Či už to bude v Bratislave na plastovej stoličke, v Indii na pláži v hojdacej sieti, v Himalájach pred domčekom pod horami, alebo na Slovensku pred drevenicou. Neviem, kde skončím, ale všade si urobím priedomie a budem na ňom aspoň pol dňa sedieť. Takému človeku netreba viac meditovať ani cvičiť jogu, netreba mu self help knižky ani nič iné. Má dostatočnú pokoru a pokoj na to, aby vydržal niekoľko hodín sedieť na riti. Obdivujem to, túžim po tom, ale nedokážem to. Zatiaľ. Dokážem to presne 6 minút, toľko trvá, kým dofajčím cigaretu. Svet sa na chvíľu zastaví a ja som len pozorovateľ. Nad 6 minút som to dotiahla len vo výške nad 4 000 metrov, tam pre nízku hladinu kyslíka cigareta horí dlhšie. V Rusku posedávajú väčšinou len opilci a babušky v šatkách. Nosia si malý stolček, postavia si ho na ulicu a tvária sa, že niečo predávajú. Ale ja som ich pôvodný zámer odhalila. Chcú len pozorovať svet, lebo doma im je smutno a pusto. A my mladí, čo máme vrtule v zadkoch, sme vďačnými objektmi na pozorovanie. Zaujímavé je, že čím južnejšie sa krajina nachádza, tým viac posedávačov a polihovačov na verejných miestach v nej vidíte. V rovníkovej Afrike vraj iné ani nerobia. Na Slovensku to poctivo praktikujú hádam len Rómovia v osadách. V chyžiach vnútri je cez deň málokto. Vonku to žije, a na rozdiel od južanských krajín tu nevidno kontraproduktívny extrém – že je viac pozorovateľov ako pozorovaných. V Káthmandu som si zvykla sadnúť na schody na staručké námestie Durbar square, popíjať miestnu špecialitu – mliečny čaj, posypaný kávou a pozorovať bujný svet pod sebou. Pamätám si bratislavské centrum na začiatku 90. rokov – keď ešte v starých nádvoriach neboli butiky a reštaurácie s nemeckým menu – sedeli tam babky. Vykecávali sa, pozorovali, komentovali a krajšie im ubiehal čas na tomto svete. Bože daj, nech sa dožijem takéhoto konca.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.