Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pohľad Petra Zajaca

.peter Zajac .časopis .klub

Dlhé futbalové noci sa skončili. Boli to skvelé majstrovstvá sveta. Mužstvá sa vyrovnali a výborný futbal ukázali vo chvíľach osvietenia aj Uruguaj, Kostarika, Kolumbia, Ghana, Mexiko, Alžírsko či Čile. Viac som čakal od Francúzska a pre Jürgena Klinsmanna, vizionára, ktorý stál pred desiatimi rokmi pri zrode dnešného nemeckého úspechu, som držal palce aj Spojeným štátom. Trest pre Suareza, zranenie Neymara a slabšia forma Messiho vyjavili rolu futbalovej osobnosti v dejinách, ale mne osobne sa najviac páčili Arjen Robben a James Rodríguez.

Nemeckí futbalisti zase ukázali v čase bezbrehého egoizmu silu kolektívnej spolupráce. Vo finále spočíval rozdiel v tom, že Mario Götze dal a Gonzalo Higuaín nedal, no nie je to výčitka, ale vec momentálnej osobnostnej dispozície a vrtkavého šťastia futbalovej spravodlivosti. Španielska futbalová škola dostala nemecký rozmer v rýchlych útokoch, rozvracajúcich obranné valy pohybom všetkých hráčov a streľbou zo všetkých vzdialeností. Boli to pre mňa nielen majstrovstvá sveta Jogiho Löwa, ale aj Juppa Heynckesa a Jürgena Kloppa, trénerov, ktorí dali tvár a treble Bayernu Mníchov a kreativitu Borussii Dortmund.
Ešte včera bolo na fanúšikovskej míli medzi Brandenburskou bránou aVíťazným oblúkom, ale aj v  berlínskych uliciach, ktorými tiahol autobus s nemeckým mužstvom, milión ľudí vo vytržení – nikto z nich nevidel ešte takto krepčiť nemeckých futbalistov. Nemecké televíziehovorili celý časo tom, akí sú fokusovaní, koncentrovaní a ako získajú štvrtú hviezdu majstrov sveta – a získali. Dozvedeli sme sa o južnobádenskej elegancii ináč švábsky zdržanlivého Jogiho Löwa. A mohli sme sa dopočuť aj to, že reklamná cena najlepších nemeckých futbalistov z dnešných troch miliónov eur významne stúpne, lebo futbal je šport a šport je nielen radosť, eufória a uvoľnená agresivita, ale aj obchod a reprezentácia.  
To všetko odveječas do futbalovej pamäti nás,detí v mužoch, čo sme zažili Doda Reimana a držali mu ploskačku rumu pri pravej tyči, Leopolda Jima Šťastného, ktorý trénoval naše triedne mužstvo, keď s nami chodil do triedy jeho syn Mišo, Čile 1962 a Belehrad 1976 a mnohé iné slávne víťazstvá a slávne prehry československého a slovenského futbalu od stvorenia futbalu až do dnešných dní. Iste, futbalznamenáchlieb a hry a neraz aj chliev a hry. Stále je v tom dosť štátu, ale v tej farebnej zmesi aj čoraz menejnacionalizmu ačoraz viac pohľadu na lesk a biedu sveta. Šport je dnes hádam jeho najkomplexnejším obrazom, propagandou a reklamou, školskou hodinou histórie ako v Londýne, pýchou štátu, ktorý chce ukázať svetu najvľúdnejšiu masku zla ako v Pekingu či Soči.
Nech je to však akokoľvek, tohtoročné majstrovstvá sveta boli fascinujúce. Futbal sa na nich ukázal ako škola telesného stýkania a potýkania, radosti a bolesti, pokiaľ nešiel na krv, individuálnych a kolektívnych stratégií. Bol priestorom, v ktorom sa možno učiť významu pravidiel a ich dodržiavania, miestom spravodlivosti, ale aj estetickým prejavom krásy, spojenej s bázňou.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite