Alexander Solženicyn v Súostroví Gulag píše, že práve v gulagoch bol povraždený výkvet ruskej kultúry. Opisuje básnika, ktorý sa pri úmornej práci a v mraze učil svoje verše naspamäť, aby hádam zostali raz zachované. Všetko sa to však prepadlo do nenávratnej tmy. O čo mohlo byť Rusko i svet obohatené, keby títo ľudia mohli žiť a tvoriť. Takto by sa dalo pokračovať cez všetky vojny a genocídy minulosti i súčasnosti. Samozrejme tým nezmenšujem tragiku a nezmyselnosť ostatných miliónov povraždených obetí. Ak o dejinách platí, čo rozvíjal svätý Augustín, že ľudstvo ako mystický celok napreduje k svojmu zavŕšeniu napĺňaním „dobra, pravdy a krásy“, tak možno rozumieť aj logike Zla, že sa tento proces snaží v dejinách stále ničiť.
Navštívil som Janka Silana na fare vo Važci štyri mesiace pred jeho smrťou. Bol už slepý, ale keďže strávil na tejto fare 35 rokov, pohyboval sa tam celkom dobre. Pri rozhovore mi povedal: „Viete, mne v živote vlastne nič nevydali. Ale napísal som všetko, čo som mal. A som spokojný.“ Dnes je jeho dielo vydané, vďaka aktívnym kňazom zo Spiša jeho spomienka žije a slovenská literatúra pozná veľkého básnika. Napĺňanie sveta „krásou“ sa deje často práve takto – celkom nenápadnou prácou.
Navštívil som Janka Silana na fare vo Važci štyri mesiace pred jeho smrťou. Bol už slepý, ale keďže strávil na tejto fare 35 rokov, pohyboval sa tam celkom dobre. Pri rozhovore mi povedal: „Viete, mne v živote vlastne nič nevydali. Ale napísal som všetko, čo som mal. A som spokojný.“ Dnes je jeho dielo vydané, vďaka aktívnym kňazom zo Spiša jeho spomienka žije a slovenská literatúra pozná veľkého básnika. Napĺňanie sveta „krásou“ sa deje často práve takto – celkom nenápadnou prácou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.