Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Rozumy Tomáša Uleja

.tomáš Ulej .časopis .osobnosti

Pri zmienke o smrti nikomu nie je do smiechu. Ale niekedy aj ona dáva dobré pointy. Tu sú dve historické momentky, odľahlé, nesúvisiace, ale v mojej hlave si sadli vedľa seba. Prvá: rok 1953, Rusko. Stalin už stihol povraždiť celú ruskú inteligenciu a v krajine vládne strach, lebo stačí málo a na rade budete aj vy. Vracia sa neskoro v noci domov, zatvorí sa ako obvykle vo svojich komnatách a ako obyčajne, nechce sa nechať rušiť. Pri pokuse ísť na WC ho raní mŕtvica.

Kým skoná, takmer deň leží vo svojich výkaloch, lebo nikto z ochrankárov v strachu z Vodcovho hnevu si nedovolí vojsť dnu a skontrolovať, prečo sa Stalin neozýva. Pomohol alebo nepomohol by mu jeho dlhoročný osobný lekár, ktorého odstránil pár mesiacov predtým v paranoidne vykonštruovanej kauze sprisahania sovietskych lekárov? Pomohli by mu oni, keby vošli skôr? Nikto nevie.
Stalin skonáva o tri dni na to z toho istého dôvodu ako milióny ľudí počas jeho vlády v Rusku – na následky strachu zo Stalina.
Momentka druhá, rok 1861, USA.
Práve vymenovaný americký prezident William Henry Harrison sa má rád. Na inaugurácii prednesie najdlhší inauguračný príhovor v dejinách USA – reční presne hodinu a trištvrte, a potom sa ešte dlho z pódia predvádza davom, ktoré sa na neho prišli pozrieť. Akurát, že vonku je práve celkom zima. Nechá ľudí stáť na daždi a vetre a aj sám poriadne zmokne.
Prechladne, dostane zápal pľúc a o mesiac zomiera. Popri najdlhšom prejave v histórii si tak odnáša aj ďalšie prvenstvo – najkratšie úradujúci prezident v dejinách.
A to je všetko, čo viem o smrti a humore.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite