Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kam patrí Poľsko

.jaroslav Daniška .časopis .klub

Najodvážnejšiu geopolitickú hru v regióne hrá Poľsko. Náš severný sused môže veľa získať, ale aj stratiť. Slovensku by na Poľsku malo viac záležať.

Po páde komunizmu v roku 1989 a následnom formovaní nového usporiadania strednej a východnej Európy Poľsku mimoriadne záležalo na tom, aby patrilo k skupine krajín, ktorá je označovaná spojením stredná Európa. Historicky totiž patrilo skôr k východu Európy, nachádzalo sa v iných hraniciach, posunutých viac na východ (dnes je súčasťou Poľska značná časť bývalého Pruska a len menšia časť poľského územia patrila k Rakúsko-Uhorsku). Otázka, kam patrí Poľsko, je opäť aktuálna. Poľský štát sa totiž od strednej Európy líši. Systematicky buduje armádu a súčasne šetrí na výdajoch na sociálny štát a infraštruktúru. Česko, Maďarsko aj Slovensko majú v porovnaní s Poľskom lepšie cesty, viac dotované škôlky či podporované rodiny s malými deťmi, nedodržiavajú však svoj záväzok financovať obranu dvoma percentami HDP. Sú to dve odlišné cesty, s dvoma odlišnými rizikami pre budúcnosť. V prípade Poľska ho predstavuje najmä emigrácia mladých ľudí, ktorá je najvyššia zo všetkých stredoeurópskych krajín, v prípade zvyšných troch krajín zase riziko vonkajšieho ohrozenia.
Problém je, že Poľsku chýba v Európe významný spojenec a na regionálnu veľmoc stále nemá parametre. Ukázali to aj uplynulé dva týždne. Po tom, ako premiér Donald Tusk obvinil za odposluchy svojich ministrov ruské tajné služby, využil Berlín prvú príležitosť, aby oslabil mocenské postavenie Varšavy. Historické reminiscencie sú tak opäť aktuálne. Poľským prekliatím je totiž stále a znovu najmä mapa: Ako napísal vo svojej eseji Zločinné delenie z roku 1919 poľský spisovateľ Joseph Conrad (vyšla nedávno ako súčasť jeho esejí Poznámky o životě a literatuře), „nezabúdajme, že Poľsko musí žiť do skonania sveta medzi Nemeckom a Ruskom. Chápate silu toho výrazu: ,do skonania sveta? ‘“
Druhým problémom nášho severného suseda je kríza poľskej politickej elity. Väčšie krajiny sú na úroveň svojej politickej elity podstatne odkázanejšie, ako menšie. Radoslaw Sikorski, ešte nedávno nádejný európsky minister zahraničia a donedávna jedna z tvárí ukrajinskej politiky EÚ, sa stratil z medzinárodnej scény. Na minulotýždňovom spoločnom rokovaní nemeckého a francúzskeho ministra Frank-Waltera Steinmeiera a Laurenta Fabiusa s ruským ministrom Sergejom Lavrovom a ukrajinským ministrom Pavlom Klimkinom v Berlíne Sikorski chýbal. Medzi kandidátmi na vysoký post v Bruseli sa už tiež nespomína. Rola Poľska vo východnej politike EÚ prudko klesá.
Navyše nielen Francúzsko, ktoré exportuje do Ruska zbrane, ale aj Taliansko, Rakúsko a ďalšie menšie krajiny sa vracajú k spolupráci s Ruskom. Proruské Taliansko má navyše top-kandidátku na post spoločného ministra zahraničných vecí, ktorú Poliaci nedokážu zablokovať.
V strednej Európe je situácia obdobná. Maďarsko je otvorene proruské, Viktor Orbán chce spolupracovať s Putinovou eurázijskou úniou a destabilizáciu na Ukrajine využíva na otvorenie témy maďarskej autonómie. Slovensko a Česko vystupujú neutrálne, v Rusku po anexii Krymu nevidia žiadnu významnejšiu hrozbu (až na dodávky plynu). Slovenský vzťah k Poľsku je ambivalentný. Časť liberálnych elít zbožňuje poľskú rusofóbiu a predstavu „predĺženej“ Ameriky v regióne. Tento postoj sa však okamžite vytratí, ak prejde reč na poľskú opozíciu a osobitne Jaroslawa Kaczynského. Pritom medzi Kaczynského a Tuskovou politikou voči Rusku nie je z pohľadu Slovenska významnejší rozdiel.  
Jedinou oblasťou, kde Poliaci momentálne nachádzajú istú podporu, je Švédsko a čiastočne Pobaltie. Pohľad na mapu teda ukazuje, že výnimku vo východnej politike nepredstavuje Bratislava či Viedeň, ale Varšava. Takáto politika je však riskantná. Hrozí totiž ozvena minulosti: že Poľsko prepne svoje sily a uvalí sa tým do bezvýznamnosti. Na škodu seba aj regiónu.
Henry Kissinger kedysi napísal, že „definitívnou skúškou zmyslu pre politiku je schopnosť presne zhodnotiť udalosti predtým, než nastanú“. Treba si byť vedomý dôsledkov poľskej politiky, najmä ak má táto krajina historicky tendenciu „prehadzovať sa z jedného extrému do druhého“, ako to napísal Roman Dmowski. Pre Európu a osobitne strednú Európu, je nebezpečné, aby Poľsko striedavo neexistovalo a striedavo snívalo o veľmocenskej pozícii. Potrebujeme Poľsko, ktoré bude niekde medzitým, ktoré prijme svoje postavenie na mape aj mocenskú pozíciu medzi Berlínom a Moskvou. Pre Slovensko to však znamená, že preto treba niečo aj spraviť a Poľsko v niečom podporiť a v niečom sa ho pokúsiť aktívne korigovať. Príkladom toho prvého je energetická únia, príkladom toho druhého zbytočná rusofóbia.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite