala v blízkej a dôvernej spätosti.“
Z majestátnych žulových masívov sa tu s ohlušujúcim hrmotom spúšťajú vodopády. Aj pol kilometra od nich človeku navlhne oblečenie. Yosemite Falls, najvyššie vodopády v Severnej Amerike, padajú do údolia takmer kilometer. El Capitan, najväčší žulový monolit na svete, je na zozname životných snov väčšiny horolezcov. Tvár a symbol parku, polkruhový gigant Half Dome, sa týči 5 000 stôp nad údolím. Denne ho túži zdolať aj sedemtisíc návštevníkov. Šancu dostane len tristo, ktorí vyhrajú povolenie v lotérii.
Do výšky sa týčia aj najväčšie žijúce organizmy – sekvoje, ktorých kmene majú často obvod malých domov a v letokruhoch padnutých stromov sa dá dotknúť organickej histórie z čias antického Grécka a Ríma. Sekvoja v Mariposa Grove, nazývaná Grizzly Giant, má podľa meraní a odhadov asociácie Yosemite 1 600 až 2 000 rokov a meria 64 metrov – o tretinu viac než bratislavský Manderlák.
.ako Oprah stanovala
Keď pred dvadsiatimi rokmi Shelton Johnson začal šíriť príbeh o Yosemitoch a buffalo soldiers, len zopár zasvätencov vedelo, že boli prvými strážcami parku. Potom oslovil médiá a písali o ňom v USA Today, v New York Times, LA Times, San Francisco Chronicle, Associated Press. Ale nepodarilo sa mu spojiť so žiadnym afroamerickým mé - diom. Zvláštne?
„Na začiatku som nevedel, že celá myšlienka Afroameričanov v národných parkoch sa mojej kultúre tak odcudzila, že sa nenachádza ani na kultúrnom radare,“ priznáva. „A pre afroamerické médiá tento príbeh neexistuje.“ V roku 2010 sa však Johnsonovi podaril husársky kúsok. Pozval Oprah Winfrey, najznámejšiu afroamerickú televíznu moderátorku v USA, aby navštívila park a odkázala svojim, že hoci aj oni vlastnia miesta, ktoré zvyšok sveta považuje za súčasť svojho kultúrneho dedičstva, nechodia na ne. Oprah prijala Johnsonovo pozvanie. Dva dni stanovala v Yosemite aj s najlepšou priateľkou a urobila o tom dve relácie. „Po jej vysielaní tu vídam viac Afroameričanov a tí, s ktorými som sa rozprával, mi povedali, že prišli vďaka relácii Oprah Winfrey Show,“ hovorí Johnson, ktorý tvrdí, že dáva do pohybu posledné dejstvo hnutia za ľudské práva. „Pokračujem na ceste, ktorú vytýčili Medgar Evers, Martin Luther King, Coretta Scott King, Jessie Jackson. A dáva mi zmysel, že hnutie vedie späť k Zemi. Veď aj my sa narodíme, prežijeme svoj život, zomrieme a vrátime sa do zeme.“
.autorka žije v národnom lese Los Padres v kalifornskej Santa Barbare
Pätnásť minút pred koncom služby Johnson ešte radí návštevníkom, akú trasu si vybrať na zajtrajšiu túru. Je to potrebná práca, lebo krásy Yosemitského parku svojou vychýrenosťou veľmi trpia. Ročne sa cez údolie Yosemite Valley preženú štyri milióny návštevníkov, väčšina z nich na vlastnom aute, a chodníky údolia pripomínajú promenády veľkomiest so žulovými útvarmi podobnými mrakodrapom. Pritom preľudnené a skrotené údolie Yosemite Valley tvorí len tri percentá veľkosti parku.
.z mesta gangov do hôr
Pre život v horách sa Shelton Johnson rozhodol už ako dieťa, keď navštívil Berchtesgaden v bavorských Alpách. „Bolo to také ohromujúce, že túto spomienku som si so sebou nosil celé detstvo,“ hovorí. „A to som vyrastal v šesťdesiatych rokoch v meste plnom gangov – v Detroite.“ Shelton robil všetko preto, aby spomienka na Berchtesgaden nevybledla. Pozeral dokumenty o národných parkoch, čítal National Geographic, do premietačky vkladal zábery z národných parkov a predstavoval si, že tam je.
Keď na univerzite študoval poéziu, požiadal v Yellowstonskom národnom parku o prácu. Postavili ho k umývačke riadu. Bolo mu to jedno. „Zaľúbil som sa na prvý pohľad, na prvý zvuk, vôňu, na prvý dotyk. Bolo to ako druhé narodenie, druhý krst, prebudenie sa pre život v horách. Ja som si hory nevybral, hory si vybrali mňa. Nemusel som byť hneď ochranárom, len som nechcel z hôr odísť. A toto bol najlepší spôsob, ako v horách ostať.
„Yosemite patrí k dedičstvu celého ľudstva,“ zdôrazňuje ochranár Johnson, „Ľudia z celého sveta sú tu, lebo vedia, že toto je jedno z miest, ktoré patria všetkým, a všetci by ho mali vidieť alebo zažiť.“ No hoci Johnson v Yosemite stretáva ľudí z rozličných kútov Zeme, ľutuje, že je medzi nimi málo jeho vlastných. Je jediný stály afroamerický ochranár v pohorí Sierra Nevada a jeden z dvoch afroamerických ochranárov v Yosemite. „Prečo nás nie je viac?“ pýta sa a pokračuje: „Viete, máme históriu, ktorá umiestnila bariéru medzi nás a hory, medzi nás a púšť. Je to história otroctva. Boli sme nútení obrábať pôdu, takže sme na ňu pozerali iným spôsobom. Odtrhli sme sa od nej. Mojím cieľom je spojiť to, čo sa odtrhlo, ukázať, že stále jestvuje pupočná šnúra, ktorá všetkých – aj Afroameričanov – spája s matkou Zemou.“
.buffalo soldier
Čierni Američania majú dnes najnižšiu pravdepodobnosť, že zažijú toto spojenie s pôdou, s prírodou, s horami. Shelton Johnson, absolvent kreatívneho písania a poézie, sa rozhodol, že to zmení a rozšíri príbeh o súvislosti afroamerických buffalo soldiers, „bizóních vojakov“, s národnými parkami. Napísal knihu Gloryland, ktorej hrdinom je buffalo soldier afroamerického a indiánskeho pôvodu v Yosemitských horách. Na jej motívy natočil aj film Yosemite očami byvolieho vojaka, 1903.
Buffalo soldiers boli vojakmi štyroch segregovaných afroamerických regimentov americkej armády: deviatej a desiatej kavalérie a dvadsiatej štvrtej a dvadsiatej piatej infantérie. Prezývku im dali Indiáni z plání, ktorým černošské kučery pripomínali hlavy bizónov. Po indiánskych vojnách sa týmto vojakom dostalo cti byť prvými strážcami v národných parkoch. Ich postavenie však komplikovala segregovaná spoločnosť na začiatku 20. storočia.
Napriek tomu úspešne lapali pytliakov a zlodejov dreva a hasili lesné požiare. V roku 1903 sa vYosemite stretol Theodore Roosevelt, ktorý urobil pre ochranu národných parkov viac než ostatní americkí prezidenti, so spisovateľom a aktivistom Johnom Muirom, a bol pod ochranou buffalo soldiers. Ranger Johnson s hrdosťou dodáva: „To my sme kedysi chránili druhý a tretí najstarší národný park v Spojených štátoch. Afroameričania by mali byť ochranármi či sprievodcami v prírode, je to súčasť nášho dedičstva.“
.krajšie ako Central Park
„Afroameričania nemajú kultúrne asociácie, na základe ktorých by vedeli, že národné parky sú tu aj pre nich,“ vraví ochranár Johnson: „Mnohí z nich mi hovoria: Viem, že je tam pekne. Ale neuvedomujú si hĺbku krásy, ktorá sa tu nachádza. Krásu si definujú na základe svojich skúseností. No nech je Central Park v New Yorku akokoľvek krásny, nedá sa porovnať s krásou Grand Canyonu alebo národných parkov Zion či Yosemite.“
Krásy Yosemite, pre ktoré ľudia precestujú aj polovicu zemegule, sú nepopierateľné. John Muir, otec amerického environmentalizmu, o tomto mieste píše: „Žiadny rukou postavený chrám sa s Yosemite nedá porovnávať. Každá skala akoby žiarila životom... cez údolie prúdi krištáľová Merced, rieka milosti, pokojne tichá, odráža ľalie a stromy a okolité skaly; veci krehké a prchavé a trvácne sa tu miešajú v nespočetných podobách, sťaby do tohto horského príbytku Príroda zhrnula svoje najvyberanejšie poklady, aby svojich milovaných udržala v blízkej a dôvernej spätosti.“
Z majestátnych žulových masívov sa tu s ohlušujúcim hrmotom spúšťajú vodopády. Aj pol kilometra od nich človeku navlhne oblečenie. Yosemite Falls, najvyššie vodopády v Severnej Amerike, padajú do údolia takmer kilometer. El Capitan, najväčší žulový monolit na svete, je na zozname životných snov väčšiny horolezcov. Tvár a symbol parku, polkruhový gigant Half Dome, sa týči 5 000 stôp nad údolím. Denne ho túži zdolať aj sedemtisíc návštevníkov. Šancu dostane len tristo, ktorí vyhrajú povolenie v lotérii.
Do výšky sa týčia aj najväčšie žijúce organizmy – sekvoje, ktorých kmene majú často obvod malých domov a v letokruhoch padnutých stromov sa dá dotknúť organickej histórie z čias antického Grécka a Ríma. Sekvoja v Mariposa Grove, nazývaná Grizzly Giant, má podľa meraní a odhadov asociácie Yosemite 1 600 až 2 000 rokov a meria 64 metrov – o tretinu viac než bratislavský Manderlák.
.ako Oprah stanovala
Keď pred dvadsiatimi rokmi Shelton Johnson začal šíriť príbeh o Yosemitoch a buffalo soldiers, len zopár zasvätencov vedelo, že boli prvými strážcami parku. Potom oslovil médiá a písali o ňom v USA Today, v New York Times, LA Times, San Francisco Chronicle, Associated Press. Ale nepodarilo sa mu spojiť so žiadnym afroamerickým mé - diom. Zvláštne?
„Na začiatku som nevedel, že celá myšlienka Afroameričanov v národných parkoch sa mojej kultúre tak odcudzila, že sa nenachádza ani na kultúrnom radare,“ priznáva. „A pre afroamerické médiá tento príbeh neexistuje.“ V roku 2010 sa však Johnsonovi podaril husársky kúsok. Pozval Oprah Winfrey, najznámejšiu afroamerickú televíznu moderátorku v USA, aby navštívila park a odkázala svojim, že hoci aj oni vlastnia miesta, ktoré zvyšok sveta považuje za súčasť svojho kultúrneho dedičstva, nechodia na ne. Oprah prijala Johnsonovo pozvanie. Dva dni stanovala v Yosemite aj s najlepšou priateľkou a urobila o tom dve relácie. „Po jej vysielaní tu vídam viac Afroameričanov a tí, s ktorými som sa rozprával, mi povedali, že prišli vďaka relácii Oprah Winfrey Show,“ hovorí Johnson, ktorý tvrdí, že dáva do pohybu posledné dejstvo hnutia za ľudské práva. „Pokračujem na ceste, ktorú vytýčili Medgar Evers, Martin Luther King, Coretta Scott King, Jessie Jackson. A dáva mi zmysel, že hnutie vedie späť k Zemi. Veď aj my sa narodíme, prežijeme svoj život, zomrieme a vrátime sa do zeme.“
.autorka žije v národnom lese Los Padres v kalifornskej Santa Barbare
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.