Po opici

Realita je krutá. V obchodoch vidieť, že nedostatok tovaru je väčší, ako bol pred štyrmi týždňami. Zisťujeme, že sto Dám v bielom bolo zatknutých len za to, že chceli vzdať poctu obetiam, ktoré sa utopili na lodi trinásteho marca. A k tomu všetkému nepočuť žiadny chytľavý refrén, len šepkanie priateľov okolo, ktorí varujú, čo sa deje tam vonku „...horúčka dengue, cholera, chikungunya a ešte aj tie obrovské africké hady“.
Je to ako kopanec do hlavy, ktorý bez zaváhania priamo trafí súpera, realita je späť. Neexistuje nič, čo by mohlo zastaviť rýchlu loptu, taký je bežný život, nezastaviteľný a bolestivý. Sme naspäť v našom svete bez svetiel, bez zosilňovačov, z ktorých sa ozýva „góóól“, aj bez familiárnosti, ktorú vytvárajú súťaživé športy. Aby som to skrátila, žijeme „vo svete“, kde sú striktné pravidlá, rozhodcu nemožno vymeniť a ceny pre víťazov neexistujú.
Bolo pondelkové ráno a videla som ich, akoby vstávali zo sna. Stovky tisícok Kubáncov, najmä mladých, ktorí boli tak vášnivo ponorení do majstrovstiev sveta, akoby sami behali po ihrisku. Zrazu si uvedomili, že oni nie sú Nemci, ani Argentínci či Holanďania a že hneď tam za ich dverami ich čaká Kuba, zložitá a komplikovaná. Krajina, kde sa za tie štyri týždne nezastavil čas, kde nepočuť piskot, aby sa zmenil kurz, kam smerujeme. Skôr sa tu všetko ďalej kazí.
Čo si z toho vezmú? Budú ochotní zmeniť pravidlá hry a realitu, v ktorej žijú? Alebo budú čakať na najbližšiu príležitosť, ako pred obrazovkou tej realite na chvíľu uniknúť?