Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Príbeh STV

.časopis

Príbeh tej budovy je smutný. A

Príbeh tej budovy je smutný. A poznám ho dobre – 13 rokov som sa z osvetľovacieho roštu pozeral, ako v jej štúdiách vznikajú stovky nezáživných programov o budovaní krajších, socialistických zajtrajškov. Svietil som poslušne na desiatky bezducho besedujúcich hláv, ktorých jedinou kvalifikáciou bola oddanosť režimu,
čo ničil krajinu medzi Ašom a Čiernou nad Tisou. Smeroval som lampy na moderátorov televíznych správ. Boli vždy pekne našminkovaní, aby bez mihnutia oka a aspoň záblesku svedomia klamali milióny divákov. Ale z času na čas tam vznikali aj diela, ktoré prežili dodnes: Lasicove a Satinského Ktosi je za dverami, Grygarove Okná vesmíru dokorán. Nie preto, že si to tá budova želala. Napriek nej.
Celé tie roky som si myslel, že to tak zostane navždy, že ten betónový monolit zostane zakliaty naveky. Štrngot kľúčov z námestí však nakoniec prenikol i do zvukotesných štúdií. Nádej, že sa všetko zmení, už nevyzerala byť márnou. Ale potom prišli noví páni budovy. Prezlečené do kože demokratov a budovateľov štátu sa jej zmocnilo prostredie únoscov prezidentovho syna, vrahov Róberta Remiáša a zlodejov Východoslovenských železiarní. Polstoročie znásilňovania nestačilo. Mnohí, ktorých mená už upadli do zabudnutia, krivili jej železobetónovú chrbticu a vyciciavali ju ako pijavice. Umierala napadnutá rakovinou beznádeje – a mnohí v parlamente sa len prizerali, ako sa tvorcami programov stávajú príslušníci tajnej služby, ako stovky miliónov, za ktoré sa mali nakrúcať filmy, tečú do vreciek mediálnych magnátov a mafiánov. Bola to doba totálneho poníženia tej budovy, ktorá sa hrdo vypína v Slávičom údolí.

Keď sa zdalo, že jej už nič nemôže vrátiť život, prišiel do nej človek, ktorý chcel všetko zmeniť. Začal to robiť tvrdo, nekompromisne, bolestne – ale úspešne. Už to nebola tá lacná dáma, ktorá za pár grošov poslúži každému, kto v rukách drží hlasovacie zariadenie či sedí na úrade vlády. Áno, nenávideli ho zástupy zamestnancov, ktorí prišli o zbytočné miesta a umelci proti nemu organizovali petície, zhromaždenia, na ktorých žiadali, aby budove vrátil „verejnoprávny charakter“. Akoby nechceli vidieť, že jej vracia to najpodstatnejšie – zdravie a slobodu.
Ale netrvalo to dlho.
Minulý týždeň, keď nečakane padol posledný riaditeľ tej budovy, zavolal mi kamarát. Či vraj cítim zadosťučinenie vidieť takto hanebne skončiť muža, ktorý ma vykopol z práce len preto, že mu to prikázali víťazi volieb a on ich rád poslúchol. Necítil som však nič. Bolo mi ho skôr ľúto. Už si asi nebude mať veľmi s kým dať tie „tri poldeci“, na ktoré sa po svojom páde teší. Doslova som počul, ako jeho telefónne číslo mizne z pamätí mobilných telefónov mnohých vplyvných ľudí, takže nevkusné trblietavé sako, ktorým sa tak honosil, práve stráca lesk a mení sa ako obraz Doriana Graya.
Ale zrazu som si spomenul na slová môjho nebohého otca, ktorý na budove v čase, keď ju stavali, robil bezpečnostného technika. Prosil som ho vtedy, aby ma tam zobral. Chcel som na vlastné oči vidieť stavbu, ktorá v tom čase patrila medzi najvyššie v Československu. „Dobre ti radím, nechoď tam, tá budova vyžaruje negatívnu energiu,“ povedal mi a tým sa moja exkurzia skončila.
Mal pravdu.

Autor je bývalý šéf  Reportérov STV.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite