Eric Hobsbawm chcel tou vetou o krátkom dvadsiatom storočí povedať, že sa končí čas geopolitiky, mocenských zoskupení a blokov, čas vojen a zmien hraníc. Dnes zneistene hovoríme, že niečo sa deje, a práve to niečo vyjadruje našu neistotu. TO vieme síce popísať, ale nevieme, čo znamená. Možno sa práve preto vraciame ku geopolitike, do čias Viedenského kongresu, ktorý sa začal 14. septembra 1814 a 9. júna 1815 sa skončil slávnostnou deklaráciou, že odteraz sa už nebudú meniť hranice a bude vládnuť trvalý mier. Odvtedy uplynulo dvesto rokov a neviem, či by sme nemali radšej to napúčajúce a narastajúce dvadsiate storočie rozšíriť rovno na dve storočia. Skončilo sa to totiž tak, že vojny sa stali svetovými a stále boli iba nestále hranice.
Rok 1989 vzbudzoval novú nádej na usporiadanie sveta bez vojen a bez zmien hraníc. Vojny v Juhoslávii, v Perzskom zálive, v Somálsku, v Iraku či v Afganistane vyzerali ako prevádzkové nehody, ktoré však nenarúšali celkový obraz. Podobne to platilo aj o celosvetovom terore. Dnes to už neplatí. Ruská vojna o Ukrajinu nie je len vojnou o nové štátne, ale aj civilizačné hranice. Rusi môžu šermovať slovami o fašistoch z Majdanu, koľko chcú, ale je to ich vojna. Samuel Huntington, ktorý písal o švoch, na ktorých sa budú odohrávať zápasy kultúr, sa musí smiať v hrobe do hrsti. Politicky korektný mainstream mu dal nálepku kontroverzného mysliteľa a strčil ho do intelektuálnej samotky, keďže čeril vodu a rušil ilúziu najlepšieho z možných svetov. Ale pravdu mal on, lebo sa jej pozrel do očí.
Križiaci z Islamistického štátu, pripomínajúci stredovekých nájazdníkov, založili kalifát, ktorý sa podľa ich vlastných predstáv rozprestiera od provincie Halab v Sýrii až po provinciu Dijálá v Iraku. Nerešpektujú vôbec nijaké platné politické hranice, ale zato odkazujú na kalifáty spred roku 1924, keď zanikli spolu s Osmanskou ríšou. Spory o hranice vedie Čína, Japonsko, Vietnam, Kórea. Sú to akési obrátené dejiny, v ktorých sa hľadá budúcnosť v minulosti. Spojené štáty mlčia. Asi hľadajú odpoveď.V tejto situácii je Európska únia spolu s NATO potrebnejšia ako kedykoľvek predtým. Vyzerá ako oáza pokoja, len voda v nej vysychá.
Vojny, zmeny hraníc, nedodržiavanie pravidiel, slabnúca demokracia, klesajúca váha slobody. Áno, niečo sa deje, a nevieme čo. Vieme len, že to nie je nič dobré.
Rok 1989 vzbudzoval novú nádej na usporiadanie sveta bez vojen a bez zmien hraníc. Vojny v Juhoslávii, v Perzskom zálive, v Somálsku, v Iraku či v Afganistane vyzerali ako prevádzkové nehody, ktoré však nenarúšali celkový obraz. Podobne to platilo aj o celosvetovom terore. Dnes to už neplatí. Ruská vojna o Ukrajinu nie je len vojnou o nové štátne, ale aj civilizačné hranice. Rusi môžu šermovať slovami o fašistoch z Majdanu, koľko chcú, ale je to ich vojna. Samuel Huntington, ktorý písal o švoch, na ktorých sa budú odohrávať zápasy kultúr, sa musí smiať v hrobe do hrsti. Politicky korektný mainstream mu dal nálepku kontroverzného mysliteľa a strčil ho do intelektuálnej samotky, keďže čeril vodu a rušil ilúziu najlepšieho z možných svetov. Ale pravdu mal on, lebo sa jej pozrel do očí.
Križiaci z Islamistického štátu, pripomínajúci stredovekých nájazdníkov, založili kalifát, ktorý sa podľa ich vlastných predstáv rozprestiera od provincie Halab v Sýrii až po provinciu Dijálá v Iraku. Nerešpektujú vôbec nijaké platné politické hranice, ale zato odkazujú na kalifáty spred roku 1924, keď zanikli spolu s Osmanskou ríšou. Spory o hranice vedie Čína, Japonsko, Vietnam, Kórea. Sú to akési obrátené dejiny, v ktorých sa hľadá budúcnosť v minulosti. Spojené štáty mlčia. Asi hľadajú odpoveď.V tejto situácii je Európska únia spolu s NATO potrebnejšia ako kedykoľvek predtým. Vyzerá ako oáza pokoja, len voda v nej vysychá.
Vojny, zmeny hraníc, nedodržiavanie pravidiel, slabnúca demokracia, klesajúca váha slobody. Áno, niečo sa deje, a nevieme čo. Vieme len, že to nie je nič dobré.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.