Ešteže sme ich vďaka filmu Jima Jarmuscha Year of the Horse (1997) mohli zblízka zažiť v ich životnom vrchole. Teraz, takmer po dvadsiatich rokoch, to už nie sú tí divokí, neskrotní muži, ktorí hrali tak, akoby im patril svet a žmýkali ho z hudby ako pomaranč. Až ma zaskočila biela hriva Poncha Sanpedra. Kapela akoby sa nám prihovárala tichším, pokojnejším hlasom. Ale to, čo k nám doletelo, malo až mystický nádych. Niekam sa zrazu prenesiete akoby v čase a priestore, alebo si zrazu uvedomíte prítomný moment vo svojom živote tak mocne, až vás to ohromí. Čo sa deje? To všetko robia tí štyria starí, zomknutí šamani, na pohľad úplne nenápadní, až stratení na obrovskom pódiu. „Kapela, to je vášeň a vzťahy.“ Píše vo svojej autobiografickej knihe Hipíkovy sny Neil Young. Kapela, kde nikto nehrá na seba, ale všetci slúžia veci ako jeden muž, je vždy vzácnosť. Ale kapela takého renesančného génia, akým je Neil Young , ktorá hrá viac ako štyridsať rokov vždy spolu, vždy nadoraz ako Crazy Horse? Pohľad na Neila ani neprekvapí. Zdá sa, že ho človek po tých všetkých pesničkách pozná osobne. Chodí po pódiu ako po Mesiaci, tak zvláštne sa vznáša, akoby mal v bagančiach vodu, celým telom hrá omamné, dlhé, „rozevláté“ sóla. Len slová pesničiek sú zrazu nové, znovuzrodené. „Hate is everything, you think it is. Love and only love can break it down.“ Geniálne a prosté zároveň. A keď sa nabitou arénou nesie pokorne až krehko zahratá Living With War, niet pochýb: Neil Young veľmi dobre vie, kde je. Blízko pri ukrajinskej hranici.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.